Denník N

A súťaž o bizarný názov strany vyhráva…

Napriek takmer 25-ročnému vývoju demokratického straníckeho systému sa politikom nepodarilo prinavrátiť slovu „strana“ patričnú dôveru. Skôr naopak.

„Akoby bizarných názvov strán nebolo dosť,“ skonštatoval by nezaujatý pozorovateľ slovenského straníckeho systému. Po Slnku, Smere, Moste, Nove, Sieti, Tipe, Skoku, 99 percentách a Šanci má ambíciu uchádzať sa o priazeň voličov najnovšie aj Sen. Lenže do volieb ešte nejaký ten mesiac zostáva, takže v súťaži o podivuhodný názov strany určite ešte ktosi zaboduje.

Otázne však je, čo táto ponuka bizarnosti v podmienkach Slovenska predstavuje.

Kto by len chcel byť v strane?

Po systémovej zmene v roku 1989 a založení súťaživého straníckeho systému bolo prirodzené, že sa otcovia zakladatelia slovu „strana“ vyhýbali, pretože až príliš evokovalo spojitosť s vedúcou organizáciou predchádzajúceho režimu. Byť „v strane“ sa dlhé roky pred Novembrom prezentovalo ako synonymum súhlasu s ideami a programom KSČ.

Po zmene politických podmienok sa okrem komunistov a ich nasledovníkov z SDĽ tohto slova nezľakli zvyčajne strany s ambíciou (hoci často nenaplnenou) nadviazať na tradíciu historických subjektov (SNS, DS, SDSS). Väčšina významnejších formácií založených v deväťdesiatych rokoch do svojho názvu buď včlenila slovo „hnutie“ (KDH, MKDH, HZDS), alebo sa obom možnostiam úplne vyhla (VPN, Spolužitie).

Lenže roky ubiehali a slovo „strana“ stále nezískavalo na atraktívnosti. Skratky politických subjektov ako ZRS, DÚ, SDKÚ, ANO, Smer, SaS, OĽaNO jednoznačne dominovali nad dvomi parlamentnými výnimkami SOP a SMK. Trpaslíci z OKS budú určite namietať, ale hovoríme predsa o relevantných stranách.

Stále hlbšia priepasť

Napriek viac ako 25-ročnému vývoju demokratického straníckeho systému sa politikom dodnes nepodarilo prinavrátiť slovu „strana“ patričnú dôveru. Skôr naopak.

Nedôvera voči politickým stranám, prejavovaná okrem iného v upadajúcom záujme verejnosti o stranícku angažovanosť, sa dlhodobo prehlbovala predovšetkým pre početné škandály vyvolané zvyčajne nečestným financovaním. Či už išlo o dávno zabudnuté kauzy budov na Žabotovej ulici v prípade KDH a na Medenej ulici v prípade SDKÚ, divokú privatizáciu HZDS, ešte stále dostatočne intenzívne rezonujúci hlas podobný Ficovi, nástenkový tender ministra SNS, kauzu Gorila, alebo trebárs gazdovské účtovníctvo Radoslava Procházku.

Všetky uvedené prípady postupne zväčšovali priepasť medzi straníckymi elitami a občianskou verejnosťou. Ak komunisti znechucovali ľuďom význam slova „strana“ počas štyroch desaťročí, súčasná politická garnitúra to zvládla za polovičné obdobie. Žiadni starí ani noví politici, ako sa dnes rada sama tituluje generácia doteraz druholigových politikov, zatiaľ nepreukázali dostatočnú ambíciu vrátiť dôveru politickým stranám ako organizáciám, ktorých existencia je taká nevyhnutná pre stabilitu demokratického poriadku.

Mentálny svet „brenďákov“

K bizarnosti straníckeho pojmoslovia určite prispela aj zmena spoločenských podmienok, technologický pokrok a s ním spojený posun tvorby volebných kampaní zo straníckych centrál do marketingových agentúr. Popri produkcii reklám na rôzne druhy potravín, bankové služby, ženské hygienické potreby či výživové prostriedky na zlepšenie mužskej potencie sú niektoré reklamné agentúry priamo zaangažované aj do prípravy volebných kampaní.

Výzor lídra, grafické spracovanie loga, prezentácia na sociálnych sieťach a v konečnom dôsledku aj samotný názov sa v mentálnom svete „brenďákov“ možno zdá pre úspech strany dôležitejší než programové priority. Lenže realita je často iná. Tak ako v ekonomickom prostredí, podobne aj vo svete voličského správania existuje skupina ľudí s tradičným videním sveta a žiadne produkty v podobe Skoku, Siete, Šance alebo Sna ju neoslovia. Obsah je totiž vždy cennejší ako obal.

Staromódny prístup

V jazyku dnešných moderných spoločností tradičný prístup k politike možno vyznieva príliš staromódne, pre stabilitu demokratického vládnutia je však hodnotnejší. Za všetkými tými značkami straníckych formácií sa totiž skrýva len momentálna túžba úzkej skupiny ľudí dosiahnuť vlastné mocenské ciele, ktoré spravidla korešpondujú (hoci o tom sa nediskutuje) so záujmami niektorého z finančných oligarchov.

Viaceré čudne znejúce stranícke subjekty sú zvyčajne hodnotovo vyprázdnené a ideovo jasne neuchopiteľné. Aj Smer, ktorý zo začiatku tápal kdesi na rázcestí medzi pravicou a ľavicou s blúznením o akejsi „tretej ceste“, sa neskôr aspoň zdanlivo identifikoval s ideológiou sociálnej demokracie.

Navonok prezentované programové priority týchto subjektov sú len zastieracím manévrom. Len niektoré z nich prezentujú ambíciu o budovanie vertikálnej štruktúry, avšak spravidla len po krajskú úroveň. Na miestne kluby sa zabúda, a preto problémy komunálnej politiky a bežných ľudí prakticky nepoznajú. Aj z tohto dôvodu prežívajú spravidla jedno, prípadne dve volebné obdobia a po nich rýchlo odchádzajú do zabudnutia. Presne tak ako tváre, ktoré tieto bizarné formácie prezentujú.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie