Denník N

Je správne, aby reportérka spovedala mamu, ktorej práve zomrelo dieťa?

Televízne noviny Markízy. Zdroj – markiza.sk
Televízne noviny Markízy. Zdroj – markiza.sk

Aktualizované 24.7. – Televízia Markíza v stredu odvysielala reportáž o nešťastí v Nitre. Reportérka sa v nej snažila na mikrofón dostať mamu, ktorej dvojročná dcérka zomrela zabudnutá v aute. Šéf spravodajstva hovorí o profesionálnom prístupe.

Je streda večer a na televízii Markíza začínajú Televízne noviny. Hneď na úvod špeciálna zvučka so zábermi auta na rozpálenom slnku ohlasuje reportáž o nešťastí v Nitre, kde v zaparkovanom aute otec zabudol svoju dvojročnú dcéru.

Moderátori večerného spravodajstva sa naživo spájajú s reportérkou Danou Brixovou, ktorá uvádza svoju reportáž z popoludnia. „Matka, ktorá prišla na miesto, skolabovala, aj otec je na tom psychicky zle,“ vysvetľuje divákom. „Pozrite si dokrútku, kde uvidíte otca, matku aj susedu, ktorá to ohlásila na polícii.“

Nasleduje prestrih na vopred nakrútenú reportáž. Redaktorka na jej začiatku prichádza k šokovanej matke, ktorá nie je schopná rozprávať. „Ako sa to mohlo stať,“ pýta sa jej. Matka nereaguje, manžel ju odvádza preč. Redaktorka s mikrofónom pár ešte chvíľu sleduje, ďalej sa už nepýta.

V pozadí počuť otázku inej novinárky. „Kto ju tam vlastne zabudol, prečo tam bola?“ Nato novinárov jemne odstrčí policajt, ktorý bol na mieste.

Markiza

Krejča: Bolo to v poriadku

Reportáž sa stretla s nesúhlasnými reakciami na sociálnych sieťach, kritizoval ju aj poslanec Daniel Lipšic (Nova). „Naháňať mamu dievčatka s mikrofónom v ruke, aby opísala svoje pocity, je jednoducho cez čiaru, ak nechcem použiť drsnejšie vyjadrenie,“ reagoval na Facebooku.

Je v poriadku, ak sa krátko po nešťastí snažia novinári do svojej reportáže osloviť matku, ktorej práve zomrelo dieťa?

Poľský reportér Wojciech Tochman, autor reportáží z povojnovej Bosny, ktoré u nás vyšli pod názvom Akoby si kameň jedla, nechce nikoho poúčať. „No ja sám by som si nikdy nevybral matku na rozhovor v takejto situácii,“ hovorí.

„Cítil by som sa ako násilník. Novinár musí byť najprv človekom, až potom reportérom. Ak je to opačne – ďaleko nezájde.“

Šéf spravodajstva a publicistiky Markízy Henrich Krejča naopak reportáž háji. Tvrdí, že povinnosťou televízneho reportéra je priniesť príspevok z autentického miesta aj v takomto smutnom prípade. Motiváciou redaktora teda podľa neho nie je priživovať sa na nešťastí, ale získať presné fakty. Takáto reportáž má vraj slúžiť aj ako memento pre druhých.

Zábery, ako sa redaktorka na nešťastie pýta matky, aj keď sa od nej žiadne relevantné informácie nedozvedela, podľa neho v reportáži majú miesto. „Sme vizuálne médium. Píšucemu redaktorovi stačí napísať, že protistrana vec nekomentovala. My by sme to mali ukázať aj obrazom, aj zvukom.“

Keď podľa neho nie sú jasné okolnosti, prečo sa udalosť takto stala, musí sa redaktorka spýtať aj najbližších príbuzných dieťaťa, ktorí zaň nesú priamu zodpovednosť. Krejča dodáva, že debatovať sa dá o konkrétnej formulácii otázky aj o etických hraniciach, ktoré by redaktor nemal prekročiť. Príspevok o nešťastí v Nitre podľa neho za hranice etiky nešiel.

„Reportérka sa spýtala jednu otázku, a keď na ňu nedostala odpoveď, ďalej nepokračovala. Nepodsúvala otázky ani inak na rodičov dieťaťa nenaliehala, neútočila.“ No môže byť relevantným zdrojom z miesta tragédie rodič, ktorý je na prvý pohľad v šoku? „Keď chce redaktor objektívne overiť všetky informácie, žiaľ, musí takto postupovať. Sme spravodajstvo. Keď sa informácie každú chvíľu menia, musí ich niekto z príbuzných potvrdiť alebo vyvrátiť. My musíme dať priestor každej strane.“

Krejča uznáva, že príprava reportáže z nešťastia, aké sa stalo v Nitre, je veľmi citlivou záležitosťou. „Pre každého redaktora je to tá najťažšia práca, ani pre redaktorku to nebolo jednoduché spracovať, lebo je tiež matkou malého dieťaťa.“

Pýtať sa je zbytočné, vraví expert

Radovan Bránik ako šéf krízového intervenčného tímu pomáha blízkym obetí nehôd a tragédií. Zasahoval napríklad pri havárii autobusu v Polomke či baníckom nešťastí v Handlovej. Novinárske otázky pozostalým krátko po nešťastí považuje za zbytočné.

„Ak je to pol hodiny či dve hodiny po tom, čo sa niečo stane, prakticky nemá zmysel otázky vôbec klásť,“ vysvetľuje. „Redaktor sa nedozvie vôbec nič. V tomto čase blízky človek obete ešte nedokáže do dôsledkov pochopiť, čo sa vôbec stalo. Prijatie takejto informácie je vždy postupné.“

Bránik hovorí, že mediálne pokrývanie podobných udalostí je účelné, no malo by sa zamerať na kontext a príčiny podobnej tragédie. „Pýtať sa priamo blízkych ľudí neprináša žiadnu hodnotu. Ak sa tvárime, že médium chce zistiť pravdu, tak takýmto spôsobom ju nezistí. Získa len obraz, nad ktorým sa dá zaslziť.“

Prijatie podobnej tragédie trvá pozostalým niekedy až desiatky hodín. „Treba pochopiť, že človek sa vtedy stretne s najväčším tabu vo svojom živote a jeho pochopenie trvá veľmi dlho,“ vysvetľuje. „Často sa mi stáva, že aj osem hodín po nehode hovorím s blízkymi obetí, a oni stále vravia ‚Ona je taká zlatá, ona je taká dobrá‘. Hovoria o obeti v prítomnom čase, aj keď už osem hodín nežije.“

Bránik si na druhej strane myslí, že reportér s takýmito otázkami pozostalému nijako zvlášť neuškodí. „Určite mu nepomáha, lebo mierne zvyšuje jeho záťaž. Ale pravda tiež je, že mu ani veľmi neublíži. Ten človek je v tej chvíli taký presýtený a zahltený nešťastím, že o päť minút si ani nespomenie, že sa ho niekto niečo pýtal.“

Ak náhodou pozostalý na novinárske otázky zareaguje agresívne, je to podľa Bránika paradoxne dobre. „Prítomnosť hnevu a agresivity totiž znamená, že má dostatok vnútorných zdrojov. Ak obeť reaguje hnevom voči novinárovi, ktorý sa nevhodne pýta, znamená to dobrý signál o obeti. Ak reaguje apaticky, znamená to, že je na tom zle.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie