Veľký vták či bystrá hlava? Projekt PPP!

Rozprávačom tohto príbehu je mladý spisovateľ, ktorý sa zamestná v Nadácii Piera Paola Pasoliniho (ďalej aj v skratke P.P.P.). Jeho úlohou je zostaviť knihu rozhovorov s Pasolinim. Rozhovorov, ktoré „pália“, ako vraví jeho šéfka, riaditeľka nadácie Laura Bettiová. A preto od neho očakáva dielo, v ktorom všetky slová „musia LIETAŤ“.

Niečo napísané (Kalligram 2015) je kniha o P.P.P, o románe Nafta, o spisovateľoch a rozprávačoch. O vzťahoch. O vzťahu Bláznivej (ako spisovateľ prezýva v duchu svoju šéfku) a šľapky (ako ho nahlas tituluje ona). O vzťahu Bláznivej a P.P.P., ktorého nenaplnenosť bola pravdepodobne tým, čo Lauru zmenilo na „biologickú katastrofu“, na „hromadu jednotlivých celulitídnych zrazenín, ktoré sa s rozstrapkanými okrajmi voľne prelievajú“.

A tak dobrodružstvo čítania Nafty, posledného literárneho diela P.P.P. vydaného posmrtne a spojeného s mnohými záhadami, interpretáciami a dezinterpretáciami, sa spája s dobrodružstvom vhľadu a výkladu osobnosti Bláznivej. Ženy, ktorá je zástupcom P.P.P na Zemi. „Keď sa človek pohyboval v jej blízkosti, nakoniec začal cítiť jeho. Mŕtvola P.P.P., sinavá a zohavená údermi, nepochovaná a páchnuca, sa vznášala v miestnostiach nadácie ako zlovestné a tajomné varovanie.“

Pasolinim je iste inšpirovaná aj Laurina hra s rodmi. I keď u nej nadobúda celkom jednoduchú a primitívnu podobu. Kým Pasoliniho postava Carla sa v Nafte najprv zdvojuje a vzápätí mení pohlavie na ženské, Laura sa na mužov spravidla obracia posmešnými menami v ženskom rode.

„Aj osoby, ktoré mala rada a vážila si ich, museli podstúpiť túto symbolickú kastráciu… aj Alberto Moravia, ktorého zbožňovala, sa v istej chvíli stal ’babkou’ a už mu to zostalo.“

U mladého podriadeného, ktorý si trúfal stať sa spisovateľom, bolo pomenovanie šľapka dokonalým spojením, syntézou toho, čo v nej vzbudzoval. „Po podstatnom mene sa okamžite a vo veľkom množstve hrnuli prídavné mená ako lovecké psy po líščej stope. Falošná, márnivá, fašistická šľapka. Jezuitská a vražedná. Ambiciózna.“ V Nafte sa Pasolini pohráva so slovom žaluď, používa ho v ženskom rode – tá žaluď. Laura o mužoch často referuje ako o „kokotkách“.

Forma ako špongia

Čo čaká začínajúci spisovateľ od Nadácie, kde sa vznáša tieň zohavenej mŕtvoly, a sám je pravidelne zohavovaný – palicovaný šéfkinými nadávkami? Nič menej ako zasvätenie.

Je to škola, ktorú si nevybral, a to sú jediné, „do ktorých sa oplatí chodiť… A rovnako aj jediné predmety, ktoré sa oplatí študovať podrobnejšie, sú také, ktoré ani nemajú presné pomenovanie, ba ani vypracovanú metódu štúdia.“

Čosi bez presného pomenovania, neurčité, vágne – niečo napísané. A to je výstižný názov formy posledného Pasoliniho diela. Ten v liste Moraviovi píše, že je to román, ale nie je tak napísaný. „Jeho jazyk sa používa skôr v esejach, v niektorých novinových článkoch, v recenziách, v listoch alebo v poézii.“ Keďže Nafta vychádza v roku 1992 (17 rokov po smrti autora), pôsobí tento štýl celkom cudzorodo, „akoby pochádzala ani nie z inej doby, ale z inej dimenzie.“ V roku 1992 sa už „literatúra scvrkla“ na rozprávanie – „storytelling“. „Spisovateľ: človek, ktorý pod dozorom svojho vydavateľa, čo je najdôležitejšia osoba v jeho živote, vymýšľa príbehy.“

