Denník N

Pracuje s utečencami: Mám chuť vrátiť občiansky preukaz

Eliška Schneiderová. Foto - archív Elišky Schneiderovej
Eliška Schneiderová. Foto – archív Elišky Schneiderovej

Radikálni moslimovia neutekajú, tí sú do krajín vysielaní, tvrdí Slovenka Eliška Schneiderová, ktorá v Írsku roky pracuje s imigrantmi.

Nie je bežné, že ktosi zo Slovenska vycestuje za prácou do zahraničia, lebo túži práve po práci s utečencami.

Prvé dva roky v Írsku som ani ja nepracovala v odbore, lebo som naberala sebavedomie v angličtine. Stále som však chcela pomáhať tým, čo to potrebujú, to bol môj hlavný cieľ.

Nie je práca s ľuďmi, ktorí utekajú pred vojnami, nedôstojnými podmienkami na život, chudobou a smrťou, šialeným náporom na city?

Ide o veľmi emocionálnu prácu, ale vždy si treba zachovať profesionalitu. Z človeka síce obvykle dostanem len to, čo mi chce sám povedať, zväčša však aj tak ide o veľmi citlivé a súkromné informácie.

S ťažkými osudmi mi pomáha vyrovnávať sa to, že miesto pesimizmu sa spolu pozeráme do budúcnosti. Tí ľudia jednoducho dostanú šancu získať lepší život a ja sa cítim poctená, že môžem byť toho súčasťou.

V téme utečencov vnímam dva extrémy – jeden tvoria tí, čo absolútne odmietajú pomôcť, vrátane rasistov a xenofóbov, druhý zase tí, čo utečencov berú absolútne nekriticky a popierajú aj očividné riziká a problémy.

Rozumiem, práve preto je potrebný správny balans. Extrémny radikalizmus je slepý z oboch strán. Kto veci nevidí reálne, nemôže ani pomôcť. Bola by som veľmi naivná, keby som si myslela, že každý moslim, ktorý príde do krajiny, je buď totálny radikál, alebo úplný anjel.

Sme ľudia a tí sú vždy rôzni. Máme rôzne zvyky, históriu, kultúry, skúsenosti, a tak sú rôzne aj naše prejavy. Naivita, že všetkých imigrantov treba prijať s otvorenou náručou, je preto tiež prejavom radikalizmu. Nejde o homogénnu skupinu, tou nie sú ani Slováci.

ELIŠKA SCHNEIDEROVÁ sa narodila v roku 1979 v Banskej Štiavnici, vyštudovala sociálnu prácu so zameraním na rómske spoločenstvo na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, dva roky doma pracovala pre neziskovú organizáciu Občania v akcii. Pred desiatimi rokmi odišla do Írska, kde už ôsmy rok pracuje v mimovládnej organizácii, ktorá koordinuje programy začlenenia sa sociálne znevýhodnených občanov. Od roku 2011 pomáha na tamojšom ministerstve spravodlivosti ako koordinátorka presídľovania imigrantov najmä z Afriky. Osem rokov pôsobí aj v azylovom centre pre utečencov ako podporná pracovníčka. Je vydatá, má jedno dieťa, medzi jej hobby patrí surfovanie, cestovanie, turistika a cyklistika.

Porovnávanie afrických imigrantov s našimi Rómami vás zo zúfalstva už len rozosmieva. Naši extrémisti ich však dávajú na jednu úroveň a pokojne generalizujú, keď hovoria o príleve ďalších parazitov na sociálnom systéme.

Dávanie afrických utečencov na jednu úroveň s našimi Rómami je mimoriadne nelogické a nešťastné. Vychádzajú totiž z rôznych kultúrnych, spoločenských, sociálnych a ekonomických prostredí. Problematiky týchto dvoch skupín dokonca ani nie je možné porovnávať.

Prečo?

