Pozvite samotu na rande. Nadviažete najdôležitejší vzťah svojho života

Pre množstvo ľudí je to takmer denná rutina – po prebudení skontrolovať čerstvé správy, cestou do práce si prečítať články, vypočuť si podcast, k behu alebo cvičeniu si do slúchadiel pustiť hudbu a večer stráviť v kine, vonku s priateľmi, s knižkou alebo pri televízii.

Bez toho, aby sme si to výraznejšie uvedomovali, sa z našich životov nenápadne vytrácajú chvíle samoty. Nie priamo tej, čo má podobu izolácie a odlúčenia od ostatných ľudí. Reč je o momentoch, keď sa človek odstrihne od cudzích myšlienok a ponorí sa do tých svojich.

„V poslednom desaťročí prechádzame vôbec prvým obdobím v histórii, keď môže človek samotu zo svojej každodennej skúsenosti úplne vytesniť. Výdobytky techniky nám umožňujú vôbec nebyť sami. Ako ľudia však nie sme prepojení preto, aby sme boli v spojení neustále,“ podotýka docent informatiky z Georgetownskej univerzity Cal Newport vo svojej knihe Digitálny minimalizmus, kde okrem iného radí, ako nedopustiť, aby technika ovládala náš život.

Vedec, ktorý rád vyhlasuje, že nemá účty na sociálnych sieťach, si definíciu samoty požičal z knihy Lead Yourself First a chápe ju ako „oslobodenie od myšlienok z cudzích hláv“.

Búra tak predstavy, že človek sa musí zabarikádovať na opustenej chate v divočine, aby bol skutočne sám. „Sami môžete byť aj v rušnej kaviarni alebo na parkovisku pred supermarketom,“ myslí si Newport.

Stačí sa len ovládnuť a neplašiť vlastné myšlienky neustálym pohľadom na žiariaci displej mobilu. Nezapchávať si uši slúchadlami s hudbou alebo podcastmi zakaždým, keď človek vykročí z dverí. Nechať občas telefón doma.

Štyri dni osamote stačili

Niet pochýb, že samota na seba môže brať tiež podobu strachu, úzkosti, smútku. Dlhodobá sociálna izolácia má preukázateľne neblahé účinky na ľudské zdravie. To však nič nemení na tom, že dobrovoľná samota začína vedcov viac a viac zaujímať pre svoje terapeutické účinky.

Vľúdnu tvár samoty velebí aj Newport, keď pracuje s termínom „deficit samoty“. Ním označuje nepriaznivý stav, keď človek trávi takmer nulový čas sám so svojimi myšlienkami.

Zdôrazňuje, že vo chvíľach pokoja môžeme spracovávať a premýšľať, čo sa v našom živote deje, vynárajú sa nové nápady a my tak začíname lepšie rozumieť sebe samému a budujeme si bližší vzťah k druhým.

Na vlastnej koži to vyskúšal napríklad francúzsky psychoterapeut Hervé Magnin. Štyri dni a štyri noci strávil vo vidieckom dome bez telefónu, televízie, rádia i domácich zvierat.

„Predpokladal som, že sa izolujem od sveta na ešte dlhší čas, aby som napísal knihu. Nakoniec mi štyri dni stačili. Samota prospieva kreativite a môže prispieť k väčšej efektívnosti,“ citoval Magnina týždenník L’Express.

Na dosiahnutie blaženej samoty je však podľa neho potrebné mať dostatok sebaúcty a zahodiť tiež pocit viny, ktorý v človeku môže vyvolávať spoločnosť hľadiaca na samotára často prezieravo. „Neexistujú žiadne návody, ako pristupovať k samote pozitívne. Kľúčová však môže byť radosť, nech už sa pustíme do písania, prechádzame sa po lese alebo napríklad kreslíme,“ zdôrazňuje Magnin.

Myseľ je stvorená na to, aby sa angažovala

Vydržať pár minút len ​​so svojimi myšlienkami však môže byť pre kdekoho väčšie utrpenie, než pustiť do seba elektrický prúd. Potvrdzuje to experiment, ktorého výsledky vlani publikoval prestížny vedecký časopis Science.

Stovky dobrovoľníkov spomedzi vysokoškolských študentov najprv vedci zavreli jedného po druhom do jednoduchej miestnosti bez mobilu, bez papiera s ceruzkou.

