Na Kollárovej strane je náš kultúrny kód

To bolo tak.

Bol som v Lincolne v Nebraske, kde som bol v prvom rade preto, že som mohol ísť aj inde, ale išiel som do Lincolnu v Nebraske, lebo všetci chceli ísť inde. Ja som chcel ísť do Lincolnu v Nebraske, aby som si potvrdil, že všade naokolo sú len kukuričné polia a republikáni, čo je aj pravda, ale zase nie tak celkom. Lincoln aj jeho obyvatelia sú veľmi príjemní.

V Lincolne v Nebraske som bol na večeri v rodine, ktorú nám pripravili, aby sme stále neboli len po hoteloch. Večeru, nie rodinu. So mnou tam bola aj, povedzme, Agnieszka, ktorá sa Agnieszka nevolala, ale bola z Poľska. Bola vzdelaná a múdra – oboje nepochybne viac ako ja –, ale po anglicky až tak dobre nevedela. Možno jej skôr chýbala istota. A tak som tam bol a občas preložil z jednej strany na druhú.

Vypili sme jedno malé pivo na úvod, usadili sa, jedli. Popritom plynul nezáväzný rozhovor.

„So when you have dinner with your friends,“ obrátili sa naši hostitelia na Agnieszku, „what do you cook?“
„We drink vodka,“ odpovedala im Agnieszka a mňa zalial blažený pocit – konečne!

Konečne som aj tu, doslova uprostred tejto obrovskej zeme, ktorej celkom nerozumiem a som v nej trochu stratený, narazil na niečo dôverne známe. Nejde o vodku samotnú, ide o koncept, kultúru, spoločný myšlienkový svet, rovnakú krv. Veď sme všetci Slovania! Keď večeriame, niežeby sme nevečerali, ale pointou je skôr to, čo príde potom.

Keď som ešte rozmýšľal, že by som mohol žiť v nejakej inej krajine na západ od Čiech, presne toto ma odrádzalo. Som vo svojej podstate lenivý človek, prakticky konzervatívec. Nemám rád prekvapenia ani zmeny. Potrebujem veciam rozumieť, nemám čas na nuansy. Nechce sa mi domnievať sa, či to, čo bolo povedané, znamenalo to, čo si myslím, alebo niečo úplne iné.

Kultúrny kód. Potrebujem rozumieť kultúrnemu kódu. A tak som v Nebraske rozumel Agniezske nie preto, že by som miloval vodku, ale preto, že rozumiem tomu konceptu. We drink vodka. Preto som sa nepresťahoval na západ od Čiech a skončil v Ružinove. Lebo v Ružinove, v Bratislave, na Slovensku, v strednej Európe rozumiem, čo, prečo a ako. Hoci aj nesúhlasím, hoci som proti. Rozumiem tomu, čo sa hovorí, prečo sa to hovorí a čo sa tým myslí. Slovami Igora Timka, prečo sú veci tak, jak sú: prečo rieka do mora sa vlieva a ten, kto nevie spievať, spieva.

A je to užitočné. Keď sa staval nový zimný štadión v Bratislave, bol to bordel a ja som sa mohol rozčuľovať, že to bordel je, ale zároveň som presne rozumel, prečo je to presne tak a nijako inak to byť nemôže. Keď sa staval nový futbalový štadión v Bratislave, takisto. A v Trnave rovnako.

Platí to vždy: viem, že to, čo sa deje, je zlé a napríklad aj v tej Nebraske by to bolo inak, ale rozumiem nášmu kultúrnemu kódu. Kultúrny kód nepustí, kultúrny kód upokojuje: áno, tu som doma, áno, tu tomu rozumiem. Áno, tu to dopadne ako vždy. We drink vodka.

A tak to isté platí aj o Borisovi Kollárovi. Je to zlé a niekde inde by to dopadlo nejako inak, ale tu to dopadlo presne tak, ako to dopadlo. A ja tomu rozumiem. Môžem sa oháňať princípmi – napríklad že predseda parlamentu by nemusel byť podvodník a klamár – a môžem im aj veriť, ba dokonca mať aj pravdu. Nakoniec sa však skloním, kultúrny kód zvíťazí. Dokonca ma zaleje aj onen pocit blaha, hoci zvrátený: zase sa to stalo!

Američanovi by ste museli vysvetľovať, kto, čo, prečo, ako a ako je to možné. Mal by množstvo zbytočných otázok a nakoniec by to aj tak nepochopil. Svojim nemusíte vysvetľovať nič. Agnieszka by mi rozumela. We drink vodka.