Kým Nafta je veľký fragment, zasvätenie skôr „body art“ ako literatúra. Alebo literatúra a dielo v pravom slova zmysle ako „nenahraditeľná forma poznania sveta“. Nič, čo by súviselo so schopnosťou napísať „pekný román“. Nafta v 90. rokoch preto pôsobí ako „monštrum z minulosti, prakticky nečitateľné.“ Forma je tu (ako vravel Mandeľštam) špongiou, z ktorej sa vytláča obsah. Niečo napísané je spôsob, ktorý drží začínajúceho spisovateľa v strehu, vyvoláva pochybnosť o tom, či je naozaj hlavné naučiť sa dobre písať. Lebo „v tom ozajstnom kalamári, ktorý používajú tí veľkí, bublú celkom iné suroviny: krv a sperma…“ Preto zotrváva v Nadácii a je si istý, že „Bláznivá, tá nemožná bytosť, ten stelesnený trest“ ho môže naučiť niečo vzácne, o čom nemôže predstierať, že sa ho netýka.

Čierna skládka ako pomník?

Podobne ako samotné miesto, kde zavraždili P.P.P. Ubili palicami a kopancami a potom prešli jeho vlastným autom. V nákladnom prístave v Ostii. „Odporné predmestské vresovisko, plné špinavého odpadu.“ Aj tridsať rokov po Pasoliniho smrti rovnako bezútešné, zmes hrdzavého železa, prezervatívov, plesnivých matracov, stavebného odpadu a i­hiel narkomanov. Miesto zločin, „javisko smrti“ a uprostred čosi, čo malo byť pomníkom.

Nebolo by autentickejšie rovno si uctiť pamiatku básnika čiernou skládkou? „Možno si vôbec predstaviť taký prezieravý a taký filozofický štát“, ktorý by mal na takú priamočiarosť odvahu? „Národ, schopný pochopiť jemný výchovný odkaz takéhoto pomníka, by už možno štát ani nepotreboval.“

(Táto časť mi pripomenula pomník Ruda Slobodu v Devínskej Novej Vsi. Pár rokov potom, čo ho osadili na vykachličkované priestranstvo, pripomínajúce podlahu v toaletách, miestni sem umiestnili kontajnery so separovaným zberom.)

Kto naozaj zabil Pasoliniho a prečo? Akú rolu v tom hrala Nafta? Akt písania knihy, hľadanie „zmyslu skutočnosti, aby sme sa jej zmocnili, sa nezaobíde bez násilia a surovosti“. Je to aj ničenie seba samého. „Túžil som,“ hovorí Pasolini, „aj zbaviť sa seba samého, čiže zomrieť.“

A ako sa z človeka, ženy, stane Bláznivá? „Stačí iba zostarnúť, aby človek cítil, ako v ňom rastie jeho vlastná Bláznivá. Dalo sa viac pohybovať, menej jesť, prestať fajčiť… Alebo nie, jednoducho si počínať ako Laura. Nechať, aby sa zovňajšok zhodoval s vnútrajškom.“

Pre Pasoliniho život bola charakteristická tvorba – nepretržitá a žitá, v ktorej neexistuje siedmy deň, odpočinkový. (Noci boli časom lovu milencov.) Preto je Nafta divým zvieraťom, body artom, mytológiou, zasvätením. A dočká sa ho aj mladý spisovateľ striehnuci na kóany šéfky Nadácie.

„Pasolini to pochopil, hnev je dôležitejší ako talent, talent môže mať hocijaký meštiačik, hnev nie, hnev je zriedkavý dar, treba si ho pestovať, je to ako keď máte veľkého vtáka alebo bystrú hlavu, či oboje – čo je vždy lepšie, no nie?“ A čerstvo vydanú knižku talentovaného podriadeného, „ambicióznej šľapky“ aj s venovaním šmarí o zem a podupe. Pošliape, v autentickom krste hnevom.