Kým jedna skupina dostala za úlohu premýšľať, nad čím chce, druhí mali plánovať obed alebo športovú aktivitu. Zhruba polovica ľudí z oboch skupín uviedla, že to nebol nijako príjemný zážitok – zhodnotili ho ako nudný a nie práve zábavný.

Rovnaké závery prišli aj potom, čo dobrovoľníci zopakovali experiment u seba doma. Hádam najprekvapivejšie rozuzlenie však priniesol tretí pokus: tentoraz v laboratóriu, kde študenti nemali poruke nič iné len tlačidlo. Vedeli, že keď ho stlačia, dostaví sa nepríjemná odozva – elektrický šok.

Napriek tomu si 67 percent mužov a 25 percent žien zvolilo radšej túto možnosť, než aby jednoducho sedeli a premýšľali. A to aj napriek tomu, že už v skoršej fáze výskumu všetci do jedného uviedli, že by radšej zaplatili, než aby podstúpili elektrické šoky.

„Najskôr sme predpokladali, že pre ľudí by nemalo byť ťažké zabaviť sa,“ prezradil hlavný autor štúdie, sociálny psychológ Timothy Wilson. „Oplývame veľkým mozgom preplneným krásnymi spomienkami. A máme tiež schopnosť vytvárať si fantázie a príbehy. Naozaj sme si mysleli, že chvíľka premýšľania bude niečo, čo ľudia ocenia,“ dodáva Wilson.

Núka sa podľa neho vysvetlenie, že ľudia zle znášajú nudu a majú ťažkosť ovládať svoje myšlienky. „Naša myseľ je podľa mňa stvorená na to, aby sa angažovala. Takže keď jej nedáme nič, na čo by sa zamerala, je pomerne ťažké vedieť, čo má človek robiť,“ hovorí.

To nepríjemné skôr či neskôr odíde

Hoci si ľudia zvyčajne dokážu vychutnať okamihy denného snenia, keď ich do toho niekto tlačí, môže to byť pre mnohých ťažké a nepríjemné.

Momenty osamoteného dumania si podľa štúdie dokázali užiť hlavne ľudia s priateľskou, spolupracujúcou povahou. Alebo tí, čo priznali, že sa do denného snenia často ponárajú.

Výskumníci preto prišli so záverom: „Meditácia a techniky relaxácie alebo získavania kontroly nad svojou mysľou môže byť pre ľudí prospešné. Keď vieme, ako nasmerovať prúd myšlienok pre svoje potešenie, dokážeme potom ľahšie vydržať sami so sebou.“

Veľa ľudí sa však ošíva už vtedy, keď si cestou do práce nenasadia slúchadlá alebo musia odlepiť oči od mobilu. „Tento nepokoj pramení po prvé z toho, že sa bez prísunu nových informácií a zábavy nudia a cítia sa nesvoji. My sa pritom občas nudiť potrebujeme a je dôležité, aby sa naša myseľ niekedy len tak bezcieľne túlala.

Druhá rovina spočíva v tom, že keď máme chvíľku, keď sme sami so sebou, nikto nám nič nehovorí ani neriešime nejakú úlohu, v hlave nám začnú nabiehať nedoriešené veci z uplynulých dní,“ upozornil v rozhovore pre Aktuálně.cz psychológ Jan Krajhanzl.

Aj neuropsychologické výskumy potvrdzujú, že keď sa mozog nezaoberá žiadnou úlohou, do mysle väčšiny ľudí sa vracajú nepríjemné myšlienky.

„Sú to veci, ktoré naša hlava v bežnej prevádzke zametá pod koberec, ale ktoré zároveň potrebuje vo svojom vnútornom dialógu spracovať. Chápem, že čakať na zastávke a medzitým si premietať nepríjemnú poradu vo firme nemusí byť príjemné, ale keď to neurobíme, tak sa nám v mysli podobné veci hromadia,“ podotýka Krajhanzl.

Radí, že je zdravšie poddať sa toku myšlienok a pocitov, pretože po štvrť- až polhodine nepokoja prichádza pocit úľavy. „Zbytočne utekáme pred niečím, čo je síce nepríjemné, ale skôr či neskôr to odíde. Niekto uteká k čerstvým správam, niekto k podcastom, niekto k mobilným hrám,“ vysvetľuje.

