Denník N

Pracuje s utečencami: Mám chuť vrátiť občiansky preukaz

Eliška Schneiderová. Foto – archív Elišky Schneiderovej

Radikálni moslimovia neutekajú, tí sú do krajín vysielaní, tvrdí Slovenka Eliška Schneiderová, ktorá v Írsku roky pracuje s imigrantmi.

Nie je bežné, že ktosi zo Slovenska vycestuje za prácou do zahraničia, lebo túži práve po práci s utečencami.

Prvé dva roky v Írsku som ani ja nepracovala v odbore, lebo som naberala sebavedomie v angličtine. Stále som však chcela pomáhať tým, čo to potrebujú, to bol môj hlavný cieľ.

Nie je práca s ľuďmi, ktorí utekajú pred vojnami, nedôstojnými podmienkami na život, chudobou a smrťou, šialeným náporom na city?

Ide o veľmi emocionálnu prácu, ale vždy si treba zachovať profesionalitu. Z človeka síce obvykle dostanem len to, čo mi chce sám povedať, zväčša však aj tak ide o veľmi citlivé a súkromné informácie.

S ťažkými osudmi mi pomáha vyrovnávať sa to, že miesto pesimizmu sa spolu pozeráme do budúcnosti. Tí ľudia jednoducho dostanú šancu získať lepší život a ja sa cítim poctená, že môžem byť toho súčasťou.

V téme utečencov vnímam dva extrémy – jeden tvoria tí, čo absolútne odmietajú pomôcť, vrátane rasistov a xenofóbov, druhý zase tí, čo utečencov berú absolútne nekriticky a popierajú aj očividné riziká a problémy.

Rozumiem, práve preto je potrebný správny balans. Extrémny radikalizmus je slepý z oboch strán. Kto veci nevidí reálne, nemôže ani pomôcť. Bola by som veľmi naivná, keby som si myslela, že každý moslim, ktorý príde do krajiny, je buď totálny radikál, alebo úplný anjel.

Sme ľudia a tí sú vždy rôzni. Máme rôzne zvyky, históriu, kultúry, skúsenosti, a tak sú rôzne aj naše prejavy. Naivita, že všetkých imigrantov treba prijať s otvorenou náručou, je preto tiež prejavom radikalizmu. Nejde o homogénnu skupinu, tou nie sú ani Slováci.

ELIŠKA SCHNEIDEROVÁ sa narodila v roku 1979 v Banskej Štiavnici, vyštudovala sociálnu prácu so zameraním na rómske spoločenstvo na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, dva roky doma pracovala pre neziskovú organizáciu Občania v akcii. Pred desiatimi rokmi odišla do Írska, kde už ôsmy rok pracuje v mimovládnej organizácii, ktorá koordinuje programy začlenenia sa sociálne znevýhodnených občanov. Od roku 2011 pomáha na tamojšom ministerstve spravodlivosti ako koordinátorka presídľovania imigrantov najmä z Afriky. Osem rokov pôsobí aj v azylovom centre pre utečencov ako podporná pracovníčka. Je vydatá, má jedno dieťa, medzi jej hobby patrí surfovanie, cestovanie, turistika a cyklistika.

Porovnávanie afrických imigrantov s našimi Rómami vás zo zúfalstva už len rozosmieva. Naši extrémisti ich však dávajú na jednu úroveň a pokojne generalizujú, keď hovoria o príleve ďalších parazitov na sociálnom systéme.

Dávanie afrických utečencov na jednu úroveň s našimi Rómami je mimoriadne nelogické a nešťastné. Vychádzajú totiž z rôznych kultúrnych, spoločenských, sociálnych a ekonomických prostredí. Problematiky týchto dvoch skupín dokonca ani nie je možné porovnávať.

Prečo?

Z Afriky utekajú ľudia, ktorí sú pre katastrofálne životné podmienky nútení zmeniť kontinent a riskovať pri tom úplne všetko vrátane holých životov. Naopak, Rómovia sú usídlení na Slovensku už dlho a ich životné osudy ani zďaleka nepripomínajú osudy utekajúcich Afričanov. Aj odozva na pomoc je preto logicky iná.

Nie sú tam však detaily, ktoré ich spájajú? V osadách majú Rómovia nedôstojné podmienky, neraz sú diskriminovaní a tiež v rôznych vlnách utekajú do Belgicka, Kanady či Anglicka.

Nemyslím si, že emigrácia Róma zo Slovenska je porovnateľná s útekom Afričana v snahe zachrániť si život, hoci v oboch prípadoch hrá veľkú rolu aj socioekonomické zázemie.

Okrem toho, zo Slovenska pred chudobou neutekajú len Rómovia, ale aj ľudia s vysokoškolským vzdelaním, ktorí doma nenašli uplatnenie. Rómovia aj Slováci pritom môžu odísť bez toho, aby riskovali život. Utečenci, naopak, nech sú hocako vzdelaní, a väčšinou vzdelaní aj sú, riskujú všetko.

 Ruth s manželom Futsomom pri krste svojho syna v Írsku. Tento mladý pár stratil niekoľkomesačného syna pri potopení sa ilegálnej prevádzačskej lode medzi Sudánom a Maltou. Dnes žijú šťastne v Írsku. Foto - archív Elišky Schneiderovej

Ruth s manželom Futsomom pri krste svojho novonarodeného syna v Írsku. Tento mladý pár predtým stratil niekoľkomesačného syna pri potopení sa ilegálnej prevádzačskej lode medzi Sudánom a Maltou. Dnes žije šťastne v Írsku. Foto – archív Elišky Schneiderovej

Stále vás teda rozčuľuje odmietavý postoj Slovákov k utečencom?

Áno, a stále mám chuť za to vrátiť občiansky preukaz. Hnevá ma, že mnohí ľudia na Slovensku majú radikálne postoje bez toho, aby sa oboznámili so skutočnou situáciou. Postaviť sa proti prijatiu azylantov len preto, lebo si nechceme ani trochu znížiť náš inak solídny životný komfort, sa mi zdá veľmi plytké.

Ľudia na Slovensku sa dokonca ani hlbšie nezaujímajú o dôvody, pre ktoré tí ľudia utekajú, čo sú zač a akým spôsobom by mohli byť prínosní pre našu spoločnosť.

Ak Fico s Kaliňákom tvrdia, že tí ľudia sú aj bezpečnostným rizikom, a preto nesmieme byť príliš otvorení, tárajú?

Ich postoj rozhodne nie je založený na reálnych skúsenostiach a faktoch.

Veď kritikom vrátane extrémistov nabíjajú muníciu práve reálne skúsenosti s imigrantmi vo Francúzsku, v Holandsku, Nemecku, vo Švédsku či v Anglicku. Argumentujú štvrťami a getami, do ktorých neradno vstúpiť ani počas dňa. Sama Angela Merkelová tvrdí, že koncept multikulturalizmu zlyhal.

Áno, ale na tom majú zásluhu aj médiá, ktoré rady propagujú a zviditeľňujú najmä negatívne situácie, čo spôsobili migranti. O integrovaných a plnohodnotných utečencoch, ktorí sú v Európe prínosom, mlčia. Pritom je ich oveľa viac. Utečenci predsa nie sú zločinci. Málokto si napríklad uvedomuje, že príchod imigrantov z Afriky spôsobuje aj zvýšený rast zamestnanosti v krajine.

Dôvod?

Každý utečenec na to, aby sa mohol integrovať do spoločnosti, potrebuje rôzne služby, čo automaticky generuje pracovné miesta. Argumenty politikov a jednoduchších ľudí o tom, že príchodom imigrantov budú domáci strácať prácu, neobstoja, v Írsku sa nič také nepotvrdilo.

Ide teda len o mýtus. Maximálne sa môže stať, že šikovní imigranti nahradia nešikovných domácich, čiže sa zvýši produktivita krajiny.

Výlet, ktorý v Írsku organizovala Kildare Volunteer Centre ako súčasť programu s názvom Spriateľme sa. V ňom sa aktívne realizujú dobrovoľníci z hosťovskej krajiny, ktorí aktívne pomáhajú imigrantom začleniť sa do komunity a zorientovať sa v spoločnosti. Foto - archív Elišky Schneiderovej
Výlet, ktorý v Írsku organizovalo Kildare Volunteer Centre ako súčasť programu s názvom Spriateľme sa. V ňom sa aktívne realizujú dobrovoľníci z hosťovskej krajiny, ktorí aktívne pomáhajú imigrantom začleniť sa do komunity a zorientovať sa v spoločnosti. Foto – archív Elišky Schneiderovej

Aký je v Írsku pomer tých, čo sa dokážu integrovať do spoločnosti, a tých, ktorí neuspejú a stoja daňovníkov peniaze?

Je ťažké povedať, čo ešte nie je a čo už je plnohodnotná integrácia, lebo mnohí sa trebárs zamestnajú, ale naďalej praktizujú svoje náboženské zvyky, čím sú v spoločnosti stále trochu „out“.

Je podľa vás plnohodnotne integrovaná žena, ktorá študuje na vysokej škole, ale stále nosí burku? Rozhodne môžem potvrdiť, že takmer každý utečenec, s ktorým som prišla do kontaktu, mal ambíciu pracovať.

Koľkým sa to podarilo? 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie