Denník N

Vzdelanie bez mravnosti je len špecializácia

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nie vzdelanie a školy, ale mravnosť by sa mala u nás vyžadovať ako kľúčový kapitál v spoločnosti.

Školy a vzdelanie sa v slovenskej spoločnosti považujú za kapitál. Ktorí rodičia môžu, vyberajú pre svoje deti bilingválne materské škôlky a rovnako tak aj základné a stredné školy. V zahraničí študuje na všetkých stupňoch vysokoškolského štúdia vyše 30-tisíc slovenských vysokoškolákov, z toho asi 24-tisíc v Česku. Niektorí sa vracajú na Slovensko, väčšina však nie. Prostredie a podmienky v práci tam, kde zakotvili, sa im zdajú lepšie ako na Slovensku. Samozrejme, každý má právo rozhodnúť sa o svojom živote a pôsobení.
Čo však znamenajú dobré podmienky pre život a štúdium? Opíšem stručne, ako to bolo v 60. rokoch 20. storočia v III. nápravnej skupine vo valdickom väzení, kde bola vtedy sústredená väčšina politických väzňov z Československa. Český františkán Jan Baptista Bárta trávil vo väzení už vyše desať rokov. Stále bol nezlomený, plný zápalu. Ostro nabrúsenou ceruzkou si na cigaretové papieriky vypracoval osnovy svojich prednášok a podľa toho prednášal. Na prechádzke i pri brúske.

Český fyzik a filozof Josef Hošek, ktorý strávil vo väzení 14 rokov, si z jedného časopisu vystrihol reprodukciu obrazu Jána Zrzavého a často sa k nemu vo voľnom čase vracal. Aj iní mali podobné „konzervy krásy“, ako ich nazývali. Jezuita, páter Ján Dieška bol v roku 1953 odsúdený na 11 rokov väzenia. Keď ho v roku 1960 ešte v ilavskej väznici predvolali na pohovor, ktorý sa mal týkať možného odporúčania pre amnestiu, už na prvú otázku odpovedal: „Som jezuita, viac nemám čo povedať. Myslím, že vám to stačí“. Vo valdickej väznici učil na prechádzkach ruštinu. S pátrom Alojzom Litvom sedávali na lavičke: páter Litva čítal nahlas v ruštine Tolstého Vojnu a mier a páter Dieška ho opravoval alebo učil nové slová. Evanjelický farár Jozef Juráš bol krásnou ekumenickou postavou. V roku 1962 ho komunisti odsúdili na 13 rokov väzenia. Spomínaný Ján Dieška hovoril, že v rozhovoroch s ním vo väzení pochopil, čo je ekumenizmus, ktorý potom vo svojich úvahách rozvíjal. Keď bol Jozef Juráš v 70. rokoch už veľmi chorý, páter Dieška ho často navštevoval. Silvo Krčméry strávil vo väzení takmer 14 rokov. Vedel naspamäť evanjelium podľa Jána a na útržkoch papiera posielal z neho úryvky spoluväzňom. A takto by sme mohli pokračovať.

Títo ľudia prežívali vzdelanie ako svoje bytostné povolanie. Vo väzení strávili dlhé roky, ale nezlomilo ich to. Naopak, mravne ich to zocelilo a keď sa vrátili na slobodu, pokračovali vo svojej intelektuálnej práci. Ich príbehy odkrývajú kľúčový rozmer vzdelania a to je mravnosť. Vzdelanie bez mravnosti je len špecializáciou. Špecialistov bude mať svet vždy dosť. Koľko vzdelaných ľudí sa podieľalo na zločinoch a marazme, do ktorých sa Slovensko za posledné roky dostalo?! Nie vzdelanie a školy, ale mravnosť by sa mala u nás vyžadovať ako kľúčový kapitál v spoločnosti. Zápas o slušné Slovensko sa bez tejto požiadavky nezaobíde! Aj väzni svedomia z komunistickej éry v Československu by mali byť pre nás v tomto odkazom, záväzkom a výzvou!

Komentáre

Teraz najčítanejšie