Z Afriky utekajú ľudia, ktorí sú pre katastrofálne životné podmienky nútení zmeniť kontinent a riskovať pri tom úplne všetko vrátane holých životov. Naopak, Rómovia sú usídlení na Slovensku už dlho a ich životné osudy ani zďaleka nepripomínajú osudy utekajúcich Afričanov. Aj odozva na pomoc je preto logicky iná.

Nie sú tam však detaily, ktoré ich spájajú? V osadách majú Rómovia nedôstojné podmienky, neraz sú diskriminovaní a tiež v rôznych vlnách utekajú do Belgicka, Kanady či Anglicka.

Nemyslím si, že emigrácia Róma zo Slovenska je porovnateľná s útekom Afričana v snahe zachrániť si život, hoci v oboch prípadoch hrá veľkú rolu aj socioekonomické zázemie.

Okrem toho, zo Slovenska pred chudobou neutekajú len Rómovia, ale aj ľudia s vysokoškolským vzdelaním, ktorí doma nenašli uplatnenie. Rómovia aj Slováci pritom môžu odísť bez toho, aby riskovali život. Utečenci, naopak, nech sú hocako vzdelaní, a väčšinou vzdelaní aj sú, riskujú všetko.

 Ruth s manželom Futsomom pri krste svojho syna v Írsku. Tento mladý pár stratil niekoľkomesačného syna pri potopení sa ilegálnej prevádzačskej lode medzi Sudánom a Maltou. Dnes žijú šťastne v Írsku. Foto - archív Elišky Schneiderovej

Ruth s manželom Futsomom pri krste svojho novonarodeného syna v Írsku. Tento mladý pár predtým stratil niekoľkomesačného syna pri potopení sa ilegálnej prevádzačskej lode medzi Sudánom a Maltou. Dnes žije šťastne v Írsku. Foto – archív Elišky Schneiderovej

Stále vás teda rozčuľuje odmietavý postoj Slovákov k utečencom?

Áno, a stále mám chuť za to vrátiť občiansky preukaz. Hnevá ma, že mnohí ľudia na Slovensku majú radikálne postoje bez toho, aby sa oboznámili so skutočnou situáciou. Postaviť sa proti prijatiu azylantov len preto, lebo si nechceme ani trochu znížiť náš inak solídny životný komfort, sa mi zdá veľmi plytké.

Ľudia na Slovensku sa dokonca ani hlbšie nezaujímajú o dôvody, pre ktoré tí ľudia utekajú, čo sú zač a akým spôsobom by mohli byť prínosní pre našu spoločnosť.

Ak Fico s Kaliňákom tvrdia, že tí ľudia sú aj bezpečnostným rizikom, a preto nesmieme byť príliš otvorení, tárajú?

Ich postoj rozhodne nie je založený na reálnych skúsenostiach a faktoch.

Veď kritikom vrátane extrémistov nabíjajú muníciu práve reálne skúsenosti s imigrantmi vo Francúzsku, v Holandsku, Nemecku, vo Švédsku či v Anglicku. Argumentujú štvrťami a getami, do ktorých neradno vstúpiť ani počas dňa. Sama Angela Merkelová tvrdí, že koncept multikulturalizmu zlyhal.

Áno, ale na tom majú zásluhu aj médiá, ktoré rady propagujú a zviditeľňujú najmä negatívne situácie, čo spôsobili migranti. O integrovaných a plnohodnotných utečencoch, ktorí sú v Európe prínosom, mlčia. Pritom je ich oveľa viac. Utečenci predsa nie sú zločinci. Málokto si napríklad uvedomuje, že príchod imigrantov z Afriky spôsobuje aj zvýšený rast zamestnanosti v krajine.

Dôvod?

Každý utečenec na to, aby sa mohol integrovať do spoločnosti, potrebuje rôzne služby, čo automaticky generuje pracovné miesta. Argumenty politikov a jednoduchších ľudí o tom, že príchodom imigrantov budú domáci strácať prácu, neobstoja, v Írsku sa nič také nepotvrdilo.

