Lýdia Šuchová: Stačila krátka scéna z divadla a pochopila som, o čom je život v osade

Boli ste jednou z tých, komu obyvatelia osady Budulovská volali v čase razie v roku 2013. Prosili vás o pomoc. Ako si na to dnes spomínate?

Celé sa to začalo ešte tri dni predtým v sobotu, keď sme tam boli s manželom aj s dcérou a ďalšími priateľmi z mimovládneho sektora. Vtedy sa končil malý projekt na čistenie osady a s tým súvisela slávnosť, počas ktorej sa odovzdávali ceny – metly a lopatky pre tých, ktorí upratovali. Potom začali chalani hrať a tancovať. Po prvý raz som zažila rómsku oslavu. Večer sme odišli do penziónu v meste, kde sme prespávali. Ráno som si našla veľa zmeškaných hovorov od komunitnej pracovníčky, ktorá mi povedala, že v noci sa v osade strhla trma-vrma pre hlasnú hudbu a že tam prišla policajná hliadka.

Vtedy polícia zatkla neplnoletého Leonarda Horvátha?

Áno. S manželom sme ho poznali niekoľko rokov ako slušného chlapca, tak sme sa išli na policajnú stanicu opýtať, čo s ním je. Videli sme, že bol zrejme zbitý. Policajti nám povedali, že zaútočil na verejného činiteľa, a preto bol zatknutý. A spolu s ním ďalší chlapec, ktorý bol psychicky chorý, čo mal aj lekársky potvrdené. Upozorňovali sme na to policajtov a oni nás upokojovali, že keď ich prevezú do Košíc, pôjdu na lekársku prehliadku.

To bola nedeľa a vy ste sa museli vrátiť do Bratislavy.

Ešte skôr, ako sme odišli, sme policajtov žiadali, aby vypočuli aj ľudí z osady, ktorí incident videli. Povedali, že nech necháme zoznam.

Po troch dňoch prišli policajti do osady opäť.

Bolo to v stredu okolo pol siedmej, siedmej večer, ak sa nemýlim. Opäť mi volala komunitná pracovníčka, ktorá bývala blízko policajnej stanice. Videla, že sa tam zhromaždili desiatky kukláčov, policajtov, množstvo áut a psov a že išli smerom do osady. Bála sa, čo sa tam stane. Keď som sa pokúšala volať známym do osady, všetky čísla boli hluché. Mala som obrovský strach, lebo sme nevedeli, čo sa deje. Potom konečne jedna pani zdvihla a povedala, že ich bijú, a v telefóne bolo počuť krik, rozbíjanie, štekot psov.

Čo ste jej povedali vy?

Povedala som jej len toľko, aby mala mobil stále zapnutý. Prosila ma o pomoc. Ale ako som im mohla pomôcť, keď som bola v Bratislave a oni v Moldave? Skúšali sme volať ľuďom, ktorí boli bližšie. Nech sa tam idú pozrieť. Možno novinári nech tam idú. Pamätám si, že to bola veľmi dlhá noc. Na druhý deň ráno tam mimovládka ETP poslala svojho človeka, ktorý odfotografoval všetky zranenia, a išlo to aj do médií. Policajná hovorkyňa už vtedy povedala, že si to Rómovia vymýšľajú, aby sa obohatili. Povedala však aj to, že ak má niekto podozrenie, nech pošle podnet na prešetrenie.

A tak ste ten podnet dali vy?

Keď to zaznelo opakovane, aj s manželom sme ten podnet na policajnú inšpekciu dali. Verila som, že takto to jednoducho nemôže fungovať. Je samozrejmé, že ľudia v zamestnaní zlyhávajú, ale keď sa to stane, tak sa vyvodia dôsledky a život ide ďalej.

Lenže v tom čase zaznievali výroky vtedajšieho ministra vnútra Roberta Kaliňáka a expremiéra Roberta Fica, ktorí sa policajtov zastávali. Neboli tieto vyjadrenia pre vás signálom, že žiadna zodpovednosť vyvodená nebude?

Tie signály boli už skôr. Už predtým, krátko po razii, Rudolf Chmel, vtedajší predseda ľudskoprávneho výboru parlamentu, zvolal jeho zasadnutie. Požadoval predložiť správu a vysvetlenie, čo sa vlastne stalo. Policajná inšpekcia podala správu, že policajti nepochybili a Rómovia si to vymysleli. Takéto závery urobila bez toho, aby vypočula čo i len jedného človeka z osady. Bolo to pre mňa absolútne nepochopiteľné.

Na to zasadnutie prišli aj obyvatelia osady, ktorí boli zbití?

Áno, pretože zasadnutie bolo verejné, tak naň pricestovali. Sedeli v miestnosti, a keď Chmel chcel, aby mohli prehovoriť, členovia ľudskoprávneho výboru odhlasovali, že to nepovolia.

Ako toto odmietnutie prežívali?

Bolo to strašné. Bolo to asi mesiac či dva po tej razii a ešte stále v nich pretrvával strach. Osobne som tú raziu nezažila, ale aj ja som na druhé ráno po nej pociťovala, že sa začínam báť. Spomínam si, že keď som išla odovzdať podnet na inšpekciu, tak som bola taká rozrušená, že som ťukla naše úplne nové auto. Chalani na tom tiež boli psychicky veľmi zle. Museli sme ich prehovárať, aby došli do Bratislavy a povedali, čo sa im stalo. Verili sme, že keď to povedia, tak sa to vyšetrí a spravodlivosť musí byť. Potom sme tam spolu sedeli a bolo to veľmi smutné až urážlivé. Uvedomila som si, že štátna moc je veľmi silná.

Vtedy ste stratili vieru v spravodlivú krajinu?

Ešte nie. Stále som verila, že predsa len sa môže stať, že to vyšetria. Po čase sme dávali trestné oznámenie na generálnu prokuratúru. Odniesla som ho do podateľne, kde mi dali pečiatku, že to prevzali. Keď sme sa po mesiacoch pýtali, čo sa s tým deje, tak nám povedali, že naše trestné oznámenie sa na prokuratúre nenašlo. Povedali nám, aby sme podali nové, vďaka čomu získali niekoľko mesiacov. Ale keď napokon po ôsmich mesiacoch začali raziu vyšetrovať, vnímala som to ako veľký úspech. Aj preto sme sa snažili byť vyšetrovateľovi nápomocní. Riešiť celú logistiku, ako ľudí z osady dostať na výsluch. Museli sme ich presviedčať, aby sa nebáli a povedali, čo sa stalo. Aby verili, že sa to vyšetrí, lebo žijeme v demokratickej krajine. Vtedy sme tomu verili. Bolo to pekné obdobie, lebo sme tú vieru ešte mali.

A potom prišiel výsledok, že razia bola v poriadku, a z obetí sa stali obvinení.

Najskôr prišla správa o závere vyšetrovania. Zrazu som videla, že čierne je biele a biele je čierne. Zmocnil sa ma strašný strach a vtedy som si povedala, že toto bude Hedviga Malinová 2.

Bol to strach alebo hnev, že niekto dokáže takto prekrútiť pravdu?

Za ten rok a pol viera v spravodlivé vyšetrenie pomaly vyprchávala. Možno pohoršenie. Ale najviac strach. Keď som si uvedomila, že toto je možné v demokratickej krajine, tak som sa pýtala: Kde to my vlastne žijeme? Rozumiem, že niekto by mi mohol vyčítať, že som pri razii nebola a nemôžem vedieť, čo sa stalo. Lenže v tej správe boli výroky, ktoré sa týkali mňa a neboli pravdivé. Ak sa toto po roku a pol vydávalo za pravdu, tak som si uvedomila, že potom sa za pravdu môže vydávať hocičo.

Potom ich obvinili?

A potom začal ten iný strach. Začala som sa báť o nich.

Mali ste výčitky, že vy ste ich presvedčili, aby išli vypovedať, a celé sa to nakoniec otočilo proti nim?

Áno, určite. Veľa som nad tým rozmýšľala a venovala sa tejto téme. Keď som ešte počas tej noci volala s Jarmilou Vaňovou, dnes poslankyňou (OĽaNO – pozn. red.), povedala mi, že toto nie je prvá ani posledná razia. A časom som si uvedomila, že tie iné razie dopadli inak. Ostali tam tí zbití, opľutí Rómovia, pre ktorých však život išiel ďalej. My sme ľudí v Moldave v dobrej viere presvedčili, aby vypovedali. Že sa to vyšetrí, lebo spravodlivosť existuje. Motivovali sme ich a to sa otočilo proti nim. Veľa rozmýšľam nad tým, či to bolo správne a či by som to ešte niekedy urobila.

Urobili?

Myslím si, že nie.

Radšej by ste si povedali, nech ostane zlo nepotrestané?

To neviem, ale uvedomila som si, že v dobrej viere som ovplyvnila osudy viacerých ľudí. Neviem, či ma tá dobrá viera ospravedlňuje. Už by som si dovolila rozhodnúť len o sebe, či niečo poviem alebo nie.

Je tento váš pocit spoluzodpovednosti dôvodom, prečo chodievate na každé jedno pojednávanie?

Nie. Od prvého dňa som do toho celého vstúpila preto, že žijeme v demokratickej krajine. Veď pomôcť tým, ktorých poznám, sa dalo inak. Útechou či finančne. Hnacou silou je to, že ak budem mať sily, chcem to dotiahnuť do konca. Hovorím si, že ak všetci kapitulujeme, nebude to dobré.

Ako si vysvetľujete, že sa Rómov z Moldavy zastala ombudsmanka? Bolo to vo všetkých celoštátnych médiách. Ale celospoločensky to nezarezonovalo. Prečo nevznikol väčší verejný tlak?

Ťahá sa to veľmi dlho. Okrem toho sa v tom od prvého momentu angažovali Robert Kaliňák a Robert Fico. Zastávanie sa zbitých sa interpretovalo skôr ako politické vzopretie sa. Sama som si to uvedomovala na sebe. V tom čase som bola riaditeľkou Agentúry na podporu výskumu a vývoja a cítila som sa veľmi nekomfortne. Na jednej strane som si uvedomovala povinnosť vyjadrovať sa v súvislosti s raziou do médií, no zároveň som vnímala, že sa to môže brať aj ako snaha postaviť sa proti vtedajšej vláde. A to napriek tomu, že som nehovorila ako riaditeľka agentúry. Aj preto som sa tej pozície po niekoľkých mesiacoch vzdala. Vnímala som u ľudí, že nemali vôľu a ochotu byť onálepkovaní, že to sú tí, ktorí sa zastávajú „klamárov“.

Nesúviselo to aj s tým, že by sa väčšina mala zastať Rómov?

Je pravda, že keď sa to týka Rómov, tak väčšina povie, že niečo na tom predsa muselo byť. Určite, že ak by sa niečo podobné stalo napríklad v Rovinke pri Bratislave, tak by to bolo iné. Myslím si však aj to, že tam zohral veľkú rolu strach prejaviť sa a postaviť sa tomu mocnému človeku. Spomínam si, ako som to prežívala už len na tom ľudskoprávnom výbore. Nebola som zvyknutá na takúto konfrontáciu a nebol to príjemný pocit.

Trvá to veľmi dlho. Ako to celé vnímajú obžalovaní?

Keď začali prichádzať len prvé listy o podozreniach, zavládol medzi nimi veľký strach. Boli podozriví z krivej výpovede proti policajtom, hoci vedeli, že nič zlé nepovedali. Ten strach teda nesúvisel s tým, čo sa môže vyšetriť, ale s tým, že pravda nikoho nezaujíma. Plynul z tej bezmocnosti. Boli a sú veľmi rozrušení. No má to aj iné dosahy. Jeden pracuje v rámci verejnej činnosti, na čo musí mať čistý register. Takže ak ho odsúdia, hoci „len“ na podmienku, veľmi ho to zasiahne. Prísť o prácu je obrovský zásah do života. Prísť o prácu pre niekoho, kto má malú možnosť zamestnať sa, môže byť fatálny úder. To je reálna hrozba.

Ako ste sa vlastne s Rómami z Moldavy spoznali?

Je to už veľmi dávno. Bolo to pred jedenástimi rokmi. Som typický bratislavský človek. V rómskej osade som nikdy nebola a ani ma nezaujímalo, ako tam ľudia žijú. V istom čase som pracovala na úrade vlády a dostala som za úlohu pripraviť návštevu zástupcov Európskej komisie zameranú na situáciu Rómov žijúcich v osadách. Ja taká „mestská panička“ som sa snažila zorientovať a vybrala som sa na niekoľko miest.

A jedným z nich bola Moldava nad Bodvou?

Áno, mali tam komunitné centrum ETP Slovensko. Slávka Mačáková, vtedajšia riaditeľka, mi tam sprostredkovala stretnutie.

Spomeniete si na svoj prvý pocit, keď ste došli do osady?

Nikdy naň nezabudnem. Človek, ktorý príde prvý raz do osady, zažije nesmierne silný zážitok. Od strachu, zhrozenia, zhnusenia, výčitiek svedomia, ľútosti až po priateľské pocity. Týmto všetkým prejdete a zrazu máte v hlave guču myšlienok. A treba povedať, že moldavská osada patrila k tým horším. Nebolo tam svetlo, žiadne cestičky a chodníky.

Ako bratislavská panička ste sa nebáli vôbec vystúpiť?

To nie, pretože ako bratislavská panička som išla so šoférom a autom. Potom som tam išla ešte mnohokrát, už bez šoféra, väčšinou sama, často večer a nikdy som nemala strach. Keď som prišla po prvý raz, išla som rovno do komunitného centra, čo bola jedna unimobunka. Už ma tam čakala Irma Horváthová, komunitná pracovníčka, a skupina chlapcov. Ešte by som mala vysvetliť, že moldavská osada je rómsko-maďarsky hovoriaca. Ja po maďarsky neviem. Takže som prišla medzi ľudí, s ktorými som sa nevedela dohovoriť. Ale Irma mi lámanou slovenčinou povedala, že majú divadelný krúžok a že si naštudovali scénku, ktorá hovorí o pravdivom príbehu chlapca z ich osady.

Bola som jediným divákom, pre ktorého to vtedy zahrali. Trvalo to asi 18 až 20 minút. Bolo to predstavenie, kde sa hovorilo maďarsky a spievalo rómsky. Irma mi šuškala preklad. Pochopila som, že to bolo o chlapcovi z osady, ktorý mal svoje sny. Ako malý musel chodiť na drevo, po vodu, nemal čo jesť, nemohol chodiť do školy. Zmysel života našiel vo fetovaní. V jednej z tých pesničiek sa spievalo, že fetovanie mu dalo to, čo najviac potreboval – teplo, jedlo a lásku. Na následky fetovania veľmi mladý zomrel. Keď skončili, ostala som úplne zmrazená.

Prečo?

Cez tú scénku som pochopila viac ako cez všetky televízne šoty, čo to život v osade vlastne je. Vôbec som nebola schopná slova. Po chvíľke som sa len opýtala, či by to neprišli zahrať do Bratislavy. Bola to pre nich taká otázka, ako keby sa mňa niekto spýtal, či nechcem letieť na Mesiac. Súhlasili však, a tak sa začalo naše priateľstvo.

A tak ste ich po prvý raz dostali do Bratislavy.

Áno, ale medzitým som tam bola ešte raz a bez šoféra. Povedala som im, že musia niečo vymyslieť, aby im bolo rozumieť, keďže v Bratislave ľudia nerozumejú ani maďarsky, ani rómsky. Pri ďalšej návšteve som zistila, že do príbehu napasovali postavu tlmočníka, ktorý tam úplne zapadol. Texty prekladal do slovenčiny a pri pesničkách mali na rolke napísaný preklad. Dokázali sa vynájsť a odvtedy som ich mnohokrát obdivovala, že napriek skromným podmienkam, v ktorých žijú, dokážu nájsť riešenie.

Už ste v minulosti povedali, že osobné zblíženie s Rómami vás aj vašu rodinu obohatilo. Čím?

Povedala by som, že ma nesmierne obohatilo. Považujem to za obrovské pozitívum a dar, ktorý som dostala ako pridanú hodnotu pri svojej práci. Cez toto priateľstvo som mala a mám možnosť spoznať úplne iný život. Ťažko opísať pocity, keď človek ide do osady. Ale často sa mi stalo, že keď som tam prišla s kamarátmi, prežívali to isté.

My v meste sme si už zvykli žiť uzavretejšie. Keď sa mám s niekým stretnúť, ideme radšej na kávu ako k nám domov, lebo zvažujem, že nemám dobre upratané, navarené, nič pripravené a ísť von bude jednoduchšie. Ako keby sa tá spontánnosť a bezprostrednosť z našich životov vytratila a viac sa kontrolujeme. Keď idem do osady, tak je to niečo, čo ma nesmierne nabíja srdečnosťou a bezprostrednosťou. Môžem zaklopať na hociktoré dvere a tam ma privítajú.

Je to však aj o spoznaní, že život môže vyzerať úplne inak ako ten môj. A to môže človeka učiť pokore. Ale toto poznanie je veľmi náročné, lebo všetci máme tendenciu posudzovať všetko okolo nás. Lenže okolnosti v osade sa nedajú posudzovať pohľadom človeka bežnej strednej triedy.

Znamená to, že si vytvárame predsudky?

To ani nie, ale chybné závery zo situácií. Napríklad ja som sa naučila, že v týchto podmienkach je cesta rovnako dôležitá ako cieľ. Za tie roky sme napríklad viaceré deti učili motivovať a podporovať k učeniu. Niekto aj začal študovať, ale po pár mesiacoch prestal. Ak by sa to stalo mojim deťom, tak by som sa s tým nevedela zmieriť. Brala by som to ako zlyhanie a stratu všetkého úsilia, čo som do toho dala.

Takto to bolo s Lukášom z Moldavy, ktorý najskôr ukončil základnú školu vo štvrtom ročníku. Potom ju však dokončil. Je mimoriadne hudobne nadaný, a to až tak, že sa dostal na košické konzervatórium. Začal tam chodiť. A po pár mesiacoch prestal. V prvom momente som si vypočítala, čo všetko som do toho investovala, koľko energie a námahy. Ale potom si povedala: Veď ty sa už zobuď.

Lukáš, ktorý žije v chatrči, nemá vlastne čo jesť, musí ísť po drevo, nanosiť vodu, a keď príde zo školy, nemá ani len kde cvičiť. Lukáš, ktorý hovorí maďarsky a rómsky, začal chodiť do slovenskej školy, kde ničomu nerozumie. Lukáš, ktorý nebol ani len schopný si písať poznámky z toho, čo učiteľ vysvetľoval. A potom si uvedomím, že sama by som nemala toľko sily, aby som tú školu zvládala tak dlho ako on.

Čiže nesmieme prvoplánovo odsudzovať niekoho, že dostal šancu a nevyužil ju?

Presne tak. Často však takúto prirodzenú tendenciu máme. A to je najväčší problém, pretože rovnako sa to deje aj na strane Rómov. Posudzujú nás prizmou svojich skúseností. Obe strany tak robíme chybné uzávery a nevieme sa navzájom dobre pochopiť. Potom nenastavíme ani dobré opatrenia. Po mnohých rokoch sama vidím, že som robila kroky, ktoré boli odsúdené na zánik.

Spomínam si, ako ste zbierali oblečenie pre deti z osady. Začínalo leto, no ja som vám ponúkla vyradené zimné bundy. Museli ste mi vysvetliť, že to je zbytočné, pretože v osade nemajú skrine, kam by si odložili veci na zimu. Banalita, pri ktorej som si uvedomila, aká som bola hlúpa.

Presne. Keď niekomu dáte zimné topánky či kabát, vy to nosíte niekoľko sezón, ale v osade to zmizne po jednej. Pýtate sa, čo sa stalo. Stačí si však uvedomiť, že tam v tých topánkach chodia večne po blate, nie raz za sezónu. Opotrebovanosť je omnoho väčšia. Okrem toho žijú na miniatúrnom priestore, kam sa veľká skriňa jednoducho nezmestí. Je nemožné robiť triedenie oblečenia na letné a zimné.

Aké chyby ste urobili?

Keď som ich zavolala do Bratislavy, neuvedomila som si, že nikdy necestovali vlakom, nikdy neboli vo veľkom meste. Keď prišli do Bratislavy, všetok ten hluk, výškové budovy, MHD – bol to pre nich ako skok storočiami. Išli sme do reštaurácie, kde sa prvý raz učili jesť príborom. Ale napriek tomu to ustáli. Bola len náhoda, že to dopadlo šťastne.

Potom sme išli aj do zahraničia a podarilo sa mi vybaviť, že dostali honorár za vystúpenie. Veľmi som sa z toho tešila, že to bude vyvrcholenie našej cesty. Vystúpila som v Bratislave, oni pokračovali autobusom do Moldavy. Pripravila som pre každého obálku a každému som k tomu čosi povedala. Že stačí doložiť toľko a toľko a budeš mať na bubny. Alebo na niečo iné, po čom kto túžil. Keď som s nimi na druhý deň telefonovala, bolo po peniazoch. Niekto urobil bašavel, niekto nakúpil oblečenie, potraviny alebo požičal. Bola som sklamaná. Hovorila som si, čo všetko mohli mať.

Ale potom po rokoch som čítala knihu Mosty z generačnej chudoby a pochopila som, že to inak dopadnúť nemohlo. Bolo to zákonité. Inak sa správať nemohli, pretože v prostredí generačnej chudoby nevedia hospodáriť s peniazmi. Zatiaľ čo pre nás je kapitál bývanie a úspory, pre nich sú jediným kapitálom sociálne väzby. Preto sa podelia so všetkým a všetkými, pretože vedia, že ak oni budú nabudúce potrebovať pomôcť, tak sa s nimi podelia tí druhí.

Pomáhajú vám tieto zistenia, ktoré ste nadobudli v Moldave, teraz v pozícii riaditeľky Základnej školy v Lozorne, kde máte tiež pätinu žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia?

Áno, aj keď teraz mám iný typ kontaktov. Už viem lepšie posúdiť okolnosti a situácie, ako by som vedela bez týchto svojich skúseností. Napríklad keď prídu rodičia a riešia situáciu „dynamicky“. Za tých jedenásť rokov som sa naučila, že oni a my riešime situácie rôzne, a neviem, čo je lepšie. Oni nakričia, vynadajú si, pohádajú sa a možno sa niekedy aj pobijú. Ale na druhý deň je všetko v poriadku. My nič z toho neurobíme, urazíme sa však a sme schopní nebaviť sa s niekým týždne, mesiace, možno aj roky, dokonca ho vymazať zo svojho života.

Čo vás motivovalo v časoch, keď všetci nadávajú na školstvo, uchádzať sa o post riaditeľky školy?

Možno to bolo tým, že som mala pocit, že už som prešla viacerými pracovnými etapami. Bola som dlhé roky učiteľkou, potom som zapadla do projektovej oblasti, keď som bola riaditeľkou už spomenutej agentúry. A cez raziu a tieto väzby som sa zase ocitla v mimovládnej oblasti. Naplno som sa venovala tejto kauze. Bola to moja práca, ale nie zamestnanie. A teraz som mala pocit, že sa kruh uzatvára a mohla by som využiť všetky svoje skúsenosti. Nielen pedagogické, ale aj projektové, aby sa škola rozvíjala. Na škole je asi pätina rómskych detí, takže aj skúsenosti z Moldavy by som mohla využiť.

Dvadsať percent detí pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia. Prenášajú si svoje problémy z domu do školy?

Určite. Každý si nosíme všetko so sebou. Nielen spôsob myslenia, ale aj všetky radosti a zručnosti. Naše prostredie nás ovplyvňuje.

Sú tie problémy porovnateľné s problémami detí z osady Budulovská v Moldave?

Nie. Materiálne podmienky, v ktorých žijú rómske deti u nás v Lozorne či vo vedľajšej obci Jablonové, sú diametrálne odlišné. Nehovoríme o žiadnych chatrčiach. Majú vodu, kanalizáciu, elektrinu. Veľká časť dospelých pracuje. Po materiálnej stránke sú teda „naši“ žiaci na úplne inej úrovni. Vo všeobecnosti však platí, že problémy generačnej chudoby nie sú problémy materiálneho charakteru. Vyriešiť ich materiálne by bolo to najjednoduchšie. Ďaleko zložitejšie je spôsob nastavenia myslenia, hodnôt a riešenia situácií. Na to, aby sa to zmenilo, treba omnoho dlhšie obdobie.

V čom je to myslenie iné?

Problém je napríklad vytrvalosť a systematickosť. A to je veľký problém, ak človek v sebe nemá vytrvalosť. Je ľahké sa pre niečo zapáliť, ale potom to rýchlo vyprchá. Stačí jedna prekážka. To je jedna z vecí, ktorú aj škola musí učiť deti veľmi postupne, maličkými krokmi. Tým, že deti nemajú tento typ zručnosti, sú ako keby hendikepované aj pri vzdelávaní. Na jednej strane to vieme pochopiť, no na druhej to nesmieme tolerovať. Musíme robiť kroky k tomu, aby sme to v deťoch kompenzovali.

Ako?

Stále sa nad tým zamýšľam. Uvedomujem si, že ak by som ja z akýchkoľvek dôvodov mala začať žiť v osade, tak by som musela začať žiť podľa pravidiel, ktoré tam sú. Inak by som neprežila. Musela by som však tie pravidlá poznať.

Musíme byť mostíkom medzi jedným a druhým svetom. Cez nás deti vnímajú pravidlá života v strednej triede. Neviem, ktoré sú lepšie alebo horšie. Viem len to, že v ktorej spoločnosti chcem žiť, tie pravidlá sa musím naučiť.

To, že im chýbajú niektoré zručnosti, je väčším problémom ako to, že v prvej triede ešte neovládajú stopercentne slovenský jazyk?

Myslím si, že áno. Ak je dobre nastavená škola, prekonať jazykovú bariéru je len dočasné štádium. Ešte vážnejšie je, že keď niekto žije v prostredí generačnej chudoby, tak sa mu inak vyvíjajú niektoré časti mozgu. Súvisí to s množstvom podnetov, ktoré od malička dostáva.

Do školy nám teda prichádzajú deti, ktoré nemajú isté zručnosti a s ktorými by sme mali plánovane robiť, aby ten typ zručností získali, aby sa im mozog rozvíjal. To, čo sprevádza život v generačnej chudobe, je napríklad absencia abstraktného myslenia.

Predstavte si, že v triede sedí žiak bez tejto schopnosti. Je to obrovský hendikep. Pokiaľ o tom učiteľ nevie a postaví hodinu na predstavách, istých myšlienkových pochodoch, ktoré môžu byť aj pre bežného žiaka náročné, tak niekoho bez abstraktného myslenia to absolútne diskvalifikuje. V tom vidím problém. Ak si nevie niečo predstaviť, nedokáže sa na hodine „chytiť“ a začne vyrušovať.

Čo sa s tým dá robiť?

Neviem, už dlhšie nad tým uvažujem. Možno tak ako máme špeciálnych pedagógov pre deti so zdravotnými problémami rôznych typov, by sme mohli mať špeciálneho pedagóga pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktorý by toto všetko poznal a poznal aj techniky, ako to kompenzovať a riešiť. Takéto štúdium zatiaľ na slovenských univerzitách nie je.

Ako sa vám darí deliť deti v triedach, aby žiaci zo znevýhodneného prostredia boli premiešané s ostatnými?

Nemusíme to riešiť, lebo máme v ročníku niekedy len jednu triedu. Žiaci sú v triedach bez špeciálneho zaraďovania, jednoducho tak, ako to vyjde.

Nemajú s tým rodičia väčšiny problém?

Majú.

Prekáža im, že sa spomaľuje výučba ich detí?

Stretávam sa s tým. Uvedomujem si, že je ľahké teoretizovať a omnoho ťažšie to nastaviť priamo v triede. Niekedy rozumiem argumentom rodičov, ktorí si myslia, že možno v inej triede by mohli ich deti napredovať rýchlejšie. Rozhodne by som to nestavala na nejakej báze rasizmu. To by bolo veľké podceňovanie situácie. Je to vážne, ale neviem, či na to existuje ideálne riešenie. Učiť diferencovanie je mimoriadne náročné a v realite je ďaleko od ideálneho stavu.

V Moldave sa často spomína, že tam deti z osady ledva ukončia základnú školu. Ako je to u vás?

Podstatne lepšie. Hoci máme zopár detí, ktoré opakujú ročník. Nie sú to však desiatky ako v Moldave, kde len v posledných rokoch končili deti z osady v deviatom ročníku.

Majú vaši žiaci ambíciu ísť na strednú školu?

Majú, i keď sa tiež stretávame s tým, že sa im už nechce. Aj tento rok sme museli niekoľkým chlapcom vysvetľovať, aby nezanevreli na školu, že vzdelanie je pre nich potrebné. Niektorí majú slabú vôľu a nedosahujú potom také výsledky, ako by mohli, a chýba im aj záujem. Preto sa z toho veľmi teším, keď idú na strednú školu.

Ako ste zvládali vyučovanie počas koronakrízy?

Hneď na začiatku sme si povedali, že základom bude udržať deti v rytme pravidelných pracovných povinností. Každé vybočenie z takéhoto pracovného kolobehu znamená ťažký návrat. U mnohých sme videli, že dlhšie trvalo, kým pochopili, že to nie sú prázdniny. Ale postupne sa nám podarilo všetkých do toho procesu dostať.

Ako sa vám to podarilo? Základom výučby sa stal internet, počítač či tablet a to asi každý z vašich žiakov doma nemá.

Celkovo som bola prekvapená zo všetkých detí, že väčšina fungovala na mobile, čo bolo pre mňa nepredstaviteľné. Vo všeobecnosti, keď sme ostali doma, tak sme sa snažili učitelia a asistenti zmapovať, či máme kontakt so všetkými žiakmi. U tých, s ktorými sme nemali, sa toho ujali asistentky a hľadali spôsob kontaktu. Detí bez aktívnych kontaktov bolo na začiatku 50 či 60. Asistentky volali rodičom, navštevovali ich doma, odkazovali im.

Bolo to náročnejšie obdobie pre vás alebo pre deti?

Bolo to nesmierne náročné a veľmi obdivujem našich učiteľov na škole. Keď bolo po pár dňoch jasné, že škola bude zatvorená na dlho, tak sme zistili, že nemáme žiaden systém. Najskôr sme komunikovali rôznymi spôsobmi. Niektorí fungovali cez EduPage, cez SMS, niekto cez WhatsApp, niekto cez mail. Bol to výbuch všetkých nástrojov, čo bolo veľmi náročné, aby v tomto vedeli učiť, vyhodnocovať úlohy. Do toho im stále niekto telefonoval. Majú môj nekonečný obdiv.

A čo ste robili s deťmi, ktoré nemali prístup na internet?

Im asistentky prepisovali úlohy cez esemesky a posielali na mobil rodičom. Keď to vypracovali, rodič to odfotil a poslal asistentke a tá učiteľovi. Trvalo to asi dva týždne. Myslím si, že to bolo najnamáhavejšie obdobie pre všetkých.

Výsledkom však sú titulky, že v Lozorne sa stal v škole zázrak.

To je prehnané. Nikdy som nemyslela, že robíme niečo výnimočné. Ani sme nemali čas starať sa o to, čo robia druhí. Keď bolo po dvoch týždňoch jasné, že to bude trvať dlhšie, začali sme komunikovať cez Skype a potom cez Webex. Zjednotili sme to na Webex. Samozrejme, že sme na začiatku mali strach, ale určite sa na našej škole nepotvrdilo, že mladší učitelia sú technicky zručnejší a že starším to nejde.

Využijete z toho niečo aj potom, ako bude škola otvorená?

Myslím si, že áno. Toto obdobie nám dalo veľa. Veľmi mnoho sme sa naučili a bola by škoda to nevyužiť.

Nepomohlo školstvu aj to, že sa výrazne okresalo učivo?

Najlepšie, čo mohlo ministerstvo hneď na začiatku urobiť, bolo, že školám povedali, aby sme učili najlepšie, ako vieme. Bolo to veľmi oslobodzujúce. S učiteľmi sme si na škole hovorili, že je plne v ich kompetencii, čo učia a ako učia, a majú moju plnú dôveru. Nakoniec sme zistili, že si ani neprenášame do ďalšieho školského roka žiadne učivo. Nerozumela som niektorým reakciám, že školy čakajú na pokyn, ktoré učivo môžu vynechať. Každý predsa učíme v nejakých podmienkach a len vyučujúci môže odhadnúť, čo a ako má učiť.

A čo známky? Tie sa zrušili, čo mnohé deti ocenili. Čo si myslíte o ústnom hodnotení vy?

Takéto rozhodnutie prišlo po niekoľkých týždňoch, keď sme už boli dohodnutí, že budeme oceňovať snahu a nie výsledok. Bolo ťažké porovnateľne žiakov hodnotiť, pretože v tomto čase bol vklad ich rodičov nesmierny. A tí, ktorí takýto vklad nemali, boli znevýhodnení. Zažívali sme však aj milé prekvapenia, že žiaci, ktorí dovtedy nepatrili k tým najusilovnejším, sa zrazu pripravovali a snažili. Zrazu dostali jednotku a bolo to pre nich veľmi motivujúce. Keď sa známky zrušili, tieto nástroje sme stratili a ľutovali sme, že nemôžeme dať jednotky tým, ktorí ich bežne nedostávajú.

A čo slovné hodnotenie?

Keď sme bývali v Belgicku, moje deti mali slovné hodnotenie. Pamätám si na vysvedčenie, kde učiteľ napísal rukou niekoľko viet. Bolo to super, pretože to bolo povzbudivé a malo to aj výpovednú hodnotu. Náš systém je však odjakživa postavený na známkach. V situácii, ktorá bola sama osebe zmätočná, ťažko niekto pochopí, že napísané slová sú ekvivalentom známky. Je to zmena, na ktorú sa musia všetci pripraviť.

Pred koncom školského roka sme mali rozhodnúť, ako budeme na záver hodnotiť žiakov. Učitelia na druhom stupni sa zhodli, že najkorektnejšie bude dávať absolvoval či neabsolvoval. Súviselo to s tým, že deti naozaj žijú vo veľmi rozličnom prostredí. Okrem toho však chceli udeliť aj pochvaly, a tak sme sa dohodli, že to bude príloha k vysvedčeniam.

Asi málokto vie, že ste manželkou Vladimíra Šuchu, ktorý mal ešte donedávna prívlastok, že je najvyššie nepoliticky postaveným Slovákom v Európskej únii. Ako ste zobrali jeho rozhodnutie kandidovať za PS/Spolu do parlamentu a „namočiť sa“ do politiky?

Bolo to len jedno z iks rozhodnutí, ktoré podstupoval. Vždy keď robil takéto vážne rozhodnutia, bol môj postoj taký, nech urobí to, aby sa dobre cítil. Keď išiel do vyššej funkcie, vždy som mala obavu, či ho tá funkcia nezmení. To sa stáva, že s vysokou funkciou vyprchá z človeka pokora a stane sa ako keby namysleným, zahľadeným do seba. Ale mám pocit, že jemu sa to nestalo.

Politika ho mohla zmeniť omnoho viac.

To je pravda, ale on si myslel, že môže pomôcť Slovensku v oblasti, ktorej rozumie. Vďaka svojej pozícii skutočne získal obrovský prehľad a mohol to využiť doma. Prekvapilo ma, keď o tom začal uvažovať. Nebola by to moja voľba, ale neodhovárala som ho. Ide o to, aby človek robil niečo, čo považuje za zmysluplné. On však asi vnímal môj rezervovaný postoj.

Ak by PS/Spolu uspelo, tak sa spomínal ako vážny kandidát na ministra školstva. Uvažovali ste ako riaditeľka školy, čo by ste mu poradili, aby urobil ako prvé?

Nie. Naozaj som to brala veľmi rezervovane. Okrem toho to bolo veľmi vyčerpávajúce obdobie, celá tá kampaň. A nikomu by som nevedela povedať, čo by mal minister robiť ako prvé. Škola má svoju voľnosť, môže robiť mnoho vecí a ako vždy – je to hlavne na ľuďoch.

Teraz mi však napadá, že možno sa inšpirovať Fínskom, kde som videla, aký veľký dôraz kladú pri výbere študentov – budúcich učiteľov. Aby to boli najlepší z najlepších. Ak takíto špičkoví ľudia študujú za učiteľov, potom sa stávajú špičkovými učiteľmi.

Boli ste sklamaná, keď sa PS/Spolu nedostali do parlamentu?

Skôr som bola prekvapená, lebo sa to neočakávalo a naozaj chýbalo málo. Nebola to ani úľava, ani smútok. Potom som s prekvapením vnímala, ako to Vladko zobral s nadhľadom. Bála som sa, že ho rozhodnutie vstúpiť do politiky bude spätne mrzieť.

Pre kandidatúru sa vzdal naozaj dobrej pozície v Bruseli. Ako to zobral?

V prvých momentoch bol určite sklamaný. Počas volebnej noci a pár dní potom. Ale dokázal sa cez to preniesť. Následne uvažoval o rôznych iných veciach, kde by mohol pomôcť. Rozhodnutie vrátiť sa do Bruselu bolo jednou z posledných možností. Nebol to vôbec záložný plán.

Museli ste si zvykať na to, že ho máte po celé týždne doma? Keďže dovtedy ste fungovali tak, že ste sa vídali len cez víkendy.

On doma ani nebol, lebo bola kampaň. Ja som žila svojím štandardným životom – do práce a domov. On bol veľmi rozlietaný. Aj keď bol v Bruseli, každý večer sme spolu telefonovali cez Skype, čo sme dodržiavali aj počas kampane. A potom celé týždne strávil na našej chalupe v Banskej Štiavnici. Konečne si tam doprial čas v záhrade. Takže ja som chodievala za ním na víkendy tam.