Na prechádzke s myšlienkami

Úľavu zaplavenej mysli môžu, naopak, ponúkať napríklad prechádzky prírodou, pri ktorých sa podľa vedeckých dôkazov ľuďom preukázateľne znižuje stres a klesá hladina adrenalínu a kortizolu v krvi.

O ich blahodarnosti by mohla rozprávať 29-ročná cestovateľka Monika Benešová. Energická žena má v nohách jednu z najťažších peších trás sveta – Pacifickú hrebeňovku. Viac než 4200 kilometrov horským hrebeňom z Mexika do Kanady prešla za päť mesiacov.

Počas cesty čelila chorobe, púšti, omrzlinám, medveďom, pumám. Aj samote. Na pochod sa vydala krátko po tom, čo jej doktor diagnostikoval alergiu na lepok, mlieko i sóju.

„Verila som tomu, že mám problémy v hlave. Vinila som životosprávu, uponáhľaný svet. Nechcela som byť sama so sebou, nevedela som to. Preto som neustále odniekiaľ niekam behala, až som už v podstate nežila, ale skôr prežívala. Verila som, že to je psychické, že som ako dievča z Vysočiny neustála život v Prahe,“ opisuje Monika Benešová pre český Deník N.

Verila, že keď sa od tohto života odstrihne a bude sama so sebou, zdravotné problémy ustúpia. Východisko našla v podstúpení dlho vysnívaného extrémneho výstupu, od ktorého ju odrádzali lekári i rodina.

„Nemôžem povedať, že by ma Pacifická hrebeňovka úplne uzdravila, skôr mi dala nadhľad. Zistila som, že sa nemusím nikam ponáhľať, pretože oveľa dôležitejšie je prítomnosť prežívať a byť občas sama,“ hovorí žena, ktorá o svojej púti napísala aj knihu.

V kríze ju posilnila samota

Práve samota v kombinácii s námahou a prírodou vyrážajúcou dych zohrala v jej premene kľúčovú úlohu. Pred náročnou cestou sa osamotených chvíľ desila.

„Predtým som sa po práci išla zničiť do posilňovne, plávať, behať. A domov som prichádzala zbitá ako pes. A nebolo to preto, že mám rada posilňovňu. Ale preto, že som nechcela byť sama so sebou. Bála som sa toho, čo vyplynie na povrch z minulosti. Teraz by som už povedala, že samotu zvládam na jednotku,“ vysvetľuje Benešová.

Ešte pred púťou, krátko po diagnostikovaní alergií, sa pritom zdalo, že stráca nad svojím životom kontrolu. „Predstavte si, že máte rok črevnú chrípku; taký bol môj život. Nakoniec som sa zosypala, odišla z práce, ukončila vzťah a odišla späť domov k rodičom. Bola som zavretá doma, čo je pri 26-ročnom dievčati malér ako hrom,“ spomínala predtým pre týždenník Respekt.

Rozdiel medzi domácou izoláciou a horskou samotou bol však enormný. „Doma som mala počítač, bola som stále online a sledovala životy iných ľudí, púšťala som si hudbu. Samoty a ticha som sa nedočkala. Avšak keď som na treku po večeroch ležala sama pod hviezdami, bolo to úplne iné,“ hovorí Benešová pre Deník N.

S nachodenými kilometrami sa menilo nielen jej telo (noha sa jej zmenšila o štyri čísla), ale aj schopnosť zniesť samotu. „Začiatok bol príšerný, pretože človek opäť prežíva chyby z minulosti: rieši, kto komu ublížil, ako sa sám nezachoval správne, všetko mi bežalo hlavou.“

„Plakala som, zlostila som sa, rozprávala som sa so spacákom, flirtovala som po večeroch s výstrojom. A potom sa to urovnalo. Hrebeňovka bola pre mňa návratom k prírode. Začala som si užívať samotné premýšľanie. Prestala som riešiť hlúposti a začala som uvažovať nad dôležitými vecami,“ myslí si Benešová.

V najkritickejšom momente cesty ju posilnila práve samota: „V Sierra Nevade ma chytila ​​snehová búrka. Bola som vysoko v horách, nestihla som zbehnúť nadol, ráno som sa zobudila pod snehom, nevidela som cestu, bola som sama, navyše som spadla a rozbila si koleno.“ Bola však štyri dni od civilizácie a musela ísť ďalej.

