Denník N

Napísaný život Emmy Reyes

Kolumbijská maliarka Emma Reyes sa koncom 60. rokov vrátila v spomienkach do svojho neľahkého detstva. V hlbokých a osobných listoch sa pokúsila zodpovedať otázku, čo ju formovalo ako maliarku i ako človeka. A teda – kým vlastne je.

Z predstavy tohto detstva ide strach. Beznádej. A zúfalstvo. No jeho obraznosť je napriek tomu zvláštnym spôsobom príťažlivá a ohurujúca.

V každodennej jednej rannej ceste päťročnej Emmy s nočníkom vrchovato naplneným výkalmi smerom ku skládke (Len nič nevyliať!). V pozorovaní sveta cez kľúčovú dierku, keď zostala zamknutá v izbe bez okien (A neraz tak aj, opretá o veraje, zaspala.). Alebo keď v chladnej pekárskej peci čakala spolu so sliepkou na celkom nové a ešte teplé vajíčko (Ten horúci zázrak!). Vo všetkých týchto dennodenne sa opakujúcich rituáloch môžeme nájsť ohromnú mieru nevyhnutného sústredenia. Na hladinu výkalov. Na maličký výrez sveta v kľúčovej dierke. Na čerstvé vajce. A môžeme v nich nájsť aj detaily, ktoré postupne formovali budúcu maliarku.

Útla kniha Memoáre v listoch kolumbijskej maliarky Emmy Reyes čitateľa doslova elektrizuje. Ponúka nám bolestivé, hýrivé a miestami doslova filmové čítanie o jednom neuveriteľnom detstve. Knižku v roku 2020 prinieslo vo výbornom preklade Petra Bilého vydavateľstvo Inaque.

Pamäť zamknutá v listoch

Listy o svojom detstve písala kolumbijská maliarka Emma Reyes pod jednou podmienkou – že budú zverejnené až po jej smrti. Pestrá intelektuálna a umelecká spoločnosť, v ktorej sa počas dospelého života pohybovala, mohla vďaka jej rozprávačskému talentu vycítiť, že Emma má čo povedať. K tomu, aby svoje zážitky z útleho detstva a dospievania napokon dala skutočne na papier, ju však dokázal prinútiť až kolumbijský historik Germán Arciniegas. Našiel totiž kľučku na jej neprestajné výhovorky, že svoje myšlienky nedokáže skrotiť a usporiadať. Požiadal ju o sériu listov.

Tých listov je napokon dvadsaťtri a vznikali od 28. apríla 1969 do roku 1997, teda v rozmedzí takmer tridsiatich rokov. Začínala ako päťdesiatnička na vrchole tvorivej kariéry a skončila len šesť rokov pred svojou smrťou. Napriek jednoznačnej podmienke uverejnenia až po smrti však o svojom rozprávaní neustále pochybovala: „Šéfe, neopravuješ ma a ja neviem, či je to, čo píšem, zrozumiteľné. V istých chvíľach sa mi zdá všetko zmätené a neviem, či je v zásade možné pokračovať v rozprávaní. Neodkladám si kópiu, lebo píšem naostro, a už si nespomínam, čo som napísala predtým.“

S prihliadnutím na všetky vyššie spomenuté fakty (mimoriadne dlhý čas, ktorý ubehol medzi vznikom jednotlivých listov, a doslova horúčkovité písanie) je až zarážajúce, aký konzistentný tvar napokon jej memoárové listy vytvorili. Cez dvere detstva Emmy Reyes vstupujeme do fantastického románu odohrávajúceho sa v Kolumbii prvej polovice 20. storočia.

Omračujúce detaily

Je tu akási seňora María. No čo si o nej myslieť? Mohla by byť matkou päťročnej Emmy a jej o rok staršej sestry Heleny (a aj akýchsi takmer bezmenných chlapcov, ktorí sa mihnú v ich bezprostrednej blízkosti a vzápätí zostávajú všetkými opustení na ceste odniekiaľ niekam). Lenže naozajstná matka nezamyká svoje deti do komôr bez okien a nevyhadzuje im na oči ich telesné nepeknosti. Mohla by to byť matka, no Emma Reyes toto slovo nikdy nepoužije. Preto pre nás bude seňorou Maríou. Zvláštnou, takmer blízkou a zároveň neznámou osobou.

Detstvo Emmy Reyes bolo poznačené extrémnou chudobou. Vyrastala bez rodičov (bola nemanželské dieťa) a na prvý pohľad aj bez lásky – hoci to, čo vzniklo medzi mladučkými sestrami, bola miestami až spaľujúca závislosť. „V pomeroch, ako boli naše, človek už od narodenia vedel, čo znamená hlad, chlad a smrť,“ píše Emma Reyes v prvom liste Germánovi Arciniegasovi.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že táto kniha je akýsi márquezovský magický román, čistá fikcia. No nie je to tak – všetko sa to naozaj stalo. Hoci neraz môžeme spolu s autorkou zapochybovať: „Musí sa Ti zdať zvláštne, že som schopná do detailov a s takou presnosťou vyrozprávať udalosti z takých dávnych časov. Rovnako ako Ty som toho názoru, že päťročné decko, ktoré žije bežný život, nemôže s takou vernosťou zreprodukovať svoje detstvo. Avšak my dve – tak Helena, ako aj ja – si všetko pamätáme, akoby sa to stalo včera, nedokážem Ti ale vysvetliť, prečo to tak je. Nič nám neuniklo, ani gestá, ani slová, ani zvuky, ani farby, všetko sme jasne vnímali.“

Márqueza som nespomenul náhodou. Ako uvádza prekladateľ Peter Bilý vo svojom doslove, práve on bol dôvodom dlhšej odmlky v písaní týchto listov. Arciniegas mu ich dal prečítať, čo Emmu Reyes nesmierne sklamalo. Márquez bol však zároveň tým, kto vycítil jej talent a nabádal ju, aby naďalej písala.

À propos – doslovy. Vydavateľstvo Inaque nimi tvrdošijne dopĺňa takmer všetky svoje knihy. Vďaka za to!

Osamelé v dave

Čo za neuveriteľne magický a nesmierne krutý svet to mala Emma Reyes okolo seba počas svojho detstva? Jej sýte rozprávanie je omračujúce. A v nejednej chvíli si uvedomíme, že keď rozpráva o rokoch svojho detstva, stáva sa opäť dieťaťom. Áno, odstup dospelej ženy je v jej rozprávaní zrejmý, no to dieťa je v nej aj po päťdesiatich rokoch celkom zreteľne živé.

Emma a Helena príliš skoro zažili všetky krutosti a trpké príchute sveta. Nie, to, čo zažívajú so seňorou Maríou, naozaj nie je typické detstvo. Ponevierajú sa z mestečka do mestečka medzi pobočkami obchodov s čokoládou, kde María vždy na krátku chvíľu zakotví, a sotva sa pritom dostanú k čerstvému vzduchu a nebodaj k detským hrám. Pri jednom z presunov napokon prídu aj o jedinú krehkú istotu v podobe Maríe. Na železničnú stanicu ich totiž celkom nepravdepodobne nesú dvaja opití a rozhádaní In­diáni, čo zapríčiní, že im ujde vlak aj s ich jedinou aspoň trošku známou osobou. Zostanú bez identity. Bez príbehu.

Emma a Helena skončia v kláštore spolu s ďalšou viac ako stovkou krutých a bezprizorných detí. („A práve v tých dňoch sme sa naučili, čo je to hlboká osamelosť a nedostatok lásky.“) Stretnú tu seňoru Carmelitu, ktorá musí neustále jesť, aby sa čierny opar na jej páse nespojil a neusmrtil ju. A stretnú aj matku predstavenú, ktorá ich neprestajne kŕmi všemožnými víziami pekla. Príbehy opäť ako z Márqueza. Dievčatá, ktoré ešte ani na chvíľočku nezažili detstvo, tu prebývajú v neustálom strachu pred Božím trestom a každý deň si musia odkrútiť desaťhodinovú pracovnú šichtu. A možno každou ďalšou latinskou modlitbou, ktorú musia odriekať, hoci cudzím slovám vôbec nerozumejú, o čosi lepšie chápu svet. No všetko sa im to deje priskoro. Naozaj priskoro.

Čudné dospievanie a nový život

V tomto zvláštnom kláštore s pridruženou výrobou (prepychové výšivky a práčovňa) žila Emma Reyes až do svojich devätnástich rokov. Život za jeho múrmi nebol jednoduchý, obzvlášť pre dieťa, ktoré počas prvých rokov zažilo nielen chudobu, ale aj extrémny deficit lásky. Mníšky mali nad chovankyňami neobmedzenú moc a popri náznakoch krehkého priateľstva medzi dievčatami sa tu vo vzťahoch medzi rovesníčkami pestovala skôr nevraživosť. No i tak je jej rozprávanie zvláštnym spôsobom farebné a vrúcne. Podobne ako aj pri predošlej životnej kapitole so seňorou Maríou celé to chudobné a vyprahnuté okolie paradoxne umocňuje bohatstvo a obraznosť jej rozprávania.

Do devätnástich rokov žila Emma Reyes ako analfabetka. Nevedela písať ani čítať, no aj mníšky postrehli jej pozoruhodný výtvarný talent – bola schopná vyšívať aj tie najkomplikovanejšie vzory. Až napokon jedného dňa ukradla kľúče a takto si doslova a do písmena otvorila dvere k celkom novému životu. Začala od nuly, no napokon sa vďaka štipendiu dostala do Paríža a stala sa uznávanou maliarkou. „Skôr ako som vykročila do sveta,“ píše v závere svojich listových memoárov Emma Reyes, „uvedomila som si, že už nie som dieťa. Na ulici nebol nikto, iba dva vychudnuté psy, pričom jeden z nich oňuchával zadok tomu druhému.“ Svet vie byť všelijaký. Aj krutý. No Emma Reyes nám celkom prirodzene hovorí, že vždy záleží predovšetkým na uhle pohľadu. Ako aj pri tých dvoch pouličných psoch.

Knižné recenzie

Kultúra

Teraz najčítanejšie