Denník N

Biele otroctvo

Foto - gulag.cz
Foto – gulag.cz

Afroamerický boj o spravodlivosť a pamäť je povedomý aj Východoeurópanom.

Autor je britský novinár a spisovateľ

Hnutie Black Lives Matter môže z pohľadu národov kedysi zajatých v sovietskom tábore pôsobiť veľmi vzdialeným dojmom. Naopak, z pohľadu protestujúcich Američanov vyzerá biela ako biela. Ale ľudia z krajín na východ od Nemecka sa nikdy nezúčastnili kolonizácie Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky ani neprofitovali z obchodu s otrokmi. A počet černochov v týchto krajinách je minimálny.

Ale pri bližšom pohľade sa niekedy dajú nájsť až zarážajúce podobnosti. Začneme s otroctvom, ktoré bolo v Európe zrušené približne v rovnakom čase ako v Spojených štátoch. Vo Valašsku, ktoré je súčasťou moderného Rumunska, sa skončil obchod s cigánskymi (dnes známymi skôr ako rómskymi) otrokmi až v roku 1856. Nevoľníci boli v ruskom impériu oslobodení o päť rokov neskôr. Na porovnanie: trinásty dodatok americkej ústavy, ktorý zakazoval otroctvo, bol prijatý v roku 1865.

V polovici 16. storočia, teda v čase, keď prví európski osadníci priniesli do Severnej Ameriky otroctvo, písal autor známy ako Michael Žygimantaitis o tom, ako Tatári kastrovali otrokov, ako im odrezávali uši a nosy, ako im vypaľovali na líca a čelá znamenia žeravým železom a cez deň ich nútili pracovať v reťaziach a v noci sedieť vo väzení. Ich stravu tvorili červami prelezené zdochliny. Mladé ženy slúžili svojim pánom ako sexuálne otrokyne.

Dôsledky otroctva sú stále veľmi rozšírené. Vezmite si napríklad pozoruhodnú neoriginálnosť väčšiny lotyšských a estónskych priezvisk, ktoré pochádzajú zo začiatku 19. storočia, keď bolo poddaným konečne umožnené vybrať si mená. Nepriaznivý stav rómskeho obyvateľstva, ktoré je nominálne slobodné, ale v praxi čelí ekonomickým, spoločenským a politickým nevýhodám, pripomína skúsenosť čiernych Američanov.

Masakrovanie pôvodných Američanov v „indiánskych vojnách“ z polovice a z konca 19. storočia má na východe Európy tiež svoje paralely. V šesťdesiatych rokoch predminulého storočia spáchalo ruské impérium v oblasti Čerkesie genocídu, ktorej obeťou sa stali státisíce ľudí, kým ďalší pred terorom a hladom utiekli. Potomkovia tých, čo prežili, stále žijú v Sýrii a iných častiach niekdajšieho osmanského impéria. Ich veľkým nešťastím bolo okrem samotnej genocídy aj to, že sa stali jej obeťami krátko pred nástupom moderných foriem komunikácie a navyše v regióne, ktorý bol do veľkej miery izolovaný od zvyšku sveta. Ich osud takmer zmizol zo svetovej histórie a zmenilo sa to, až keď Oliver Bullough v roku 2011 zverejnil ich príbeh v knihe Nech je naša sláva veľká.

V júni si Estónci, Lotyši a Litovčania, ale aj Poliaci, Rumuni a Ukrajinci pripomenuli výročie sovietskych deportácií. Ich odvlečenie a zotročenie nesymbolizujú otrokárske lode, ale železničné vagóny. No hlad, smäd, hrôza a poníženie, ako aj množstvo mŕtvych, sa podobajú až príliš.

Samozrejme, veľkým rozdielom je už to, že v Rusku nevoľníctvo nezavádzali páni spoza oceána, ale samotní ruskí vládcovia. Ako vo svojej významnej knihe Vnútorná kolonizácia: ruská imperiálna skúsenosť z roku 2011 poznamenal Alexander Etkind, zvláštnosťou tamojšieho vývoja bolo, že vládcovia sa správali k svojej vlastnej krajine spôsobom, akým sa ich zahraniční kolegovia správali k zahraničným domíniám. Bezohľadné využívanie prírodných zdrojov (kožušiny a drevo počas vlády Romanovcov a neživá príroda v sovietskych časoch) bolo sprevádzané necitlivým pohŕdaním väčšinou ľudí, ktorí boli do veci zaangažovaní. Skrátka, Rusko je tak páchateľom, ako aj obeťou imperializmu.

Hnané hnevom na zverejnené prípady brutality americkej polície si mnohé západné krajiny začínajú klásť hlbšie otázky o svojej histórii. Je to veľmi ťažké, pretože čiastočne sa pri tom vynárajú aj otázky odškodnenia za zlé skutky a pretože je to už tak dávno. Zrazu však lepšie vidíme, že spôsob, akým sa pozeráme na minulosť, je skreslený. Z pohľadu dávnych obetí ruského a sovietskeho imperializmu je to dôvod na oslavu. Myslím si, že raz príde rad aj na nich.

Komentáre

Teraz najčítanejšie