„V noci klesali teploty pod nulu. Mala som dobré vybavenie aj oblečenie, ale všetko mi zmoklo, takže som sa ráno zobudila omrznutá. A tam som zistila, že aj keď som fyzicky nevládala, psychika začala robiť veci. Zaprela som sa a išla som ďalej. Samota pre mňa znamenala, že som začala viac vnímať svoje telo a počúvať ho,“ vysvetľuje.

Po návrate do civilizácie sa vraj upokojila, naučila sa mlčať alebo zotrvať doma v tichu, nesedieť stále pri sociálnych sieťach, dokonca aj alergie ustúpili.

„Pre mňa je samota úplne zásadná. Až po nejakom čase som pochopila, čo mi dáva. Bola som sama so svojimi myšlienkami, veľmi to bolelo, bolo nepríjemné znovu prežiť, čo som pokazila, kto mi ublížil. Ale je naozaj dôležité počúvať sám seba,“ uzatvára Benešová.

Mať kontakt sám so sebou

Produktívna samota však nespočíva v jednoduchom odfiltrovaní vnemov. „Je to hlbší vnútorný proces,“ upozorňuje Matthew Bowker, psychoanalytický teoretik na Medaille College, ktorý samotu skúma.

Poukazuje napríklad na to, že hoci mnoho veľkých mysliteľov v minulosti bojovalo za intelektuálne a duchovné výhody osamelosti (Mojžiš, Nietzsche, Woolfová), pre moderného človeka je to neraz pekelná predstava.

„Keď bežíme, dávame si slúchadlá, keď sedíme v aute, počúvame rádio. Moji študenti hovoria, že si berú telefón aj na toaletu,“ sťažuje sa Bowker.

Samote, ktorá človeka oblaží, však podľa neho predchádza vnútorný prieskum, je to istý typ práce, ktorá môže byť nepohodlná, dokonca až neznesiteľná. „Môže chvíľu trvať, kým sa z toho stane príjemný zážitok. Potom to však možno bude najdôležitejší vzťah, aký ste kedy mali – vzťah, ktorý máte sami so sebou.“

Na získanie toho, čo psychoanalytik Donald Winnicott nazval „schopnosť byť osamotený“, skrátka potrebujete tréning. Podobne na vec nazerá aj psychoterapeut Jan Burian.

„Je to, ako keď sa učíte nový jazyk alebo hrať na hudobnom nástroji. Vyžaduje si to nejaký čas,“ hovorí odborník, ktorý pre verejnosť organizuje osemtýždňové kurzy Mindfulness, kde sa ľudia učia rozoznávať a zvládať svoje emócie.

Na jeho lekcie chodia jednak ľudia s úzkosťami a depresiami, vystresovaní jedinci, ktorým robia návaly emócií ťažkosti v práci či v rodine, ale aj tí, čo sa chcú naučiť byť dobrými rodičmi. Stretnú sa raz týždenne a potom denne pol hodiny cvičia. „Rozvíjajú schopnosť všímať si, čo sa v ich vnútri deje. Mať kontakt sám so sebou,“ vysvetľuje Burian pre Deník N.

Malá dávka rozkoše z Facebooku

Čo sa teda skrýva za pomerne nejasným spojením „mať kontakt sám so sebou“?

„Uvedomovať si, čo je pre mňa dôležité, čo sú moje základné potreby. Môže to byť napríklad otázka, či si teraz potrebujem oddýchnuť. Stretávam ľudí, ktorí sú totálne vyčerpaní, zapriahnutí v práci. A keď sú unavení a ponúknete im, že by bolo dobré sa zastaviť, dať si pohov, povedia, že na to nemajú čas. Ale keď sú unavení, tak sú neefektívni. Takže robia chyby a pridávajú si prácu,“ zhŕňa odborník.

„Je to podobné, ako keď stretnete v lese drevorubača, ktorý udiera sekerou do stromu, a poviete mu: Ako tak na vás pozerám, nebolo by dobré si tú sekeru naostriť? A on odpovie: Na to nemám čas.

A to je len jeden príklad, ako sa vymaniť z automatického vzorca a zbaviť sa dojmov, ktoré mi hovoria, že nesmiem povoliť. Sú to všetko len dohady a je dobré zastaviť sa a povedať si, že myšlienky sú zaujímavé, silné, možno je za nimi obava, že zlyhám, ale naozaj tomu chcem veriť? Nie je čas začať sa o seba starať a nebyť na seba taký tvrdý?“ pýta sa Jan Burian.

Na otázku, ako do schopnosti zastaviť sa a byť sám so sebou zapadá digitálna technika, reaguje psychoterapeut s miernym zveličením: „Je pravda, že z tejto schopnosti robí masaker, pretože nás veľmi rozptyľuje. Funguje ako malý kúsok kokaínu.“ Pri jej používaní sa totiž zapájajú rovnaké dráhy v mozgu – dopamínové kruhy.

„Tým, že nazriem na Facebook, získam maličkú dávku rozkoše z noviniek. A na to sa ľahko zvyká a môže sa z toho stať impulzívne hľadanie kontaktu cez digitálne médiá. To môže mať pozitívne efekty v tom, že osamelosť sa trochu zmierni, ale aj negatívne dosahy, pretože človek je potom veľmi rozptýlený. Tým, ako je v kontakte so správami, videami, fotkami, stráca kontakt so svojím vnútorným nastavením,“ opisuje terapeut.

Ako základný návyk pre lepšiu odolnosť a psychickú pohodu, na ktorú netreba žiadne dlhé kurzy, radí napríklad dávať si prestávky pri práci. „Nech robím, čo robím, raz za hodinu si dám päťminútovú prestávku, pretiahnem sa, rozhýbem, pozriem sa z okna alebo sa zahľadím na niečo pekné, pustím veci na pár minút z hlavy. Tie dôležité sa nestratia,“ nabáda Jan Burian.

„To je niečo, čo sa dá naučiť. Sadnúť si a vnímať svoje telo, ako dýcha. Budú sa objavovať rôzne myšlienky – prídu a zase odídu. Vracať sa k tomu, že dýcham, vnímam sám seba a dovolím si nič nemusieť. To nastavenie, že niečo musím, má zmysel, keď sme vo veľkom nebezpečenstve – musím zabrať, utiecť tigrovi, zabezpečiť rodinu. Keď je však zapnuté stále, tak vás zloží a vyčerpá,“ vysvetľuje terapeut a dôrazne odporúča dbať na pravidelný a kvalitný spánok.

Príliš živá a farebná samota

Extrémnu podobu na seba berie samota pri intenzívnych pobytoch v temných miestnostiach – takzvaných terapiách tmou. Jedným takým osobným experimentom si prešiel aj štyridsaťročný vysokoškolský pedagóg a výskumník v oblasti náboženstva a mytológie Ján Kozák, ktorý pôsobí na univerzite v Bergene a teraz sa zdržiava pracovne na Islande.

„Potreba zavrieť sa do samoty a do tmy vyplynula pred tromi rokmi z jednej mojej životnej fázy. Cítil som sa zahltený informáciami, filmami, knihami. Veľkým množstvom vstupov,“ opisuje statný muž, ktorý o sebe hovorí ako o introvertovi, ktorý dokáže v spoločnosti ľudí prepnúť do extrovertnej polohy, ale potom sa vždy potrebuje schovať a „dobiť batérie“.

Pred tromi rokmi však pocítil, že prestrelil: pracoval a publikoval tak urputne, až začal balansovať na hrane vyhorenia.

„Cítil som vnútorný tlak na to, písať viac, byť aktívnejší. A moje relaxačné techniky spočívali len v ďalšej konzumácii informácií – pozeraní filmov, seriálov. Mal som pocit, že tak ako v práci aj pri zábave do seba stále len pchám hromady a hromady príbehov. A pocítil som potrebu zažiť trochu prázdna,“ opisuje Kozák pre Deník N.

Podnikal preto očistné kúry, behal, dočasne sa zavrel na chalupe s počítačom bez internetu.

„Myslím, že stres v zdravej miere je fajn vec, pretože človek sa nezastaví na mieste, ale bolo toho na mňa priveľa. Ako sa hovorí, dávkovanie robí jed. Vnímal som, že moje telo aj môj život potrebujú nájsť rovnováhu medzi extrémami. A prirodzenou reakciou bolo skúsiť presný opak. Bol som zatuhnutý na mieste a už ma všetko vysávalo, tak som na to prestal viac tlačiť a ustúpil som do šera, do tmy,“ vysvetľuje Kozák, prečo sa na týždeň uchýlil do temnej miestnosti veľkej šesť krát osem krokov.

Nemal tam nič iné než posteľ, stôl so stoličkou a v rohu toaletu so sprchou. A hlavne svoje myšlienky.

„Počas prvého dňa som si premyslel, spresnil, preuvažoval a premeditoval všetko, čo som chcel. Ale ešte mi zostávalo ďalších šesť dní. Čas tam vôbec neplynie, pretože človek ho nemá ako merať. Jedine podľa jedla, ktoré dostáva v nepravidelných intervaloch raz denne. Už v prvý deň som mal pocit, že uplynul týždeň,“ opisuje Kozák.

Imaginácie, písanie, kreslenie

Prvé dva dni bola preňho samota ešte vnútorná a konštruktívna. „Prešiel som si vzťahy, životné udalosti, bola to taká reflexia toho, čo sa stalo a čo vlastne chcem,“ opisuje.

Potom sa však tma rozžiarila: prišli vizuálne halucinácie a postupne silneli. „Mozog nezvláda, že nemá žiadny vizuálny impulz. Vedomie začne produkovať tvary a tie sú čím ďalej jasnejšie, farebnejšie. Videl som údolia zarastené stromami, chrámami, rôzne architektonické slohy. Zvláštne egyptské staroveké fresky, zrúcaniny, sály, ktoré som v živote nevidel,“ vysvetľuje akademik, ako prežíval túto paradoxnú tmu a samotu.

„Človek ide do tmy a po troch dňoch je to okolo neho také farebné a trojrozmerné, že vôbec nie je v tme. A nedá sa to vypnúť, pretože vidíte to isté s otvorenými aj zatvorenými očami, pretože to produkuje vaše vedomie. Mal som problém zaspať a nájsť pokoj,“ priznáva Kozák, že akcia úplne nesplnila jeho očakávania.

„Najviac ma na tom udivilo, že tma je v skutočnosti jej opak. Človek je síce sám, ale nebol to očakávaný zostup ku koreňom a prázdnu. Je to tma hýriaca svetlom a aktivitou,“ vysvetľuje s tým, že každý môže situáciu prežívať inak. V temnej komnate so stenami pripomínajúcimi na dotyk jaskyňu sa cítil osamelo.

V extrémnej samote však lepšie pochopil, ako premýšľa. „Mám pocit, že chápem, ako som psychicky stavaný a ako sa vyrovnávam sám so sebou vo chvíli, keď som v úplnej samote. Bola to prvá taká skúsenosť. Okúsil som jednak svoje silné stránky – nezožierali ma depresívne myšlienky –, tak aj svoje limity, ktoré spočívali v tom, že neviem udržať tok myšlienok,“ zveruje sa Kozák.

Exkurzia do tmy priniesla svoje ovocie. „Dokážem častejšie povedať nie a nemám pocit, že si musím nabrať veľa práce. S pozitívnym nastavením si z toho lekciu odnesie akýkoľvek typ charakteru. Ale ľuďom, ktorí váhajú, by som to neodporúčal,“ upozorňuje Kozák s tým, že na upokojenie a relax bude preferovať prechádzky alebo osamelé pobyty v prírode.

Terapiu tmou odborníci neodporúčajú ľuďom s depresiami alebo úzkosťami, pretože by ich prúd negatívnych myšlienok, ktoré sa v tme a samote vynárajú, mohol strhnúť.

Možností, ako lepšie počúvať svoje myšlienky, je však viac – aktívne imaginácie, tvorivé písanie, maľovanie, kreslenie.

„Ako šikovne využiť situáciu, keď som sám bez rozptýlenia, sa ľudia v škole neučia. Ale bolo by skvelé, keby to tak bolo. Ľudia majú schopnosť, ako využiť čas na regeneráciu inak než spaním, a tá sa dá rozvíjať. Ak sa naučíte vytvárať si v živote chvíle pokoja, keď dokážete venovať pozornosť a starostlivosť tomu, čo práve prežívate, môže to zásadne obohatiť váš život,“ zhŕňa terapeut Burian.