Denník N

Čo s plagiátormi v slovenskej politike? 

Boris Kollár a Andrej Danko. Foto TASR - Michal Svítok
Boris Kollár a Andrej Danko. Foto TASR – Michal Svítok

Stále sme nízko, ale od dna sme sa odrazili.

Autor je vedúci Katedry teórie práva a ústavného práva
na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity
a vedecký pracovník v Ústave štátu a práva SAV

Plagiátorská kauza Andreja Danka spred takmer dvoch rokov nebola len osobnou tragédiou človeka, ktorý sa nevedel vyrovnať s hrubým nepomerom medzi vlastnými ambíciami a schopnosťami. Išlo aj o zlyhanie systému: v prvom rade toho univerzitného, ktorý plagiátorské úsilie ocenil vysokoškolským titulom, a v druhom rade aj toho politického, ktorý nedokázal verejnosti vyslať signál, že funkciu druhého najvyššieho ústavného činiteľa nemôže zastávať usvedčený podvodník.

Napriek tomu všetkému sa tí naivnejší mohli domnievať, že Dankova kauza mala aj pozitívne účinky, pretože slúžila ako odstrašujúci príklad do budúcnosti: v prvom rade pre študentov, ktorí chcú získať univerzitné vzdelanie bez rizika národného výsmechu a v druhom rade pre samotné vysoké školy, ktorých prestíž závisí aj od náročnosti ich študijných programov.

Je pravda, že Danko si dokázal podržať funkciu predsedu parlamentu aj po prevalení svojho plagiátorského škandálu, no aj napriek tomu jeho reputácia utŕžila ranu, ktorá sa neskôr podpísala aj pod volebnú porážku jeho strany. Dankova kauza tak mohla odstrašovať aj politikov a političky, ktorým záleží na slušnom volebnom výsledku ich strany. Lenže dnes sa zdá, že všetko je inak. Boris Kollár si prevzal po svojom predchodcovi nielen jeho funkciu, ale zrejme aj niektoré jeho problémy či dilemy.

Kollárov problém s titulom je nepríjemný nielen preto, že je úplne zbytočný, ale aj preto, že páli aj jeho koaličných partnerov, ktorí plagiátorstvo principiálne odsúdili už pri kritike bývalého predsedu Národnej rady. Richard Sulík sa totiž nechal počuť, že dôvodné podozrenie z plagiátorstva je nezlučiteľné s vykonávaním funkcie šéfa parlamentu, zatiaľ čo Igor Matovič vyhlásil, že Dankovo plagiátorstvo len potvrdzuje genetický kód SNS, teda že ide o „kovaného zlodeja“. Nešťastnou zhodou okolností sú tak Sulíkov a Matovičov postoj ku Kollárovej diplomovej práci zároveň i takým malým testom ich dôveryhodnosti.

Akademické poklesky našich druhých najvyšších ústavných činiteľov nám teda ponúkajú príležitosť zamyslieť sa nielen nad slabými miestami systému odhaľovania plagiátov, ale aj nad všeobecnejšími otázkami politickej taktiky a etiky. Je vhodné, aby sa zásady akademickej poctivosti vynucovali na politických fórach? Je znakom morálneho úpadku, ak politik či politička prechodom z opozície do koalície zľavuje zo svojich starých zásad? Poďme pekne po poriadku.

Ako funguje slovenský antiplagiátorský systém?

Slovenský antiplagiátorský systém vypočítava mieru zhody textu overovanej práce s textami prác nahratých v systémovej databáze. Protokol originality práce tak nie je výsledkom testu, z ktorého môžete prejsť alebo neprejsť. Protokol len udáva, koľko percent textu vašej práce sa zhoduje s textom prác ostatných študentov. Toto je len „tvrdá“ štatistická informácia, ktorej relevanciu musí vyhodnotiť oponent práce, v prípade pochybností aj s pomocou ostatných členov a členiek skúšobnej komisie.

Tak napríklad ak by sme do antiplagiátorského systému nahrali Feuerbachove slová „homo homini deus est“, protokol originality by nám vyhodil približne 75-percentnú zhodu s Hobbesovým „homo homini lupus est“. Obaja autori – vzdialení medzi sebou takmer dve storočia – pritom formulovali svoje slová ako riešenia celkom odlišných filozofických problémov. Feuerbach sa snažil vyjadriť ateistické presvedčenie, že človek nie je výtvorom boha, ale boh je výtvorom človeka, zatiaľ čo Hobbes sa snažil vyjadriť politologické presvedčenie, že bez efektívne fungujúcej suverénnej štátnej moci ľudia musia žiť vo vojnovom stave všetkých proti všetkým. Teda napriek trojštvrtinovej zhode textu je prvá myšlienka vo vzťahu k tej druhej úplne originálna, nevyplýva z nej.

K tomu sa pridáva aj problém s úvodzovkami. Keďže jediný

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Boris Kollár

Komentáre

Teraz najčítanejšie