Veselá hudba pre všetkých

Keď sa na hudobnej scéne Československa 70. rokov objavilo zoskupenie Originální pražský synkopický orchestr (OPSO) pod vedením zakladateľa, kapelníka, trubkára, pianistu, aranžéra a muzikológa Pavla Klikara, okamžite nieslo punc muzikantského zjavenia. Hudobne sa súbor dovtedy neslýchaným spôsobom koncentroval na americkú tanečnú hudbu 20. a 30. rokov minulého storočia a vždy si zakladal na štýlovej čistote, dobových nástrojoch a precíznej interpretácii.

Éra Ondřeja Havelku

Zvuk, poetika aj energia v duchu vtedajších kapiel vyvolávali až extatické pocity rovnako u divákov, ako u interpretov. Dobovo sa naladiť po interpretačnej stránke pri akceptovaní špecifických hudobných pravidiel nebolo úplne jednoduché. Celá muzikálna estetika s kvalitnou disciplínou pri práci s tónom, frázovaním a štýlovou improvizáciou sú totiž diametrálne odlišné od ostatných druhov hudby. Kapela to brala ako poslanie – odovzdať relatívne zabudnutú hudbu, a v istých okamihoch našej histórie zakazovanú, súčasnému poslucháčovi živým autentickým spôsobom s mikroskopickými detailami optimizmu.

Dobový džez, swing, blues, charleston, black bottom alebo foxtrot – to boli domény. OPSO sa vo svete stal známy a jeden čas bol dokonca označovaný za bezkonkurenčne najlepší orchester raného džezu na svete. Neoddeliteľnou súčasťou repertoáru sa v tom čase postupne stali aj najkrajšie melódie československých autorov predvojnovej éry. Navyše – Klikar, po košickej babičke štvrtinový Slovák, nelenil a vypátral aj typické slovenské klenoty.

Od svojho vzniku (1974) prešiel OPSO viacerými personálnymi zmenami, ale najviac rezonovalo pôsobenie speváka Ondřeja Havelku (od roku 1976) s nezabudnuteľnou menčestrovou plochou čiapkou pred ústami počas spevu na zmiernenie potenciálnej agresivity svojich sykaviek. V priebehu dvoch desaťročí spolupráce sa stal vďaka svojmu komediálnemu talentu a speváckym dispozíciám miláčikom publika. Orchester hrával okrem koncertov aj do tanca na plesoch a tanečných večierkoch, kde Havelka vystupoval v úlohe charizmatického, ľahko „švihnutého“ tanečného majstra, ktorý špeciálnym spôsobom učil zabudnuté spoločenské tance 20. rokov pri búrlivom potlesku hypnotizovaného publika.

Spolupráca so Suchým

Po jeho odchode a založení vlastného súboru Melody Makers (1996) OPSO mierne stratil „šmrnc“ 20. rokov a priklonil sa viac k swingpopovému štýlu. Do tohto obdobia patrí aj spolupráca s nezničiteľným „majstrom viac než deviatich remesiel“, spevákom, textárom, básnikom, skladateľom, spisovateľom, kabaretiérom, filmárom, grafikom, výtvarníkom, zberateľom, režisérom a najmä zakladateľom Divadla Na zábradlí a Semafor Jiřím Suchým. Ich spoločná nahrávka hudobnej „všehochute“ Blues pro tebe… (vyd. Warner Music 2020) vychádza po 22 rokoch znova v remasterovanej podobe. Výber piesní siaha k repertoáru Osvobozeného divadla, Semaforu aj starým „pokleslým“ šlágrom a štandardom, ktoré boli a sú hlavnou položkou repertoárového portfólia OPSO.

OPSO svojho času pravidelne hosťoval na pódiu legendárneho divadielka Semafor a pre spoločné vystúpenie na festivale džezového spevu Vokalíza (1983) zaranžovali pre Jiřího Suchého osem melodických kúskov vrátane skladieb Osvobozeného divadla od Jaroslava Ježka a Voskovca s Werichom, ktorých kvalitná spevácka interpretácia nie je vôbec jednoduchá. Aby to fungovalo, spevák musí byť zároveň hercom aj džezmenom. Túto podmienku Suchý jednoznačne spĺňal a navyše bol už aj skúseným autorom hudby, ktorý spieva vlastné texty podobne ako Voskovec s Werichom.

Spevácky bohém

Jeho prejav bez pátosu a načančanej popíkovej falše rokmi vo viacerých smeroch významne vyzrel a je pestrejší. To napokon poslucháč na aktuálnej kolekcii Blues pro tebe…, kde nájdeme aj takú vokálno-akrobatickú nástrahu ako rumbu »Devět řemesel«, jednoznačne vycíti. Suchý je totiž spevácky bohém, bez chyby aj akýchkoľvek nepresností v intonácii.

Podľa Klikara naspieval každú pieseň z tohto albumu vo viacerých verziách – jednu lepšiu ako druhú, takže nebolo jednoduché vybrať tú pravú. Spevácka virtuozita a textárska bravúra sa prejavuje nielen v ďalších nadčasových piesňach Osvobozeného divadla (»Svítá«, »Ze dne na den«, »Strejček hlad« a najmä senzačná »Půl párku«), ale aj v jeho osobných štandardoch ako »Blues na cestu poslední«, »Bledá slečna« alebo titulná »Blues pro tebe«. Na osvieženie a pripomenutie klasického obdobia inštrumentálkami OPSO (»Tailor-Made«, »There’s a House in Harlem«, »Nevertheless«) nadväzuje senzačne rýmovanými »Sweet Lorraine«, »Symphony in Riffs«, »Bye-bye Blackbird«, »Love Me or Leave Me«.

Jeho sofistikovaný literárny vklad do českej popkultúry piesňových textov prakticky nemá nasledovníka, hoci Jiří Dědeček alebo Karel Plíhal sú mu blízki. Na Slovensku tak jednoznačne dominuje Milan Lasica, ktorému sa zľahka priblížil Suchého poetikou ovplyvnený Dušan „Bacil“ Valúch (Slnovrat, Jednofázové kvasenie). Nahrávku veselej hudby pre všetky časy a generácie príjemne dopĺňa booklet s vyznaním Jiřího Suchého a priateľským komentárom Pavla Klikara.