Nič viac nespravil, len sa na mňa díval
Vystríhali nás pred cudzími ľuďmi ponúkajúcimi cukríky, no nie pred chlapmi, ktorí sa na nás pozerajú a šepkajú nám niečo do ucha.
Autorka je spisovateľka
Keď som mala trinásť či štrnásť rokov, vybrala som sa do kina. Vtedy som bola revoltujúca tínedžerka v čiernej mikine, opovrhovala som šatami aj mejkapom a zvykla som sa túlať sama po meste. Kinosála bola poloprázdna, v šere trčalo len niekoľko hláv. V jednej chvíli som tesne pri uchu začula šepot a nebol to efekt dolby ozvučenia – také vtedy neexistovalo.
Mužský hlas mi niečo ticho hovoril do ucha. Nedotkol sa ma a ja som nerozumela, čo mi hovorí. Bolo to nepríjemné, bolo to strašidelné a vedela som, že to nie je v poriadku. Čo som urobila? Nič. Pretrpela som to až do konca, neschopná sledovať film, a z kina som vydesená trielila na zastávku. Muž však nastúpil do rovnakého autobusu a sadol si tak, aby na mňa videl a aby som videla ja jeho. Nič viac nespravil, len sa na mňa po celý čas díval.
Pravidelne som ho stretávala na sídlisku a odvtedy bola každá cesta autobusom pre mňa utrpením – mohol
