Denník N

Ochrnul po skoku do rieky: Problémom je nesamostatnosť a sexuálna frustrácia, nie vozík

Riaditeľ Centra Paraple David Lukeš. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta
Riaditeľ Centra Paraple David Lukeš. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

„Automaticky prichádza tykanie. Obzvlášť od ľudí, ktorí nemajú vyšší intelekt. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale keď prídem napríklad na nejakú vrátnicu, automaticky počujem: Tak čo by si chcel?‘“ hovorí David Lukeš, ktorý je na vozíku už 19 rokov.

Ako dvadsaťročný skočil počas futbalového zápasu do potoka, aby sa osviežil. Potom sa prebudil až na jednotke intenzívnej starostlivosti. So zlomenou chrbticou a s diagnózou spastickej kvadruplégie – a informáciou od lekára, že už sa nikdy nepostaví na nohy.

Začal sa profesionálne venovať ragby a dnes šéfuje neziskovej organizácii Centrum Paraple, ktorá pomáha ľuďom na vozíku po poškodení miechy.

Vo veľkom rozhovore pre český Deník N hovorí o vysokej miere samovrážd medzi vozičkármi, o sexuálnej frustrácii aj o neprístupných záchodoch v reštauráciách.

Na úvod by som si chcela vyjasniť, aké termíny v súvislosti so svojím zdravotným stavom nemáte rád. Už som bola svedkom vášnivých, až nepriateľských diskusií na sociálnych sieťach o korektnosti, keď sa ľudia s hendikepom rozčuľovali, ako niekto použil napríklad slová „na vozíčku“. Dajte mi nejaký manuál korektnosti.

Myslím, že univerzálny manuál neexistuje. Rozprával som sa o tom s mnohými ľuďmi, ktorí majú rôzne hendikepy, a s mnohými ľuďmi, ktorí majú poškodenú miechu a sú na vozíku. A každý používa inú terminológiu.

Mne vozíček nevadí, hoci si z toho robím žarty. Nemám pocit, že by to z nás robilo deti. Ale sú ľudia na vozíku, ktorí výraz vozíček neznesú. Nemyslím si, že by sa to dalo paušalizovať. Takisto si myslím, že nie je problém povedať slovo vozičkár.

Je to aj najjednoduchšie v prípade, keď sa snažíte zistiť, či je pre nás prístupná nejaká reštaurácia alebo kultúrne zariadenie. Vtedy je rýchlejšie povedať „som vozičkár“, ako keby som mal vysvetľovať, že „som telesne hendikepovaný a používam vozík“.

Tak sa toho budem držať.

Čo sa však vôbec nepoužíva, hoci to často vídame v médiách, je formulácia „pripútaný na invalidný vozík“. Nikdy som to nikoho na vozíku nepočul povedať. Netuším, kde to vzniklo.

Človek potrebuje vozík na svoj pohyb, niektorí môžu dokonca čiastočne chodiť, takže je to pre nich len kompenzačný prostriedok na mobilitu a s nejakým pripútaním to nemá nič spoločné.

Myslím, že keby chcel niekto vymyslieť top vetu, tak by povedal „pripútaný na invalidný vozíček“.

Dotkne sa vás osobne, keď o vás niekto povie, že ste hendikepovaný?

Nie. Mňa sa nedotkne ani to, keď o mne niekto povie, že som pripútaný na vozíček. V súvislosti s terminológiou sa ma nedotýka vôbec nič. A slovo hendikepovaní? Tak to mi nevadí už vôbec!

Ja som, naopak, proti názoru, že sa o nás má hovoriť len ako o „človeku s hendikepom“. „Hendikepovaný“ alebo „človek s hendikepom“… Mne je to jedno. Dôležité pre mňa je, kam sme sa posunuli.

Pred päťdesiatimi rokmi by nám nenapadlo, že vozičkár bude viesť nejakú organizáciu. Alebo že bude mať deti. Hovorilo sa: „No, ty chodíš s vozičkárom, to sa musíš obetovať…“

Aké sú najhlúpejšie klišé, ktoré ľudia s poškodenou miechou počúvajú?

Trebárs taká tá veta: „Ja viem, aké to je. Vlani som si zlomil

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vzťahy

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie