Denník N

Koloman Sokol: Dlho ma nemali za nič

Kniha má dvoch autorských rozprávačov – Kolomana Sokola, ktorý rozpráva, a Eugena Gindla, ktorý počúval, čítal, zapísal a napísal.

So vznikom knihy Eugena Gindla Koloman Sokol/Maestro de los Maestros (F. R. & G., 2020) sa spája niekoľko zaujímavostí a pozoruhodností. Zmieňuje sa o nich autor, resp. spoluautor Eugen Gindl, ktorého umelecké reportáže a dokumentárne texty majú svoju hodnotu a príťažlivosť. Táto publikácia, v ktorej sa prelína dokumentárnosť a umeleckosť, ju rozhodne má takisto. V úvode Gindl okrem iného píše: „V roku 1996 ma oslovil Tibor Huszár s ponukou, či by som nespracoval a nedoplnil výpovede Kolomana Sokola, ktoré Tibor spolu so synom Kolomana Sokola Jurajom nahrali pomocou magnetofónu a filmovej kamery.“

Gindl teda vycestoval do Arizony, kde v tom čase majster Sokol žil spolu s manželkou a synom. Predtým však Gindl nahrávky chronologicky usporiadal a potom spolu s Kolomanom Sokolom na textoch spolupracovali približne desať dní.

Až desať rokov po smrti

Prvá kapitola bola uverejnená v mesačníku OS a dve kapitoly vo Vanovičovom časopise Tvorba. Po konečnom usporiadaní a spracovaní textov sa majster Sokol rozhodol, že všetko smie byť uverejnené desať rokov po jeho smrti. „Dôvod: obával sa, aby sa jeho spomienky niekoho nedotkli.“ Časom sa originál častí textu a nahrávky stratili, preto dve posledné kapitoly, týkajúce sa rokov 1945 – 1948, musel Gindl zrekonštruovať.

Kniha má teda dvoch autorov (autorských rozprávačov) – Kolomana Sokola, ktorý rozpráva, a Eugena Gindla, ktorý počúval, čítal, zapísal a napísal. Texty rozdelil do desiatich kapitol, ktoré chronologicky mapujú biografiu majstra Sokola a svojimi názvami ukazujú, na ktorých miestach sa umelec v svojom živote nachádzal: od rodiska v Liptovskom Mikuláši (narodil sa 12. decembra 1902) cez štúdiá v Košiciach, Bratislave, Prahe a v Paríži k pobytom v Mexiku, USA a sčasti na Slovensku.

Čo si v knihe nemožno nevšimnúť, je fotografia maestra v ateliéri od Boba Puskailera a desiatka Sokolových grafík – ilustrácií (na ich použitie pre tento účel dal súhlas umelcov syn Juraj). Publikáciu vhodne dopĺňajú biograficko-bibliografické heslá Eugena Gindla a Kolomana Sokola. Kniha je rozsahom, počtom strán pomerne útla, no obsahovo nabitá cennými informáciami, názormi a najmä obrazom zložitého života Kolomana Sokola. Jej autor Eugen Gindl necháva rozprávať hlavnú „postavu“ v prvej osobe, a tak maestro Koloman Sokol hovorí o svojom živote.

Detstvo by malo byť pre človeka radostné aj v spomienkach, no Sokol ho mal zložité a väčšinou smutné. Bol najmladším zo štyroch detí. Po predčasnej smrti otca matka spolu s novým mužom nechala svoje deti večer, v zime na stanici vo Važci. „Rozdelili si nás, porozoberali ako štence, ako psíčkov. Mňa pridelili k Péter báčimu do Mikuláša. (…) Trpký bol sirotský chlebík.“

Budúci umelec strážil gazdovstvo, pásol kravy, chodil do školy a okúsil veľa ponižovania. Strýko sa však postaral o jeho ďalšie vzdelanie, a hoci veľa a dobre kreslil, dal ho vyučiť za údenára. Tak sa dostal do Košíc a tam i do Krónovej výtvarnej školy. Už vtedy sa uňho prejavila silná sebakritika. Keď tvoril, záležalo mu, aby sa to, čo pokladal za nekvalitné, nedostalo k ľuďom. Radšej to všetko zničil.

„Keď som sa naučil, čo je dobré umenie, (…) zdalo sa mi, že tie najprvšie obrazy mi kazia meno. (…) Bál som sa neprajných, zlomyseľných kritikov. Veď som aj mal byť prečo taký. Dlho ma nemali za nič.“ V Košiciach sa zoznámil napríklad s Feldom, Jakobym, Alexym i „duševným mecénom“, lekárom Mathém, ktorý ho liečil a súčasne mu dodal sebavedomie a impulz, aby sa zapísal na akadémiu v Prahe.

Najkrajšie roky v Mexiku

Do Prahy ho však ani na prvý, ani na druhý pokus nevzali, preto chodil na súkromnú maliarsku školu Gustáva Mallého v Bratislave. Tretí pražský pokus bol úspešný. Osobitne si spomína na Maxa Švabinského, ktorý v ňom „odklial to najlepšie“. Sokol sa špecializoval na grafiku. „Vďaka Švabinskému som sa naučil, že sa netreba starať o to, čo kto povie. Často ťa chvália za zlé.“ V Prahe sa stretával aj s literátmi – so Smrekom, s Novomeským, Urxom i Clementisom.

Nesporne zaujímavá je časť o Sokolovom pobyte v Paríži a o osobnostiach umelcov, s ktorými sa tam zoznámil. Spomína napríklad Bohuslava Martinů a hovorí: „Martinů bol skromný, nebolo vidieť, že je génius.“ Sokol bol kritický i sebakritický k tvorbe vlastnej i k iným názorom, ale tolerantný, keď napríklad uvádza: „Môj čiernobiely svet sa im nepáčil. (…) Grafika sa nenosila. Podaktorí mi vyčítali, že som príliš zahľadený do seba. Bol som. Väčšiu poklonu mi ani nemohli vystrúhať.“ Alebo pripomína Picassov výrok: „Kolomana Sokola netreba chváliť. Jeho obrazy sa chvália samy.“

V roku 1936 ho pozvali učiť do mesta Mexiko. Tam sa tiež stretol s významnými osobnosťami – výtvarníkmi (Frida Kahlo) i politikmi (Trockij) a striedavo pobýval počas druhej svetovej vojny aj v USA. Tam sa zoznámil s Voskovcom a Werichom. Na Mexiko si spomína ako na veľmi tvorivé a spoločensky bohaté obdobie. „V Amerike som prežil viac ako polovicu života,“ ale súčasne podotýka, že najkrajšie roky prežil v Mexiku. Po druhej svetovej vojne ho pozvali na Slovensko, do Bratislavy. „Pozvali ma, ba čo, vyzvali, a zrazu som bol akoby navyše.“

Dekadent?

„Hádam najlepšie som sa cítil v Košiciach u Jakobyho, spolužiaka ešte z Krónovej školy. (…) Dlho sme si s Jakobym písali, až do jeho smrti.“ V Sokolovi dozrievala myšlienka odchodu, lebo: „Už ma na Slovensku všetko omínalo. Som hrdý človek a zrazu doma som musel podchvíľou prežrieť poníženie, ľahostajnosť. (…) Ba socrealisti, nadšení, ale domýlení, ma začali považovať za dekadentného umelca.“

Emigroval (pomohol mu Ladislav Novomeský), cestoval do Paríža aj so spiatočným lístkom, zhodou okolností v deň, keď umrel Edvard Beneš (5. septembra 1948). Z Francúzska sa potom dostal opäť do Ameriky, tam sa usadil s rodinou a tam aj 13. januára 2003 v Arizone zomrel.

Komplikovaný a zaujímavý život Kolomana Sokola prebieha na pozadí historických udalostí, ktoré poznačili celé 20. storočie. Aj o nich sa maestro vo svojich spomínaniach zmieňuje. Jeho rozprávanie je pútavé, odkrýva mnohé fakty, o ktorých sa takmer mlčalo alebo mlčí podnes. A Sokol je vo výpovediach úprimný a otvorený, aj keď píše o sebe. „Som už iba vrak. To som. Pruj sa o mňa nestarali, teraz, keď je už skoro po mne, chodia za mnou. (…) Aj záujem pomaly vyháša. Namiesto záujmu prichádza depresia. Ak je príliš silná, robotou ju premáham.“

Gindl dodržal v maestrových výpovediach niektoré typické prvky liptovského nárečia (napríklad pruj = prv), dokonca i anglicizmy, ktoré sa vyskytovali v jeho slovenčine. Aj tým sa zosilnila autenticita zaujímavého a obsahovo bohatého rozprávania tohto nášho významného výtvarníka. „Nikto ma neprinúti vidieť slovenskosť výtvarného diela v tom, že sú figúry maľované do slovenských šiat. (…) Umenie nie je zábava ani reklama. Umenie je kultúra a kultúra je len jedna na celom svete.“

Gindlova kniha je príbehom o živote majstra z majstrov, zachytáva aj to, čo zákonite dopĺňalo jeho výtvarné umenie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie