Ako žiť a prežiť s jadrovou dohodou s Iránom

Autor je prezidentom Rady pre zahraničné vzťahy

 

Je pravdepodobné, že Spoločný všeobecný akčný plán, ktorý 14. júla podpísali Irán a pätica stálych členov Bezpečnostnej rady OSN doplnená o Nemecko (P5+1), vstúpi po šesťdesiatich dňoch intenzívnej debaty vo Washingtone a zrejme aj v Teheráne do platnosti.

Nikto by si však nemal pliesť tento výsledok s vyriešením problému jadrových ambícií Iránu či podielu tejto krajiny na pokračujúcom chaose na Blízkom východe. Práve naopak: v prípade, že dohoda bude nesprávne implementovaná a vymáhaná, mohla by situáciu ešte zhoršiť.

Vyhliadka na bezjadrový Irán

Tým nechcem naznačovať, že spoločný akčný plán ničomu neprispieva. Po dobu nasledujúcich desiatich rokov stanovuje maximálnu kvantitu a kvalitu odstrediviek, ktoré smie Irán prevádzkovať, a po dobu nasledujúcich pätnástich rokov umožňuje krajine disponovať len malým množstvom obohateného uránu. Dohoda tiež zavádza mechanizmus inšpekcií (slovami amerického prezidenta Baracka Obamu: „kde to bude potrebné a keď to bude potrebné“), ktorý má potenciál overovať, či Irán tieto a ďalšie záväzky skutočne plní.

Čistým výsledkom je, že dohoda by mala predĺžiť dobu potrebnú na prípadnú iránsku výrobu jednej alebo viacerých jadrových zbraní z niekoľkých mesiacov na celý jeden rok, čím sa zvýši pravdepodobnosť, že takúto snahu sa podarí včas odhaliť.

Vyhliadka, že by dohoda mohla pätnásť rokov udržať bezjadrový Irán, je jej hlavným lákadlom. Samotné sankcie by to dosiahnuť nemohli a použitie vojenskej sily by zahŕňalo značné riziko s neistými výsledkami.

Čo ak sa Irán časti dohody nepodrobí?

Na druhej strane (v diplomacii má všetko druhú stranu) umožňuje dohoda Iránu ponechať si oveľa viac jadrových kapacít, než koľko by potreboval, keby mal záujem iba o civilný výskum a symbolické preukázanie svojej schopnosti obohacovať urán. Dohoda tiež dopraje Iránu značnú úľavu od hospodárskych sankcií, čo podnieti schopnosť režimu podporovať po celom Blízkom východe svojich nebezpečných chránencov, postaviť sa za sektársku vládu v Bagdade a podporiť aj režim sýrskeho prezidenta Baššára al-Asada.

Spoločný akčný plán navyše nevylučuje všetok jadrový výskum a neobmedzuje prácu na raketách. Predaj balistických striel a ich súčastí je Iránu zakázaný na iba osem rokov. Predaj konvenčných zbraní je Iránu zakázaný len na päť rokov.

Okrem toho existuje riziko, že sa Irán niektorým častiam dohody nepodrobí a začne vyvíjať zakázanú činnosť. Vzhľadom k iránskej minulosti bola táto hrozba, pochopiteľne, terčom veľkých obáv a kritiky dohody. Dôležité je, že nedodržiavanie dohody bude mať za následok obnovenie sankcií a v prípade potreby i nasadenie vojenskej sily.

Riziko príde, keď vyprší platnosť

Oveľa menšia pozornosť sa venuje závažnejšiemu problému: riziku, čo sa stane, ak Irán dohodu dodrží. Aj bez jej porušenia totiž môže nastať situácia, keď kľúčovým ustanoveniam dohody vyprší platnosť a Irán náhle nebude viazaný žiadnymi jadrovými obmedzeniami. V tom okamihu ho bude zadržiavať prakticky len Zmluva o nešírení jadrových zbraní, teda dobrovoľný dohovor, ktorý neobsahuje sankcie za jeho porušenie.

Je dôležité, aby Spojené štáty (v ideálnom prípade spolu s ďalšími krajinami) dali Iránu najavo, že akékoľvek kroky vedúce k nadobudnutiu jadrových zbraní po pätnástich rokoch nebudú tolerované, hoci ich dohoda výslovne nevylučuje. Pri prvom náznaku, že sa Irán po vypršaní „spoločného akčného plánu“ na niečo také pripravuje, by sa mali opätovne zaviesť prísne sankcie; dohoda totiž nevylučuje ani tie.

Rovnako treba Teherán informovať, že USA a ich spojenci by podnikli preventívny vojenský úder, keby sa zdalo, že sa Irán snaží postaviť svet pred hotovú vec. Umožniť Severnej Kórei, aby prekročila jadrový prah, bolo chybou a svet by nemal urobiť tú istú chybu znova.

Na optimizmus je priskoro

Medzitým je potrebné vyvinúť značné úsilie o rozptýlenie obáv susedov Iránu, z ktorých viacerí zacítia pokušenie obrniť sa proti riziku potenciálneho vyviazania sa Iránu z dohody po pätnástich rokoch tým, že budú realizovať svoje vlastné jadrové programy. Situácia na Blízkom východe je dosť strašná aj bez dodatočných rizík, ktoré by mali podobu vzniku mnohých potenciálnych jadrových mocností. Obamovo vyhlásenie, že dohoda „zastavila šírenie jadrových zbraní v tomto regióne“, je prinajlepšom predčasné.

Nevyhnutné bude tiež obnoviť strategickú dôveru medzi USA a Izraelom; pre Obamovho nástupcu to musí mať vysokú prioritu. A USA by mali opäť zatlačiť v otázkach iránskej zahraničnej politiky či zaobchádzania Teheránu s vlastnými občanmi. Žiadna z týchto vecí nevylučuje selektívnu spoluprácu s Iránom v prípade spoločných záujmov – či už je to v Afganistane, Sýrii, alebo Iraku.

Radšej skeptické scenáre

Aj tu by však mal mať hlavné slovo realizmus. Predstava, že jadrová dohoda dovedie Irán k zmierneniu radikalizmu a skroteniu strategických ambícií, by nemala figurovať v žiadnom základnom scenári.

Jedným z hlavných problémov, s ktorými bude v nasledujúcich rokoch zápasiť Blízky východ (ak nie celý svet), je, naopak, vznik ešte schopnejšieho Iránu, ktorý neprešiel transformáciou.

© Project Syndicate