Denník N

Ľavicový sen a Európa

Foto – AP
Foto – AP

Európsku myšlienku poškodzujú nielen rigidní ľavičiari, ale aj rigidní ctitelia európskej integrácie.

To, ako sme naložili s Gréckom, je nerozumné. Nazývame to pomoc, vyjadrujeme to ďalšími desiatkami miliárd eur, ale v skutočnosti tým škodíme Grékom aj Európe.

Aby nedošlo k nedorozumeniu, cením si Európu ako spoločný priestor slobôd, zodpovedností a práv. Navyše, európsku rozmanitosť a prirodzenú konkurenciu medzi členskými štátmi eurozóny považujem za veľké plus, takže by ma nijako netešilo, ak by z farebnej európskej mozaiky práve Grécko vypadlo. Tiež si uvedomujem dôležitosť Stredozemného mora a ruský hlad po obnovení svojej veľmocenskej pozície, takže pokus udržať Grécko má aj veľmi silný geopolitický rozmer, a je to tak správne.

Napokon, veľmi súhlasím aj s potrebou reforiem neporiadneho gréckeho štátu, takže si vôbec nemyslím, že „vnútené“ reformy sú zlo hodené na plecia nevinného gréckeho ľudu. Uvedomujúc si toto všetko však tvrdím, že dohoda o ďalších miliardách pôžičiek výmenou za „tvrdé“ reformy je v samotnom svojom základe chybná a povedie len k predlžovaniu trápenia Grékov aj eurozóny.

Ten chybný základ spočíva v nadradení rigidného sna nad realitu. Martin Šimečka správne postrehol, že časť európskej intelektuálnej ľavice nadraďuje svoj rigidný sen o sociálnom štáte nad samotnú Európu. Nechcú Úniu trhu, šetrenia a škrtov, to ju radšej skúsia rozbiť. Úplne s Martinom súhlasím. Lenže to je iba polovica nepríjemnej pravdy. Druhá euronepríjemnosť je presne opačná.

Práve grécky príbeh plasticky ukázal, že európsku myšlienku poškodzujú nielen rigidní ľavičiari, ale aj rigidní ctitelia európskej integrácie. Myslím si, že oni Európu poškodzujú dokonca viac.

Grécko má problém s konkurencieschopnosťou, ekonomickou výkonnosťou, dlhmi a nad to všetko aj s férovým spravovaním štátu. Najrýchlejší spôsob, ako z toho von, bolo odpísanie významnej časti dlhov, vlastná mena (čiže zlacnenie pracovnej sily, ale aj vývozov) a elementárne reformy. Len tak mohlo Grécko vykročiť na cestu, na konci ktorej by mohlo byť nielen oveľa dynamickejšie, ale aj pripravené stať sa zdravým členom eurozóny.

Prečo sa to nestalo? Pre blúznivú ľavicu to nebolo. Spôsobili to rigidní ctitelia európskej integrácie, pre ktorých je čo i len dočasný odchod kohokoľvek z eurozóny či nebodaj z EÚ koncom sveta. Čítal, počul a videl som to stokrát – Grécko vraj nesmie odísť, pretože by to bol precedens: ak môže odísť Grécko, mohli by aj iní, a čo potom ostane z európskeho sna?

Až sem sme sa dostali. V európskom projekte nerozhoduje, čo je lepšie pre ľudí v Grécku, a dokonca ani to, čo je lepšie pre všetkých európskych daňových poplatníkov. Rozhodujúce je, či môžeme ďalej snívať o nikdy nekončiacej integrácii. Radšej teda budeme Grékov držať v zovretí pre nich prisilného eura, než aby sme im dali šancu niečo so sebou urobiť. A radšej budeme do Atén liať ďalšie a ďalšie desiatky miliárd, než aby sme im odpísali tie predošlé. Lebo nedotknuteľná integrácia.

Som veľký priateľ európskych slobôd, zodpovedností a práv. Ale obávam sa, že práve koncept nikdy sa nekončiacej a ničím nedotknuteľnej integrácie, ktorý neberie ohľad na realitu, začína najfajnovejšie európske hodnoty ničiť a rozkladať.

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash