Ako polročný ochorel na detskú obrnu. Sme Bohom zabudnutá diagnóza, vraví Štefan Grajcár
Lekári si ich pletú s detskou mozgovou obrnou, majú problém dostať sa k adekvátnej rehabilitácii a medici sa o ich ochorení učia v takom rozsahu ako o lepre – ako o chorobe, ktorá bola v minulosti alebo je veľmi ďaleko. Pacienti s detskou obrnou však hovoria: Stále sme tu.
Odhaduje sa, že na celom svete môže žiť 15 až 20 miliónov ľudí, ktorí prekonali detskú obrnu. V Európe je takých ľudí okolo 700-tisíc.
Ešte v roku 1988 ochorelo na detskú obrnu (vírusové ochorenie) v 125 krajinách sveta 350-tisíc ľudí. V rovnakom roku spustila Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) a ďalšie inštitúcie globálnu iniciatívu na vyhubenie ochorenia, čím zachránili 1,5 milióna detí. Ďalších 18 miliónov ľudí, ktorí by dnes boli ochrnutí, môže vďaka vakcíne chodiť. V súčasnosti sa ochorenie šíri len v Afganistane a Pakistane.
Výskyt detskej obrny nebol v endemickej forme na území bývalého Československa zaznamenaný od roku 1960. Dnes na Slovensku žije odhadom do 1500 ľudí, ktorí ochorenie prekonali v 50. rokoch či skôr, keď ešte nebola k dispozícii vakcína. Viacerí z nich trpia takzvaným postpoliomyelitickým syndrómom, ktorý sa objavuje zhruba 15 až 40 rokov po pôvodnom ochorení u asi 60 až 70 percent pacientov.
Podľa Štefana Grajcára, predsedu Asociácie polio v SR, sme na Slovensku na ľudí s detskou obrnou zabudli. Toto je spoveď človeka, ktorý prekonal ochorenie detskej obrny a dodnes znáša jej následky.
V ktorom roku a v akom veku ste ochoreli na detskú obrnu?
Narodil som sa v decembri v roku 1950 a ochorenie som získal krátko po narodení 17. júna 1951. Nemal som ani pol roka, keď zo mňa bolo úplne bezvládne dieťa. Svaly som mal atrofované a nehýbal som sa. Mal som ochrnuté obe dolné končatiny, brušné a chrbtové svalstvo a pravú ruku. Odborne sa to nazýva triparéza.
Každé leto sa vracala ako mor. Pred 65 rokmi ohlásili vakcínu na detskú obrnu
Ako dlho trvalo, kým lekári prišli na to, čo vám je?
Pár dní, možno týždeň. Mama ma zobrala do nemocnice v Košiciach, kde zistili, čo je vo veci. O detskej obrne sa v tom čase už vedelo. Nebol som prvý ani posledný pacient. Obrnári na Slovensku začali masívne pribúdať od konca 30. rokov. Masívnejšia epidémia prišla v rokoch 1946 až 1947 a 1952 až 1954. Potom to trošku ustalo, hlavne v súvislosti s vakcináciou.
Tušíte, kde ste sa nakazili?
Vtedy sa veľmi necestovalo, takže predpokladám, že išlo o obec Vydrník, kde som sa narodil. Obec leží medzi Popradom a Spišskou Novou Vsou. Moji rodičia boli učitelia a vo Vydrníku učili na ľudovej škole. Mama učila prvákov a druhákov a otec tretiakov až piatakov. Otec bol riaditeľom a mama bola jeho jediná zamestnankyňa. Bol som v poradí piate dieťa, ktoré prišlo na svet. Našich do Vydrníka preložili pol roka predtým v lete v roku 1950 zo Spišskej Teplice, kde obaja učili na ľudovej škole. Rodičia mali kvalifikáciu pre prvý stupeň a ako učitelia labzovali po dedinách na východe. O detskej obrne – a niektorých iných ochoreniach – sa hovorí, že je to choroba špinavých rúk alebo „fly disease“, lebo ju prenášajú muchy. Primárnym zdrojom sú výkaly hospodárskych zvierat.
Ochoreli ste ako jediný z rodiny?
Áno. Je pre mňa trochu záhadou, prečo nás to nechytilo viacerých. V rodine som bol tretí chlapec v poradí, starší bratia mali dva a štyri roky v čase, keď som ochorel.
