Denník N

Po smrti dcéry založila mobilný hospic: Nepýtajte sa človeka, ktorý prišiel o dieťa, ako sa má, radšej mu choďte nakúpiť

Miroslava Hunčíková. Foto - archív M. H.
Miroslava Hunčíková. Foto – archív M. H.

Neziskovú organizáciu Svetielko Pomoci založila Košičanka Miroslava Hunčíková v čase, keď jej vlastná dcéra Gabriela bojovala s leukémiou. Keď v roku 2008 po neúspešnej transplantácii kostnej drene zomrela, svoje posledné dni prežila v nemocničnej izbe. „Aj keď som tam bola s ňou až do poslednej chvíle, viem, že doma by to predsa len bolo iné,“ hovorí Miroslava Hunčíková.

Už osem rokov vedie mobilný hospic, ktorý pomáha onkologicky chorým deťom v poslednom štádiu choroby.

Je to veľký rozdiel, keď môže dieťa zomierať doma a keď musí stráviť posledné dni v nemocnici?

Doma je doma – je to lepšie nielen pre tie deti, ale aj pre ich rodičov. V nemocnici sú vždy nejaké pravidlá, ktoré musia platiť, doma je to to voľnejšie a celkom iné.

Samozrejme, závisí to aj od stavu chorého dieťaťa a toho, koľko času mu ešte zostáva. Mali sme napríklad chlapca, ktorý sa liečil v Bratislave a jeho posledným želaním bolo byť doma. Doviezli ho domov a dva dni nato zomrel. No mali sme aj detského pacienta, ktorý prežil doma ešte sedem a pol mesiaca. Mohol si ešte užiť čas s najbližšími, ísť na vozíčku von.

Rodičom takých detí vieme zabezpečiť všetku potrebnú starostlivosť – dáme im polohovateľnú posteľ, koncentrátor, vozík, vieme im doručiť lieky aj zdravotnícke pomôcky. Naše služby ich nič nestoja. Ide nám o to, aby sme im v tom ťažkom období boli nablízku.

Koniec v nemocnici je naozaj neporovnateľný s koncom doma. Aj mňa stresovalo, že dcéra zomrela v nemocnici a ešte tak ďaleko od domova. Aj keď som tam bola s ňou až do poslednej chvíle, viem, že doma by to predsa len bolo iné.

Prečo to v jej prípade nebolo možné?

Zomrela v nemocnici v Bratislave – na komplikácie spojené s transplantáciou kmeňotvorných buniek. Lekári jej chceli dať ešte poslednú šancu, a keďže bola v kritickom stave, z Košíc do Bratislavy ju prevážali vrtuľníkom. Ja som išla do Bratislavy autom a bála som sa, či keď tam za ňou dorazím, ešte bude žiť.

Keď ste prišli do Bratislavy, museli ste sa cítiť úplne opustená – v nemocnici, v cudzom veľkom meste. Ako ste to prežívali?

V tom čase som už bola rozvedená, no bývalý manžel tam našťastie bol tiež a pri dcére sme sa striedali. Ja som bola pri nej cez deň a on v noci. Bola som mu vďačná, že tam bol so mnou. Aj keď sme už niekoľko rokov spolu nežili, stále to bola jeho dcéra a chcel byť pri nej. Museli sme si celý čas dávať veľký pozor, pretože hrozilo, že by sme k nej mohli zaniesť nejakú infekciu. Ale tých posledných 14 dní po transplantácii sme ju neopustili ani na sekundu.

Gabika bola veľmi vyčerpaná z onkologickej liečby a jej telo už nezvládlo ďalší nápor niekoľkonásobne silnejšej prípravnej chemoterapie. Kostná dreň od darcu z Nemecka sa neujala. Začala mať problémy s tlakom, trvalo asi 36 hodín, kým jej postupne zlyhali orgány. Ku koncu to už išlo veľmi rýchlo.

Gabriela pred chorobou v lete 2004. Foto – archív M. H.

Nádej, že to dopadne dobre, zrejme, bola veľmi malá. Rozprávali ste sa s dcérou o tom, čo ju čaká?

Nie. Mala vtedy takmer 17 rokov, takže vedela, čo sa deje. Bola už taká vyčerpaná, že mi niekoľkokrát povedala: „Mami, keby som už mala 18 rokov, tak podpíšem papier, že sa už nechcem liečiť.“

Nádej,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

Rodičovstvo

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie