Denník N

Človek alebo hlucháň: falošná dilema sporu o ochranu prírody na Muránskej planine (reportáž)

Foto N – Andrej Bán
Foto N – Andrej Bán

Na lúke pod Fabovou hoľou džíp Správy Národného parku Muránska planina (NP MP) zastane. Štveráme sa do kopca. Tak tristo metrov a sme na hrebeni.

Všade naokolo sú čučoriedky, brusnice, iskerníky. Smerom na sever výhľad na Nízke, za nimi na Vysoké Tatry. Sme v srdci jednej z posledných divočín na Slovensku, nedotknutých rukou (či motorovou pílou) človeka.

Podľa návštevného poriadku by turisti, ktorých zvýšený záujem tu so založením prvého národného parku podľa prísnych medzinárodných kritérií očakávajú, mohli stanovať alebo bivakovať sto metrov od značkovaného chodníka. Bez možnosti založiť si oheň, pochopiteľne. Zato prameňov vody je tu všade dosť.

„Sú tu všetky vekové kategórie lesa. Od jednoročných semenáčikov po 120-ročné stromy. Prípravné dreviny, ako jarabina, breza či rakyta, pripravia mikroklímu pre smrek, jedľu a javor,“ povie riaditeľ Správy NP MP Milan Boroš.

Riaditeľ Správy Nároného parku Muránska planina Milan Boroš. Foto N – Andrej Bán

Milan Boroš. Foto N – Andrej Bán

Príroda v čistej podobe, dá sa z nej čítať ako z knihy. Lesníci tu vo výškach okolo 1400 metrov nad morom nikdy neťažili. Pri kalamite v novembri 2004 aj tu padlo veľa stromov, najmä smrekov. Následne sa premnožený podkôrny hmyz pustil do tých, ktoré vetru odolali.

„V priebehu šestnástich rokov sa tu naštartoval proces prirodzenej obnovy. Bez ľudských zásahov. Na starej generácii suchárov, ktorá odspodu odhnila a padla, čím vznikol humus, vyrastá nový les. Mŕtve stromy sú mŕtve len zdanlivo.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Lesy SR

Ochrana prírody

Príroda, Slovensko

Teraz najčítanejšie