Denník N

Priveľa špiónov alebo nevďačné Bulharsko

Sochy sovietskych vojakov, ktoré sú súčasťou pamätníka sovietskej armády, niekto neznámy namaľoval ako Santa Klausa či Supermana 17. júna 2011 v Sofii. Foto - TASR/AP
Sochy sovietskych vojakov, ktoré sú súčasťou pamätníka sovietskej armády, niekto neznámy namaľoval ako Santa Klausa či Supermana 17. júna 2011 v Sofii. Foto – TASR/AP

Bulharsko pravidelne odhaľuje agentov ruských tajných služieb, ruské médiá píšu o špiónománii živenej Američanmi a vinia Bulharov z historickej nevďačnosti.

Autor je prezident IVO a hosťujúci expert IWM (Viedeň)
(Príspevok vznikol v rámci projektu podporeného Partnerstvom pre otvorené informácie)

V posledných mesiacoch sa zvýšilo napätie vo vzťahoch medzi Ruskom a Bulharskom. Podobne ako dnes v Českej republike (a pred dvomi rokmi v Poľsku), jeho príčinou sú problémy okolo pomníkov a pamätných miest venovaných Červenej armáde. Došlo tu dokonca k pokusom o ich poškodenie – stalo sa tak v mestečku Dobrič pri Plovdive a v mestskej časti Lozenec v Sofii.

Tieto prípady podnietili bulharskú verejnosť k úvahám o širších súvislostiach umiestnenia týchto pomníkov, o ich spoločenskom význame. Bokom pochopiteľne nezostal dôležitý vonkajší aktér – Rusko, ktoré si nárokuje rolu bezprostredného účastníka udalostí, správa sa v podobných situáciách ako obeť, ale zároveň sa pokúša byť arbitrom.

Často sa však stáva, že sa za spormi o minulosť skrýva pozadie vytvárané súčasným vývojom. Situácia v Bulharsku nie je výnimkou. Polemika okolo osudu pomníkov sa tu naložila na aktuálnu agendu rusko-bulharských medzištátnych vzťahov, ku ktorej dnes patria najmä špionážne škandály s účasťou ruských diplomatov, podozrenia o vražedných aktivitách príslušníkov ruských tajných služieb, činnosť domácej proruskej loby a v posledných dňoch ešte aj polemika o vzájomných kultúrnych vplyvoch.

Rusofili v akcii 

V druhej polovici minulého roka v Bulharsku vypukla kauza okolo šéfa hnutia Rusofili Nikolaja Malinova. Hnutie tvrdí, že má za cieľ „rozvíjať priateľstvo a spoluprácu medzi Bulharskom a Ruskom na základe historických tradícií, pravoslávia a slovanstva“. V máji 2019 ruský prezident Putin dokonca vyznamenal hlavného bulharského rusofila Radom priateľstva za „plodnú činnosť zameranú na zbližovanie a vzájomné obohatenie kultúr národov a národností“. Príslušné bulharské orgány však mali na jeho aktivity odlišný pohľad a v septembri 2019 vzniesli voči nemu obvinenie z vlastizrady a špionáže.

Provládne ruské médiá sa okamžite ozvali v notoricky známom duchu hľadania cudzej (ergo americkej) stopy. Denník Izvestija zverejnil názor predsedu výboru Rady federácie pre medzinárodné otázky Konstantina Kosačeva, ktorý dal vzniknutú situáciu do súvislosti s vonkajším tlakom cez „veľmi silných politikov, ktorí by si nepriali zblíženie Moskvy a Sofie“. Podľa Kosačeva Bulharsko začalo prehodnocovať „vlastné smutné skúsenosti“ po tom, čo „sa absolútne bez slov poddalo tlaku Američanov a ich spojencov v Európe a zablokovalo projekt South Stream“. Ruský poslanec preto nebol prekvapený, že „takéto pozitívne trendy narážajú na odpor tých, ktorí by chceli udržať Bulharsko na maximálne protiruských pozíciách“.

Otvorenejšie a ostrejšie zareagovala agentúra FAN z mediálneho portfólia oligarchu Jevgenija Prigožina, známeho pod prezývkou „Putinov kuchár“. V príspevku Bulharsko je zhrozené z protiruskej hystérie amerických bábok poskytla priestor bulharskej redaktorke ruskej agentúry News Front, pre ktorú nijaké iné príčiny zhoršenia bulharsko-ruských vzťahov než intrigy Američanov neexistujú: „USA sa vážne zaangažovali v Bulharsku. Majú plán ‚B‘ – Bulharsko, analogicky ako s Ukrajinou. Samotné USA sa chválili tým, že vo vojne proti Rusku uskutočnili najúspešnejšiu operáciu Ukrajina. A očividne dostali chuť a rozhodli sa uplatniť rovnakú schému v Bulharsku… To, čo sa im podarilo rozvinúť v našej krajine, je živou ukážkou, ako sa zahryzli do bulharských štátnych štruktúr a neváhajú rozkazovať.“

Špióni a zabijaci

V januári 2020 Bulharskom otriasol ďalší špionážny škandál, tentoraz za priamej účasti ruských diplomatov a agentov tajných služieb. Mal dve dejové línie.

Po prvé, bulharské ministerstvo zahraničných vecí oznámilo, že dvoch pracovníkov ruskej ambasády vyhlasuje za nežiaduce osoby a vyhosťuje ich z krajiny. Podľa bulharských orgánov jeden z dotknutých pracovníkov sa v priebehu troch rokov zameriaval na získavanie tajných informácií súvisiacich s volebnými procesmi v krajine, druhý dva roky zbieral utajované údaje o energetickom sektore.

Po druhé, bulharská prokuratúra oznámila, že začala medzinárodné pátranie po troch občanoch Ruskej federácie obvinených zo spáchania atentátu na bulharského podnikateľa so zbraňami Emiliana Gebreva, jeho syna a jedného zo spolupracovníkov. Atentát sa uskutočnil vo februári 2015 v Sofii, motívom zločinu údajne bol trest za dodávky bulharských zbraňových systémov Ukrajine, bojujúcej v tom čase proti ruskej agresii na Donbase. Vyšetrovatelia využili zistenia z kauzy Sergeja Skripaľa a jeho dcéry vo Veľkej Británii a dospeli k záveru, že tieto dve kauzy sú spojené prostredníctvom osôb, ktoré ich pripravovali a uskutočnili.

Provládna ruská tlač pohotovo zareagovala. Dala priestor oficiálnym predstaviteľom ruského štátu, ktorí aj v tomto prípade poukázali na západnú, respektíve americkú stopu a Bulharsko vykreslili ako stredobod protiruských aktivít vo východnej Európe.

Denník Vzgľad napísal, že nijaké seriózne dôkazy, ktoré by potvrdzovali pravdivosť vyhlásení bulharských orgánov o činnosti ruských diplomatov, neexistujú, a že „správanie bulharskej prokuratúry možno vysvetliť buď vnútornými udalosťami v Bulharsku, alebo vonkajším tlakom na pozadí úspešného dokončenia výstavby plynovodov cez Bulharsko do strednej Európy“.

Tú istú verziu podporila agentúra Regnum, ktorá zverejnila stanovisko ruského veľvyslanca v Sofii Anatolija Makarova: „Vzťahy medzi Bulharskom a Ruskom môžeme posudzovať pred 21. októbrom 2019 a po tomto dátume. Až do 21. októbra 2019 sa všetko vyvíjalo úspešne, ale 21. októbra bol otvorený 11-kilometrový úsek plynovodu, ktorý spojil plynárenské prepravné sústavy Turecka a Bulharska. Bola to slávnostná udalosť za účasti predsedu vlády a až po tejto udalosti sa začali problémy.“ (Na kauzu bulharských „rusofilov“ zo septembra 2019 ruský veľvyslanec vo svojom výklade dramatických udalostí akosi pozabudol.)

Kto oslobodil Bulharsko?

