Ad.: MoMA Banská Štiavnica
Spôsob, akým sa Buran pustil do komentovania, spôsobil, že jeho angažovanosť nielenže veci neposunula dopredu, ale presmerovala ich na slepú koľaj hašterenia sa.
Čítam Burana (MoMa Banská Štiavnica), čítam Hvoreckého (ad Buran) a je mi smutno. Jedno aj druhé stanovisko je pozoruhodné a autentické. Ale to je tak všetko, čo na nich čitateľa vie potešiť. Jedni sa cítia byť nepochopení a nedocenení, druhí predvádzajú svoj nadoblačný nadhľad a svetovosť. Aj sa stretli, aj pobesedovali, ale namiesto dialógu to bolo len defilé navzájom prerušovaných monológov. Zišli sa, aby pohľadali spoločné riešenie; rozchádzali sa rozčarovaní zo zistenia, že slovo spoločný má oveľa širší záber a význam ako slovo môj.
Ak by som mal dať priestor osobným sympatiám, podstatne zrozumiteľnejší mi je postoj Michala Hvoreckého, aj keď slovné spojenie „proletár kultúry“ je presne ten typ sebaprezentácie, ktorý podľa mňa hraničí so záľubou v masochizme.