Keď sa rúcajú sochy

Autor je historik, Filozofická fakulta UK

„Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať! Lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, milosrdenstvo však preukazuje až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy.“

Týmito slovami Boh v biblickej knihe Exodus zaprisaháva starých Izraelitov, aby ho nestvárňovali. Ako podľa tradície toľkokrát predtým a potom, Izraeliti ani tentoraz neuposlúchli. Kým Mojžiš po úteku z Egypta na hore Sinaj prijímal od Boha desať prikázaní, Áron nahovoril starozákonných Židov, aby si zo zlata odliali modlu teľaťa, vzývali ju a tancovali okolo nej. Rozzúrený Mojžiš po návrate modlu rozbil a dal vraj navyše zabiť tritisíc previnilcov.

Čo v judaizme slúžilo na odlíšenie pravoverných, stavali ostatné antické náboženstvá do centra svojich náboženských kultov. Boh mal spravidla svoju podobizeň, materiálneho zástupcu na uctievanie, či už zviera, alebo človeka. Kresťanstvo paradoxne zlúčilo starozákonný ikonoklazmus s pohanským uctievaním obrazov. Neprekvapuje preto, že pokusy o návrat ku kresťanským koreňom opakovane sprevádzali obrazoborecké orgie – či už šlo o ikony v Byzancii alebo zobrazenia katolíckych svätých, drobiace sa pod kladivami prvých protestantov.

Náboženstvo od začiatku ospravedlňovalo moc, spodobňovali a oslavovali sa preto aj svetskí vládcovia. A v moderných časoch sa rúcajú práve ich sochy, nie zobrazenia božstva. (Hoci aj tu sa nájdu výnimky: keď sa pred pár rokmi islamisti z Talibanu vyvŕšili na sochách Budhu, brali sme to len ako prejav nekultúrnosti.) Zmena so sebou spravidla prináša aj odstraňovanie symbolov a podobizní reprezentantov starého režimu, respektíve ich nahradzovanie novým.

Keď sa Prešporok menil na Bratislavu

Obyvatelia slovenských miest a dedín si počas takzvaných rabovačiek