V apríli a máji 2020, keď sa blížili oslavy 75. výročia ukončenia druhej svetovej vojny v Európe, bulharsko-ruské vzťahy poznačili incidenty okolo pomníkov sovietskym vojakom a odlišná interpretácia následkov druhej svetovej vojny pre vývoj vo východnej Európe.

V apríli neznáme osoby obliali bielou a červenou farbou sochu sovietskeho vojaka, prezývanú Aljoša, v mestečku Dobrič. V máji starosta mestskej časti Lozenec v Sofii Konstantin Pavlov navrhol presunúť do múzea pomník sovietskym vojakom a ich pozostatky premiestniť z masového hrobu na cintorín. Práve bezpečnostné ohľady – snaha ochrániť pomník od opakovaných prípadov vandalizmu – stáli v pozadí spomínaného návrhu.

Bulharské úrady vždy rozhodne odsudzujú akékoľvek pokusy poškodzovať pamätné a pietne miesta, stalo sa tak aj teraz. Udalosti tohto druhu však väčšinou vedú k zintenzívneniu diskusie o tom, čo sa udialo v krajine po druhej svetovej vojne, čo bolo príčinou mnohých ľudských tragédií a ako sa dá s tým všetkým vyrovnať. Treba podotknúť, že pokiaľ ide o účasť Bulharska v druhej svetovej vojne v kontexte vzťahu k ZSSR, táto krajina sa vymyká zo stereotypných predstáv o tom, ako došlo k oslobodeniu a kto bol osloboditeľom.

V marci 1941 Bulharsko pod nátlakom Hitlera vstúpilo do paktu Berlín – Rím – Tokio, ale po útoku Nemecka na ZSSR zachovalo voči Moskve neutralitu, nebojovalo proti Sovietskemu zväzu a až do septembra 1944 udržiavalo so ZSSR riadne diplomatické vzťahy. V septembri 1944 Bulharsko z paktu vystúpilo, vyhlásilo Nemecku vojnu a snažilo sa dohodnúť so ZSSR. Ten však dovtedy neutrálnemu Bulharsku vyhlásil vojnu, Červená armáda vstúpila na bulharské územie, ale vojenské akcie neviedla. Po prevzatí moci v Sofii vládou na čele s komunistami (tiež v septembri 1944) začala armáda bulharského štátu bojovať po boku Červenej armády. Napriek tomu, že bulharské jednotky v závere druhej svetovej vojny bojovali so spojencami proti nacistom v Albánsku, Juhoslávii, Maďarsku a Rakúsku, na mierovej konferencii v Paríži v roku 1947 Bulharsko figurovalo ako porazený štát.

Na území samotného Bulharska nebol v boji zabitý ani jeden sovietsky vojak. Niekoľko stoviek tu pochovaných červenoarmejcov zomrelo v bulharských nemocniciach na zranenia a choroby. V období komunizmu boli po celom Bulharsku postavené početné pomníky sovietskym „osloboditeľom“. Ich funkciou bola demonštrácia ideologickej orientácie režimu a geopolitickej dominancie ZSSR.

Úcta prejavovaná k sovietskym obetiam boja proti nacizmu nezmenila nič na fakte, že k národom strednej a východnej Európy vrátane Bulharska po druhej svetovej vojne neprišla sloboda, ale nový útlak. Skutočná sloboda nastala po zrútení komunistických režimov a úspešnej ceste do zjednotenej Európy.

„Nevďační Bulhari“

Takáto interpretácia však pôsobí na propagandistov v Moskve ako červené súkno. Do sporov okolo hodnotenia povojnového vývoja nečakane prilial olej v máji 2020 publicista Ognjan Stamboliev, ktorý v reakcii na výstavu o písomnosti Slovanov organizovanú Ruským kultúrno-informačným centrom v Sofii publikoval článok O Rusku, našej azbuke a pravde, v ktorom vytkol Rusku, že zámerne zamlčuje vklad Bulharov do slovanskej a ruskej písomnosti a kultúry.

Ruské centrum v Sofii je v poslednom čase známe svojimi podujatiami vyvolávajúcimi konflikty. Minulý rok v septembri bulharské ministerstvo zahraničia v reakcii na výstavu Cesta k víťazstvu: historické zdroje svedčia vyhlásilo, že „bez toho, aby sme popreli prínos ZSSR k porážke nacizmu v Európe, nesmieme zatvárať oči pred skutočnosťou, že sovietska armáda priniesla obyvateľom strednej a východnej Európy polstoročia trvajúce represie, deformáciu hospodárskeho rozvoja a odtrhnutosť od procesov vo vyspelých európskych krajinách“.

Komentátor portálu EurAsia Daily Vadim Truchačev vzápätí rozčúlene písal o „vrchole cynizmu a čiernej nevďačnosti“ a žiadal, aby Rusko ukázalo silu „vo svojej beztrestnosti drzým rusofóbom“: „O akom deformovanom vývoji a odtrhnutosti od Európy Bulhari hovoria? Boli jednou z najchudobnejších krajín v Európe s pomerne primitívnym poľnohospodárstvom, takmer žiadnym priemyslom a úplnou negramotnosťou… Bulharsko, ktoré sedelo na krku Sovietskeho zväzu, by malo mlčať… Bulharsko je zaviazané Rusku za oslobodenie spod 500-ročnej tureckej nadvlády. Keby nebolo Ruska, Bulhari by sa mohli premeniť na obyčajných Turkov.“

Na Stambolievov článok zareagoval komentátor denníka Vzgljad Dmitrij Bavyrin, ktorý nezabudol pripomenúť, že „krajina oslobodená ruskými vojskami spod osmanskej nadvlády bojovala na strane Nemcov v oboch svetových vojnách“, a nazval zahraničnopolitickú líniu Bulharska voči Rusku „nevďačnou“. Podľa neho Stamboliev „vychádza nie z reálnej politiky, ale z národných komplexov malého bulharského národa, ktorý si nárokuje historickú veľkosť… V súčasnosti je to najchudobnejší štát EÚ, ktorý nedokáže splniť požiadavku bulharských vlastencov na veľkosť“.

Komentátorka agentúry RIA Novosti Irina Alksnisová (tá, ktorá počas kauzy so sochou maršala Koneva varovala pražských politikov, že za svoje činy môžu byť unesení na potrestanie podobne ako nacistickí zločinci po vojne) má na situáciu v Bulharsku „konceptuálne“ vysvetlenie. Rozvádza ho v článku Bulharsko nemôže odpustiť Rusku svoje vlastné chyby. Považuje bulharský prípad za príznačný aj pre iné bývalé „socialistické“ štáty.

Podľa nej tieto štáty závidia Rusku a ľutujú svoju voľbu v prospech Západu. Stojí za to si jednu pasáž článku odcitovať – na ukážku toho, ako sa môže snúbiť neznalosť faktov s neschopnosťou porozumieť základným historickým trendom – prirodzenej snahe ľudí a národov o slobodu, dôstojnosť a únik spod útlaku. Alksnisová píše: „Svoju úlohu tu zohráva skutočnosť, že naša krajina (Rusko) im (národom východnej Európy) slúži ako dôkaz ich chybného výberu a ako tichá výčitka zrady – nie Ruska, ale ich samých. Predchádzajúce sociálno-ekonomické a politické úspechy západnej Európy viedli k tomu, že u mnohých jej susedov na východe a juhovýchode vznikol komplex menejcennosti a druhoradosti… (Medzitým) sa Rusko vrátilo do novej fázy rozvoja a mocenského vplyvu – nevzdalo sa seba samého, odmietlo hrať podľa pravidiel druhých, nežije len sladkými spomienkami na niekdajšiu veľkosť, ale práve tu a teraz znovu tvorí dejiny. To spôsobuje veľkú bolesť mnohým krajinám, s ktorými Rusko po stáročia spájala kultúrna a historická blízkosť, pretože ich samotná existencia im umožňuje pochopiť, že všetko z ich strany – sebapoškodzovanie a sebaponíženie, degradácia a prísaha Západu – bolo zbytočné.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie