Ako polročný ochorel na detskú obrnu. Sme Bohom zabudnutá diagnóza, vraví Štefan Grajcár
Lekári si ich pletú s detskou mozgovou obrnou, majú problém dostať sa k adekvátnej rehabilitácii a medici sa o ich ochorení učia v takom rozsahu ako o lepre – ako o chorobe, ktorá bola v minulosti alebo je veľmi ďaleko. Pacienti s detskou obrnou však hovoria: Stále sme tu.
Odhaduje sa, že na celom svete môže žiť 15 až 20 miliónov ľudí, ktorí prekonali detskú obrnu. V Európe je takých ľudí okolo 700-tisíc.
Ešte v roku 1988 ochorelo na detskú obrnu (vírusové ochorenie) v 125 krajinách sveta 350-tisíc ľudí. V rovnakom roku spustila Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) a ďalšie inštitúcie globálnu iniciatívu na vyhubenie ochorenia, čím zachránili 1,5 milióna detí. Ďalších 18 miliónov ľudí, ktorí by dnes boli ochrnutí, môže vďaka vakcíne chodiť. V súčasnosti sa ochorenie šíri len v Afganistane a Pakistane.
Výskyt detskej obrny nebol v endemickej forme na území bývalého Československa zaznamenaný od roku 1960. Dnes na Slovensku žije odhadom do 1500 ľudí, ktorí ochorenie prekonali v 50. rokoch či skôr, keď ešte nebola k dispozícii vakcína. Viacerí z nich trpia takzvaným postpoliomyelitickým syndrómom, ktorý sa objavuje zhruba 15 až 40 rokov po pôvodnom ochorení u asi 60 až 70 percent pacientov.
Podľa Štefana Grajcára, predsedu Asociácie polio v SR, sme na Slovensku na ľudí s detskou obrnou zabudli. Toto je spoveď človeka, ktorý prekonal ochorenie detskej obrny a dodnes znáša jej následky.
V ktorom roku a v akom veku ste ochoreli na detskú obrnu?
Narodil som sa v decembri v roku 1950 a ochorenie som získal krátko po narodení 17. júna 1951. Nemal som ani pol roka, keď zo mňa bolo úplne bezvládne dieťa. Svaly som mal atrofované a nehýbal som sa. Mal som ochrnuté obe dolné končatiny, brušné a chrbtové svalstvo a pravú ruku. Odborne sa to nazýva triparéza.
Ako dlho trvalo, kým lekári prišli na to, čo vám je?
Pár dní, možno týždeň. Mama ma zobrala do nemocnice v Košiciach, kde zistili, čo je vo veci. O detskej obrne sa v tom čase už vedelo. Nebol som prvý ani posledný pacient. Obrnári na Slovensku začali masívne pribúdať od konca 30. rokov. Masívnejšia epidémia prišla v rokoch 1946 až 1947 a 1952 až 1954. Potom to trošku ustalo, hlavne v súvislosti s vakcináciou.
Tušíte, kde ste sa nakazili?
Vtedy sa veľmi necestovalo, takže predpokladám, že išlo o obec Vydrník, kde som sa narodil. Obec leží medzi Popradom a Spišskou Novou Vsou. Moji rodičia boli učitelia a vo Vydrníku učili na ľudovej škole. Mama učila prvákov a druhákov a otec tretiakov až piatakov. Otec bol riaditeľom a mama bola jeho jediná zamestnankyňa. Bol som v poradí piate dieťa, ktoré prišlo na svet. Našich do Vydrníka preložili pol roka predtým v lete v roku 1950 zo Spišskej Teplice, kde obaja učili na ľudovej škole. Rodičia mali kvalifikáciu pre prvý stupeň a ako učitelia labzovali po dedinách na východe. O detskej obrne – a niektorých iných ochoreniach – sa hovorí, že je to choroba špinavých rúk alebo „fly disease“, lebo ju prenášajú muchy. Primárnym zdrojom sú výkaly hospodárskych zvierat.
Ochoreli ste ako jediný z rodiny?
Áno. Je pre mňa trochu záhadou, prečo nás to nechytilo viacerých. V rodine som bol tretí chlapec v poradí, starší bratia mali dva a štyri roky v čase, keď som ochorel.
