Everest je lunapark, v Himalájach hľadám iné cesty, hovorí Čech, ktorý má horolezeckého Oscara
Český horolezec Marek Holeček (45) odmieta predstavu, že vrcholom horolezectva má byť dosahovanie čo najvyšších nadmorských výšok. Miesto toho objavuje nové cesty a lezie náročnejším alpským štýlom.
V roku 2018 získali spolu so Zdeňkom Hákom ako prví Česi ocenenie Piolet d’Or (Zlatý cepín) za prvovýstup juhozápadnou stenou na Gašerbrum I. Ide o najprestížnejšie horolezecké ocenenie, ktoré má prezývku horolezecký Oscar. V rozhovore sa dozviete:
- ako sa vyrovnával so smrťou kolegu;
- prečo si na výpravy nosí slaninu;
- ako sa spí nad kilometrovou priepasťou;
- prečo nikdy nevyliezol na Everest;
- ako vníma komerčné horolezectvo.
V rozhovoroch často hovoríte, že na vrcholoch hôr to za veľa nestojí. Nemala by práve po úspešnom výstupe prísť najväčšia radosť?
Kdeže – na opustených vrchoch, kde zo seba musíte vydať to najlepšie, vás nečaká radosť ani nič éterické. Pocity zážitku a skutočného šťastia sa dostavia až späť v základnom tábore. Na vrchu je hlad, smäd, neustála zima, ktorej sa nezbavíte ani v spánku. K tomu sa pridáva únava až za hrob, pri ktorej denne strácate viac než pol kila svalov.
A aj zložité kroky – každý z nich s váhou nebies. Ťažko sa dýcha a cítite všadeprítomnú opustenosť, pretože ste ďaleko od akéhokoľvek bezpečia. Máte pred sebou ťažký zostup, ktorý sa môže natiahnuť aj na niekoľko dní. Fotky z vrcholu nazývam „zmrazený úškľabok“ – od uvoľneného úsmevu máte veľmi ďaleko.
Prečo teda leziete na miesta s najhoršou kombináciou prírodných podmienok a vystavujete svoje telo ich účinkom?
Každá sekunda sa zapíše do vašej mysle a už nikdy nezmizne. Je to silný dlhodobý zážitok, ktorý nie je možné dokonale písomne a obrazovo vystihnúť pre iných. Jediným ako-tak pochopiteľným prostriedkom je opis pocitov. Ide o prapôvodnú ľudskú túžbu, v ktorej tvoríme hranice vlastnou predstavivosťou, zručnosťami, vôľou a schopnosťou prispôsobiť sa.
Mávate v horách strach zo smrti?
Ak by som pri lezení začal rozmýšľať o smrti, nemohol by som sa sústrediť na život. Smrť nakoniec jedného dňa príde, ale s podobnými myšlienkami sa môžem hrať doma v kresle, nie pod tlakom boja o každý nádych.
V roku 2013 ste zažili smrť kolegu a kamaráta Zdeňka Hrubého, ktorý pri vašom spoločnom pokuse o prvovýstup na Gašerbrum I spadol aj so všetkým materiálom. Ako musí horolezec v takej chvíli zareagovať?
Musíte sa prepnúť do rutinnej účelnosti a sústrediť sa na strojovú presnosť každého zaseknutia cepína a mačky. Nesmiete myslieť na hrozný zážitok spred pár okamihov a prepadnúť paralyzujúcemu šoku z toho, že