Od Nixonovej návštevy Číny je tu ďalší zlom – Obamova dohoda s Iránom

Autor je komentátor denníka Washington Post

Či už prezident Barack Obama vyjednal realistickú a vynútiteľnú dohodu s Iránom, ktorá má zabrániť zostrojeniu iránskej atómovej bomby, alebo nie, svoje miesto v dejinách si už zaistil ako autor najdramatickejšieho vybočenia v americkej zahraničnej politike od roku 1972, keď Richard Nixon navštívil Čínu.

Prezidenti, ktorí rokujú s nepriateľmi

Podobne ako Nixon, ktorý v úrade nahradil Lyndona Johnsona na základe sľubu, že ukončí nákladnú vojnu vo Vietname, Obama nastúpil po prezidentovi Georgeovi W. Bushovi, ktorého obviňoval z mrhania americkou reputáciou a zdrojmi na vojenské dobrodružstvá na Blízkom východe. Nixon videl Vietnam tak ako Obama Irak – ako symbol väčších konceptuálnych chýb v americkej stratégii.

Obaja prezidenti si tiež mysleli, že by mohli dosiahnuť flexibilnejšiu a preto aj udržateľnú pozíciu Spojených štátov vo svete tým, že modifikujú osvedčené záväzky a aliancie a medzitým budú hľadať spoločné body s dlhoročnými tvrdými nepriateľmi (dokonca nepriateľmi, ktorí majú na rukách krv amerických vojakov).

A obaja tiež zmietli zo stola obvinenia zo zrady, ktoré vyslovovali starí priatelia. V Nixonovom prípade vedení Tajvanom, v Obamovom Izraelom.

Obidvaja prezidenti presvedčili samých seba a snažili sa presvedčiť aj verejnosť, že v ich núdzi je cnosť a že reálpolitika by mohla viesť k úprimnej spolupráci a k skutočne trvalému mieru, keď USA dokážu druhej strane, že ich úmysly boli dobré a ich dlhodobé záujmy Ameriky a spomínaných krajín sú v zhode.

Vtiahnutie Číny a Iránu

V roku 1967, keď sa pripravoval na kandidatúru do Bieleho domu, písal Nixon o „vtiahnutí Číny späť do svetovej komunity – ale ako veľkého a rozvíjajúceho sa národa, nie ako epicentra svetovej revolúcie.“ Obama povedal, že Irán by mohol byť „veľmi úspešnou regionálnou mocnosťou, ktorá by tiež dodržovala medzinárodné normy a medzinárodné pravidlá a to by bolo dobré pre každého.“

Obama sa tak pripojil k Nixonovi na zoznam prezidentov „redukcie“, aby som použil frázu, ktorú zaviedol bývalý americký veľvyslanec Stephen Sestanovich, dnes profesor na Columbia University.

Sestanovich vo svojej najnovšej knihe Maximalista opisuje americkú zahraničnú politiku po druhej svetovej vojne ako konštantný pohyb kyvadla medzi dvomi druhmi prezidentskej administratívy. Jeden druh v zahraničí agresívne presadzuje americké ciele (to sú maximalisti z titulu knihy) a druhý „redukuje“, teda koriguje to, čo vníma ako preháňanie zo strany svojich predchodcov, a uvoľňuje zdroje na domáce záležitosti. Ako nám však pripomína Sestanovichov prehľad nedávnych dejín, redukcionizmus nie je v porovnaní s maximalizmom o nič imúnnejší voči zbožným želaniam a nezamýšľaným dôsledkom.

Keď Obama hovorí o zahrnutí Iránu do riešenia situácie v Sýrii a o výzvach na pomoc pri upokojovaní Iraku, človek si spomenie na krátkodobé Nixonove ciele, kam patrilo aj zaistenie pekinskej pomoci na upokojení juhovýchodnej Ázie, čo sa nikdy neuskutočnilo.

Obama sa usiluje o iránsku spoluprácu v boji proti spoločnému nepriateľovi, ktorým je Islamský štát. Nixon videl svoje priblíženie sa Číne ako súčasť širšej stratégie, ktorá zahŕňala aj Sovietsky zväz. Myslel si, že priklonením sa k Pekingu, ktorý bol komunistickým rivalom Moskvy, bude tlačiť na Sovietov a nútiť ich usilovať sa o skutočné uvoľnenie napätia so Spojenými štátmi.

Lenže aj tu boli výsledky všelijaké. Moskva v roku 1972 predsa len podpísala dohodu o strategických zbraniach, ale inak strávila sedemdesiate roky zbieraním nových ziskov v Afrike, Latinskej Amerike a v Ázii či už priamou vojenskou účasťou alebo prostredníctvom „hnutí národného oslobodenia.“ Vystrašení a vyprovokovaní novým americko-čínskym laškovaním sa Sovieti snažili získať výhodu, kým sa prejaví zamýšľaný posilňujúci efekt amerického redukcionizmu.

Čaká sa na verdikt dejín

Aj hodnotenie Nixonovho sna o vtiahnutí Číny späť do svetovej komunity ako veľkého a rozvíjajúceho sa národa je nepriaznivé. Obchod so Západom otvoril krajinu západným peniazom a kultúre a pomohol vytiahnuť stovky miliónov obyvateľov z chudoby. Ale komunistická strana použila nové národné bohatstvo na to, aby predĺžila život svojej diktatúre, aby ju prezbrojila a aby v posledných rokoch hrozila susedom Číny.

Ako celoživotný antikomunista bol Nixon dostatočne silný, aby otupil revoltu konzervatívcov proti svojej čínskej politike. Hovorilo sa, že „len Nixon mohol ísť do Číny.“

Naopak, Obama sa správa v súlade so svojím dlhoročným imidžom holubice. Kongres kontrolovaný republikánmi mu neverí, ale dokonca aj niektorých demokratov zaujíma, že pre izraelskú bezpečnosť prináša príliš veľa rizík.

Kým Nixon sa po návšteve Číny viezol na vlne národného nadšenia, ktoré mu zaistilo znovuzvolenie, zdá sa, že Obama, ktorý je už v druhej polovici druhého mandátu musí pretlačiť dohodu s Iránom cez námietky veľkej väčšiny zákonodarného zboru (i keď má k dispozícii právo veta) – a potom čakať na verdikt dejín. Tento rozsudok bude do veľkej miery závisieť od toho, ako a či vôbec bude jeho nástupca s dohodou narábať.

Keď sa kyvadlo vrátilo

Je dôležité pripomenúť, že hoci Nixon nakoniec pre domáce škandály potupne rezignoval, jeho nástupcovia v podstate pokračovali v jeho politike voči Číne a Sovietskemu zväzu až do decembra 1979, keď sovietska invázia do Afganistanu prinútila Jimmyho Cartera tento prístup prehodnotiť.

To už však domáci kritici viedli sústredený útok na neuspokojivé výsledky redukcionizmu. A schyľovalo sa k novému kolu maximalizmu.

© Washington Post