Ide teda len o mýtus. Maximálne sa môže stať, že šikovní imigranti nahradia nešikovných domácich, čiže sa zvýši produktivita krajiny.

Výlet, ktorý v Írsku organizovala Kildare Volunteer Centre ako súčasť programu s názvom Spriateľme sa. V ňom sa aktívne realizujú dobrovoľníci z hosťovskej krajiny, ktorí aktívne pomáhajú imigrantom začleniť sa do komunity a zorientovať sa v spoločnosti. Foto - archív Elišky Schneiderovej
Výlet, ktorý v Írsku organizovalo Kildare Volunteer Centre ako súčasť programu s názvom Spriateľme sa. V ňom sa aktívne realizujú dobrovoľníci z hosťovskej krajiny, ktorí aktívne pomáhajú imigrantom začleniť sa do komunity a zorientovať sa v spoločnosti. Foto – archív Elišky Schneiderovej

Aký je v Írsku pomer tých, čo sa dokážu integrovať do spoločnosti, a tých, ktorí neuspejú a stoja daňovníkov peniaze?

Je ťažké povedať, čo ešte nie je a čo už je plnohodnotná integrácia, lebo mnohí sa trebárs zamestnajú, ale naďalej praktizujú svoje náboženské zvyky, čím sú v spoločnosti stále trochu „out“.

Je podľa vás plnohodnotne integrovaná žena, ktorá študuje na vysokej škole, ale stále nosí burku? Rozhodne môžem potvrdiť, že takmer každý utečenec, s ktorým som prišla do kontaktu, mal ambíciu pracovať.

Koľkým sa to podarilo? 

Nepoznám štatistiky celého Írska. Za posledné tri roky, čo som osobne pracovala s 38 utečencami, sa prakticky všetci naučili po anglicky tak dobre, že môžu pokojne študovať na vysokých školách.

Z tých 38 ľudí asi 30 ľudí študuje, čo sú všetci vo veku 20 až 30 rokov, časť žien je na materskej dovolenke, časť ľudí je už na dôchodku, časť tvoria deti.

Platí, že čím mladší imigrant, tým väčšia šanca?

Nepochybne. Mladší sú flexibilnejší, vedia sa rýchlo naučiť jazyk, a tak dnes študujú réžiu, medicínu alebo inžinierske odbory. Iní sa zase uchádzajú o prácu vo veľkých firmách, prípadne ako dobrovoľníci pomáhajú iným, najmä starším.

Naučí sa po anglicky každý imigrant?

Nie. Najťažšie to majú ľudia z arabského sveta, ktorí dovtedy používali úplne iné písmo. Rozumejú, vedia sa dohovoriť, ale písaný prejav a artikulácia im robia problémy.

Dokážu si potom nájsť prácu?

Áno, lebo dokážu fungovať ako nekvalifikované pracovné sily. Pracujú ako upratovačky v domácnostiach aj vo firmách, muži sa zase trebárs starajú o záhrady. Pre starších ľudí, ktorí už nemôžu študovať, sú zase pripravené špeciálne programy, aby sa zorientovali na pracovnom trhu v Írsku. Učíme ich tam o pracovnom práve a o tom, ako si nájsť robotu.

Z jedného programu, ktorý sme začali v máji tohto roku, sa z 15 ľudí zamestnalo päť. V praxi to funguje tak, že na dávkach nakoniec ostávajú len matky s deťmi, lebo írsky systém príliš nepodporuje začleňovanie žien do pracovného trhu, to však platí všeobecne a netýka sa len utečencov.

Eliška Schneiderová. Foto - archív Elišky Schneiderovej
Eliška Schneiderová. Foto – archív Elišky Schneiderovej

Čo presne sa s utečencom deje, keď dorazí do Írska?

Väčšina z nich je taká, že sem naozaj chcela prísť, prípadne Írsko berú ako tranzitnú krajinu pred odchodom do USA či Kanady.

Keď sa z juhu Európy načierno dostanú až do Írska, najskôr sa musia nahlásiť na polícii – či už na hranici, alebo na prvej stanici vo vnútrozemí. Nasleduje ich presun do záchytného tábora pri letisku, kde strávia asi mesiac. Dostávajú tam jedlo, oblečenie a základné hygienické potreby.

Pracovníci im tam pomáhajú zorientovať sa v systéme, učia ich teda veci, ktoré sú pre nás banálne – ako pozdraviť, podať ruku, ako funguje zdravotníctvo, banková sféra, ako sa hľadá ubytovanie, ako sa používajú práčky a podobne.

Kam idú po mesiaci?

Do azylových centier, kde čakajú na vyšetrovanie a rozhodnutie štátu o tom, či môžu ostať. Írske orgány medzitým skúmajú, či nejde o ekonomických migrantov, či nepredstavujú bezpečnostné riziko, aká je ich osobná história a podobne.

Mám skúsenosti, že najmä ľudia prichádzajúci z Iraku a Iránu, v prípade ktorých sa preukázalo, že boli doma týraní, získali azyl do dvoch mesiacov. Naopak, niektorí v azylovom centre musia čakať aj šesť či desať rokov.

Lebo Írsko nie je schopné prešetriť ich prípad?

Áno. Títo utečenci jednoducho nedokážu obhájiť svoj útek, ale ani krajina im nie je schopná dokázať opak. Štát teda nemá dosť dôkazov ani na pridelenie štatútu utečenca, ani na vyhostenie. Prístup Írska sa však už v tomto mení, lebo pochopilo, že také dlhé rozhodovanie iba škodí, a tak rozhoduje promptnejšie.

Prečo sa mnohí utečenci nedokážu obhájiť?

Problém je, že mnohí z nich, hoci majú na útek vážne dôvody, pociťujú obrovský strach. Zväčša prichádzajú z totálne reštriktívnych režimov, kde úprimnosť vôbec nie je zvykom, takže si pri prvých výsluchoch v Írsku radšej vymýšľajú.

O to ťažšie sa potom ich príbehy overujú. Mnohí zase majú za sebou také traumy, že o nich vôbec nedokážu hovoriť. Je náročné presvedčiť ženu, aby rozprávala o svojej prostitúcii, do ktorej bola donútená, lebo to stále pociťuje ako strašnú hanbu.

Môžu z azylového centra chodiť von?

Majú možnosť slobodného pohybu, ale nedostávajú žiadne finančné dávky s výnimkou vreckového, ktoré je 19 eur mesačne pre dospelého a 5,60 eura pre dieťa. V centre totiž majú zabezpečené bývanie aj stravu. Zneužívanie dávok je teda nemysliteľné.

Inak, sociálny systém bol historicky vytvorený v duchu solidarity a kvalita sociálneho systému v štáte veľa napovie o civilizovanosti a kultúrnosti národa.

Je mnoho takých, ktorí tam strávia roky?

V centre, kde pracujem, je asi 60 percent ľudí, ktorí čakajú na rozhodnutie už viac ako šesť rokov. V tom však nepochybili utečenci, ale írsky systém, ktorý nie je schopný rýchlejšie overiť jednotlivé prípady, a tak úradník neraz iba vytvorí fascikel a zabudne naň. Voči utečencom je to rozhodne nehumánne.

Sú teda síce v bezpečí, ale perspektíva do života žiadna?

Pre tých, čo sú tam naozaj dlhodobo, je v podstate nulová.

Azylové centrá prevádzkuje štát?

Nie. Tie sú v Írsku manažované privátne, čiže ich prevádzkujú súkromníci. Ak má niekto hotel alebo ubytovňu a prihlási sa, že chce pomôcť, štát to akceptuje. Za to mu, samozrejme, platí, pričom suma je odvodená od počtu hláv.

Povinnosťou súkromníka je potom zabezpečiť im adekvátne jedlo, bývanie a hygienu. V regióne tak klesá nezamestnanosť, lebo súkromník musí zamestnať ľudí, ktorí sa o zariadenie starajú, varia v ňom, upratujú a tak ďalej.

Nemali by si variť, upratovať a robiť údržbu samotní imigranti? Okrem toho, že by to štát vyšlo lacnejšie, udržiavali by sa aj pracovné návyky čakajúcich na azyl.

Ťažko povedať. Logiku by to možno malo, keby to bolo také jednoduché, ale nie je. Utečenci prichádzajú v traumatických situáciách, takže v prvých mesiacoch, občas aj rokoch, neraz nie sú schopní plnohodnotne fungovať.

Čo tí, ktorí sú tam dlhé roky? Je ich 60 percent. Prečo im platiť upratovačky a kuchárov a mentálne ich nastavovať tak, že sa o nich vždy postarajú iní? Nemotivoval by ich práve pocit užitočnosti?

Môžeme o tom polemizovať, prípadne taký model vyskúšať, aktuálne tu však neexistuje. Bolo by to zaujímavé, ale neviem, či by to fungovalo aj v praxi. Musíme si uvedomiť, že ľudia sem prichádzajú z celého sveta a s rôznymi batohmi prevažne zlých skúseností, čo ich potom výrazne limituje.

V azylovom centre nemôžu študovať, vzdelávať sa, pracovať, nemajú žiadne sociálne dávky s výnimkou malého vreckového. Čo potom robia?

Do tohto procesu vstupujú rôzne neziskovky, ktoré zabezpečujú rozličné orientačné programy ako výučba jazyka, kurzy varenia a podobne. Myslím si však, že na to, v akej pozícii tí ľudia sú, do nich štát investuje naozaj málo. Čakajú a nevedia, čo s nimi bude. Len naše azylové centrum má pritom 60 postelí.

Eliška Schneiderová. Foto - archív Elišky Schneiderovej
Eliška Schneiderová. Foto – archív Elišky Schneiderovej

Tých, čo azyl nezískajú, Írsko vyhostí?

Áno. Ide o situácie, keď utečenec nedokáže preukázať, že mu v pôvodnej krajine ide o život, a írske úrady o tom nezískajú žiadne dôkazy. Poznám mnohých vyhostených späť do Afriky, s piatimi sme však v kontakte a spolu s kolegami ich finančne podporujeme 25 eurami mesačne. Jednoducho im ako ľudia, čo s nimi pracovali, veríme. Sú to naši priatelia.

Veľa ľudí k vám prichádza z Tuniska, Eritrey, zo Sudánu, z Líbye, zo Somálska a z Malty. S akými osudmi?

To sú ľudia, ktorí k nám neprišli tak, že sa z juhu Európy dostali načierno do Írska, ale cez špeciálny program UNHCR. Ten v Afrike v rôznych záchytných táboroch identifikuje skupiny ľudí potrebujúce pomoc a následne požiada európske štáty a Ameriku o ich prijatie. Mimochodom, Slovensko sa do tohto programu nezapojilo.

Najviac som pracovala asi so sudánskou minoritou, ktorá žila v Líbyi a utiekla po vypuknutí tamojšieho ozbrojeného konfliktu, kde boli obeťami aj menšiny. Podotýkam, že nešlo o žiadnu nekvalifikovanú pracovnú silu. Väčšina z týchto ľudí už mala začaté vysokoškolské štúdium a ostatní doma pracovali.

To však zrejme nie je pravidlo.

Jasné, pracovala som aj s pastierom oviec, ktorý sa doslova bál mikrovlnky. Na väčšine z nich však bolo vidieť, ako veľmi sa chcú učiť, pracovať a napredovať. Rozhodne medzi nimi nebolo veľa tých, čo by túžili byť odkázaní na sociálne dávky.

Samozrejme, že všade sa nájdu aj takí, čo nechcú pracovať, odmietajú sa vzdelávať a najradšej by zneužívali sociálny systém, práve aktivačné programy sa ich však snažia motivovať, aby svoj postoj zmenili.

Stretli ste sa aj s radikálnymi moslimami?

Nie. Radikálni moslimovia neutekajú, tí sú do krajín vysielaní, čo je úplne iná vec. Radikalizmus sa pritom objavuje len tam, kde zlyhala integrácia. Ak človek nie je šťastný v hosťovskej krajine, logicky sa utieka k spomienkam na minulosť vrátane náboženstva, ktoré automaticky považuje za lepšie ako iné. Tým sa kreuje radikalizmus.

Aký postoj majú moslimovia k dominujúcemu náboženstvu hosťovskej krajiny?

Je to individuálne. Osobne pracujem nielen s moslimami, lebo utekajú napríklad aj ortodoxní kresťania. Platí však, že náboženstvo je pre tých ľudí veľmi dôležité. Ľudia, ktorí stratia všetko, teda domov, rodinu aj priateľov, sa snažia identifikovať s vierou, v ktorej vyrástli, lebo práve v nej hľadajú silu či barličky vlastnej identity.

Logicky to neobchádza ani moslimov, ktorí si držia svoje rituály, rozhodne však neprejavujú žiadnu nenávisť voči náboženstvám iných. Väčšina tých, s ktorými som sa stretla, je síce dosť zásadová, aj s tými najtvrdohlavejšími sa však dá pracovať.

Konkrétne?

Pracovala som s 20-ročným chlapcom, ktorý stratil úplne všetko a trpel, že sa musel presídliť do kresťanskej krajiny. Až neuveriteľným spôsobom sa utiekal k islamu, mňa ako ženu neakceptoval, dokonca mi ani nechcel podať ruku. Trval na ramadáne, že nebude v piatok pracovať, boli tam aj iné veci.

Zo začiatku sa s ním pracovalo ťažko. Tým, že som však nad ním nezlomila palicu a ihneď ho neodsúdila, ale, naopak, hľadala spôsoby, ako si k nemu nájsť cestu, sa to otočilo.

Keď ma dnes, po dva a pol roku jeho pobytu v Írsku, vidí na ulici, objíme ma. Jednoducho zmenil svoje návyky a postoje, lebo som sa nevzdala a snažila sa pomôcť mu ako človeku. Bol kruto vytrhnutý z vlastného prostredia a musel sa hľadať, dnes študuje na vysokej škole.

Pracovali ste s rodinou, ktorá po úteku na člne prišla o malé dieťa. Ako to takí ľudia zvládajú?

Pochádzali z Eritrey a k nám prišli z Malty cez program UNHCR. Pri plavbe z domova na Maltu stratili osemmesačného synčeka, čln sa totiž potopil. Dostávali sa cez to len ťažko, trvalo to štyri roky, Írsko matke poskytlo psychologickú podporu.

Jej manžel si nakoniec našiel prácu a dnes už majú dve deti. Sú krásnym príkladom mladej rodiny, ktorá sa napriek traumám dokázala integrovať.

Máte kamaráta, ktorý utiekol, lebo ho v Iráne týrali.

Doplatil na svoje politické názory. V Iráne ho na niekoľko dní zavesili za ruky, čím mu nezvratne poškodili lopatkové kosti aj svalstvo. Potreboval ošetrenie aj fyzioterapeuta, napriek tomu už nemôže normálne pracovať.

Je tým poznačený na celý život, hoci má len 28 rokov. Študuje preto fotografiu a verí, že sa uživí.

Je medzi imigrantmi veľa tých ekonomických?

Áno. Väčšina z nich prichádza z Ruska a Nigérie. Zväčša doma majú dobré ekonomické zázemie, ale utekajú trebárs pred klanovými rozbrojmi. Iní zase vnímajú možnosť získania lepšieho vzdelania pre svoje deti, a tak idú do anglicky hovoriacich krajín.

Eliška Schneiderová. Foto - archív Elišky Schneiderovej
Eliška Schneiderová. Foto – archív Elišky Schneiderovej

Ak imigrant v azylovom centre od Írska nakoniec získa povolenie na pobyt a je voľný, čo sa s ním deje? Mesiace či roky mal stravu, bývanie, podporu neziskoviek, zrazu sa o všetko musí postarať sám.

Aktuálne pracujem na niekoľkých takých prípadoch. Áno, boli dlho inštitucionalizovaní a zrazu sú vypustení do krajiny, aby sa o seba postarali. Nasleduje však dvojročné obdobie začleňovania sa do spoločnosti, keď s nimi pracujú neštátne organizácie, ktoré ich učia praktickým veciam.

Konkrétne?

Vybavovaniu sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, ubytovania v sociálnych domoch či prenájmoch, zapisovania detí do škôl a podobne. Okrem toho im dobrovoľníci poskytujú spoločenskú orientáciu, v rámci ktorej spoznávajú svoj región, jedlá, svojich susedov, zvyky.

Dokážu si nájsť prácu?

Väčšina zo začiatku nie, najskôr si totiž musia nájsť strechu nad hlavou. Po dvoch rokoch však už väčšina normálne pracuje.

Prečo je Európa nastavená proti utečencom? Nie je za tým aj strata citlivosti voči utrpeniu iných?

To je komplikovaná otázka, o ktorej sa dá dlho polemizovať, zrejme však problém ani nechce poctivo riešiť. Slováci utečencov často nechápu, lebo sa im pred rokmi otvorili hranice a môžu cestovať aj pracovať, kde chcú. Sami si bežne hľadajú lepšie životné podmienky za hranicami, ale tých, čo utekajú a prekračujú hranice nelegálne v snahe zachrániť si život, neraz ignorujú.

Nechcem pritom tvrdiť, že Európania či Slováci sú xenofóbni, podľa mňa je za tým najmä strach z nepoznaného. Preto utečencov vnímame ako hrozbu a nie potenciál. A možno nám len chýba empatia, lebo nežijeme v konfliktných krajinách, a tak sa nedokážeme vcítiť do ľudí, ktorí zomierajú hladom, týrajú ich alebo zabíjajú.

Ako vnímajú Íri imigrantov?

Tam, kde žijem, veľmi otvorene, priateľsky a solidárne. Zažili už prvú vlnu imigrácie v roku 2004, keď po otvorení hraníc prišlo veľa Poliakov, Čechov a Slovákov, ktorí priniesli nové štandardy, kultúrne zvyky, normy. Rovnako sa stavajú aj k dnešným imigrantom.

Samozrejme, aj tu existujú veľkí odporcovia, tí sú však všade. Írsko je veľmi rurálna krajina, je v nej veľa malých dediniek, a tak boli v mnohých prekvapení, keď sa medzi nimi zrazu objavili černosi, ale zväčša to prešlo do priateľských pomerov.

Zaujímavé je, že kým pred rokmi bolo Írsko prakticky nebilingválne a hovorilo sa len po anglicky, dnes tu majú okolo 45 živých jazykov, čo je úžasný potenciál pre ďalší biznis a rozvoj krajiny. Deti vyrastajúce v multikultúrnom prostredí rozmýšľajú úplne inak.

Počuli ste v Írsku o utečencovi, ktorý sa neskôr prejavil radikálne, prípadne priamo spáchal teroristický či iný vážny kriminálny čin?

Za osem rokov, čo s nimi pracujem, som sa ani raz nestretla s extrémistom z radov utečencov. Realita je totiž taká, že práve títo ľudia pred radikálmi utekajú, lebo chcú žiť slobodne.

Viacerí z nich už boli so mnou aj na návšteve Slovenska. Hoci teda rada cestujem a spoznávam svet, je inšpirujúce, že ani nemusím nikam chodiť a on prichádza za mnou.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie