Denník N

Lýdia Šuchová: Stačila krátka scéna z divadla a pochopila som, o čom je život v osade

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pred jedenástimi rokmi prišla do osady v Moldave nad Bodvou a odvtedy miestnym pomáha. Presvedčila ich, aby vypovedali pravdu o policajnej razii, no ich slová sa obrátili proti nim. Lýdia Šuchová dnes pochybuje, či by opäť v dobrej viere takto zasiahla do osudov druhých.

Boli ste jednou z tých, komu obyvatelia osady Budulovská volali v čase razie v roku 2013. Prosili vás o pomoc. Ako si na to dnes spomínate?

Celé sa to začalo ešte tri dni predtým v sobotu, keď sme tam boli s manželom aj s dcérou a ďalšími priateľmi z mimovládneho sektora. Vtedy sa končil malý projekt na čistenie osady a s tým súvisela slávnosť, počas ktorej sa odovzdávali ceny – metly a lopatky pre tých, ktorí upratovali. Potom začali chalani hrať a tancovať. Po prvý raz som zažila rómsku oslavu. Večer sme odišli do penziónu v meste, kde sme prespávali. Ráno som si našla veľa zmeškaných hovorov od komunitnej pracovníčky, ktorá mi povedala, že v noci sa v osade strhla trma-vrma pre hlasnú hudbu a že tam prišla policajná hliadka.

Vtedy polícia zatkla neplnoletého Leonarda Horvátha?

Áno. S manželom sme ho poznali niekoľko rokov ako slušného chlapca, tak sme sa išli na policajnú stanicu opýtať, čo s ním je. Videli sme, že bol zrejme zbitý. Policajti nám povedali, že zaútočil na verejného činiteľa, a preto bol zatknutý. A spolu s ním ďalší chlapec, ktorý bol psychicky chorý, čo mal aj lekársky potvrdené. Upozorňovali sme na to policajtov a oni nás upokojovali, že keď ich prevezú do Košíc, pôjdu na lekársku prehliadku.

To bola nedeľa a vy ste sa museli vrátiť do Bratislavy.

Ešte skôr, ako sme odišli, sme policajtov žiadali, aby vypočuli aj ľudí z osady, ktorí incident videli. Povedali, že nech necháme zoznam.

Po troch dňoch prišli policajti do osady opäť.

Bolo to v stredu okolo pol siedmej, siedmej večer, ak sa nemýlim. Opäť mi volala komunitná pracovníčka, ktorá bývala blízko policajnej stanice. Videla, že sa tam zhromaždili desiatky kukláčov, policajtov, množstvo áut a psov a že išli smerom do osady. Bála sa, čo sa tam stane. Keď som sa pokúšala volať známym do osady, všetky čísla boli hluché. Mala som obrovský strach, lebo sme nevedeli, čo sa deje. Potom konečne jedna pani zdvihla a povedala, že ich bijú, a v telefóne bolo počuť krik, rozbíjanie, štekot psov.

Čo ste jej povedali vy?

Povedala som jej len toľko, aby mala mobil stále zapnutý. Prosila ma o pomoc. Ale ako som im mohla pomôcť, keď som bola v Bratislave a oni v Moldave? Skúšali sme volať ľuďom, ktorí boli bližšie. Nech sa tam idú

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie