Denník N

Štefan Uher strašil komunistov metaforami. Preto končili v jeho filmy v trezore

Foto - csfd.cz
Foto – csfd.cz

Ako filmový režisér do hĺbky poznal krajinu, v ktorej žil, a autenticky ju popísal: krutosť a neúctu k človeku a životu vôbec, ale aj pôvodnú krásu. V týchto dňoch by sa dožil 90 rokov.

Keď som bol ešte školopovinný chlapec, trávil som veľa času pred televízorom. Mojím obľúbeným programom boli takzvané Filmy pre pamätníkov, vždy v nedeľu popoludní. Seniori si pri nich pamäť oživovali, ja, ani nie desaťročný, som si ju vytváral. Poväčšine išlo o veľmi nudné a schematické filmy o partizánoch, družstevníkoch a proletárkach.

Vtedy som ešte nevedel, že filmy z čias minulých, ktoré za niečo stáli, neboli určené pre pamätníkov. Boli zatvorené v trezore. Aby sme ich nemohli vidieť, aby sa na ne zabudlo. Zavreli ich tam pamäťoví dozorcovia, strážcovia skanzenu ohraničeného ostnatým drôtom. A tak som tie najlepšie filmy slovenskej kinematografie vzhliadol až po otvorení trezorov na konci 80. rokov.

Bola to potom naozaj veľká prehliadka. Z tých slovenských filmov určených na zabudnutie sa mi vždy obzvlášť páčili filmy Štefana Uhera.

Všetko bolo nové

Jeho diela zo 60. rokov boli pre mňa novinkou. V tom čase som už videl aj posledný film, ktorý nakrútil, Správca skanzenu (1988). Tesne pred revolúciou sa nejakým zázrakom dostal aj do televízie a dalo sa z neho vytušiť, v akom ponížení žila generácia Štefana Uhera v časoch normalizácie.

Avšak pri pozeraní všetkých tých zakázaných filmov Štefana Uhera som nakoniec s prekvapením zistil, že v nich vôbec nebolo nič protištátneho, nebezpečného, šokujúceho. Skrátka nič, čoho by sa strážcovia socialistického skanzenu mali báť. A predsa sa báli. Presne ako sa ich súkmeňovci v sovietskom Rusku báli Tarkovského, Paradžanova a ďalších filmárov.

Boľševici sa totiž veľmi zľakli slobodnej výpovede umelca, ktorý sa vyjadroval jazykom

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie