Denník N

Výchova krehkých detí v svete bez prekážok im sťaží život

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Hnutie za voľnejšie rodičovstvo je dobrým začiatkom, ako deťom pripraviť lepšie detstvo.

Autorka je komentátorka Bloomberg View

Niekedy upadám do zúfalstva kvôli deťom. Úplne vážne. Nečakala som, že to na mňa príde v útlom veku štyridsaťdva rokov.

A nečakala som ešte jednu vec. Predpokladala som, že mi bude prekážať, ako budú deti stále četovať a ako nedokážu odtrhnúť oči od svojich smartfónov. Myslela som si, že problémom bude, že majú sex a užívajú príliš veľa drog a že, samozrejme, nepočúvajú svojich múdrejších rodičov a iných starších ľudí. Predpokladala som, že sa budem sťažovať, ako sa tí mladí stále dostávajú do problémov.

Lenže stalo sa niečo iné.

Bez lietajúcej mamy

Namiesto týchto starostí mám obavu, že sa nedostanú do dostatočného množstva problémov, a zdajú sa mi veľmi krehkí. Ako som sa nedávno dočítala, študenti už nemôžu čítať Ovídiove premeny bez varovania a gumených rukavíc, alebo nastúpiť na vysokú školu bez toho, aby ich tam prišli zapísať rodičia. To ich nikto nikdy nezobral na stranu a nevysvetlil im, že to, že odchádzajú na výšku, znamená to, že opúšťajú svojich rodičov a nechávajú ich strachovať sa o to, čo robia s ich peniazmi a prečo im vlastne celý mesiac nezavolali?

Na generácii mladých ľudí, ktorí sa dožadujú väčšej zaangažovanosti dospelých do svojich životov, je niečo skutočne desivé. Je to niečo, čo – učiteľmi počnúc, zamestnávateľmi končiac – spomína každý: rastúce množstvo detí, ktoré túžia byť priviazané k rodičom a ktoré, zdá sa, nevedia, čo robiť, keď sa niekde blízko nevznáša mama či otec.

V paralelnom svete

Odnepamäti sa ľudia strachovali o to, ako sa „tie dnešné deti“ správajú. Ale dnes starší ľudia, s ktorými sa rozprávam, ľudia dosť starí na to, aby si pamätali čas, keď sa moja generácia hnala cez vysokoškolské štúdiá, aby mohla nastúpiť do práce, potvrdzujú môj dojem, že „tentoraz je to skutočne iné“.

Vyššia vrstva týchto detí skutočne ide na vysoké školy s očakávaním, že bude žiť v paralelnom svete, kde sa namiesto reálnych používajú striekacie pištole, kde nikto nemôže prísť k úrazu a kde je vždy nejaký dospelý, ktorý deti po zásahu zdvihne a oživí.

A títo ľudia prichádzajú na pracovný trh s očakávaním podobne prítulného sveta, ktorý ale – ako som sama zistila pred dvadsiatimi rokmi – skutočne nemá čas starať sa o to, ako sa cítia.

Toto neznamená, že viním deti. Urobili im to ich vlastní rodičia, ktorí nad nimi krúžili každú voľnú chvíľu a ktorí v tých vzácnych momentoch voľna medzi nekonečným rozvážaním svojich detí na futbalové tréningy a umelecké krúžky volali policajtov na všetkých rodičov, ktorí nechali svoje jedenásťročné deti zahrať si basketbal bez dozoru, a tak nad svojimi deťmi museli začať hliadkovať aj títo benevolentnejší dospelí.

Palica reality

Predpokladalo sa, že toto vrtuľníkové hliadkovanie deťom pomáha. Lenže ako poznamenáva v internetovom magazíne Slate Julie Lythcott-Haimsová, vychovávať deti tak, že nikdy nebudú mať skúsenosť s vážnou prekážkou, žiadnou pomocou nie je. Úmysly rodičov sú podľa nej viac ako dôkladné: „Podľahnúc kombinácii strachu z nebezpečenstva, pretekov o prijatie na vysokú školu a možno aj nášho vlastného slabého ega, sa náš zmysel pre to, čo je najlepšie pre naše dieťa, kompletne vymkol kontrole. Nechceme, aby si naše deti udreli hlavu, aby sme ublížili ich citom, ale čo ich mentálne zdravie?“

Článok pokračuje pripomienkou, že hoci to priamo nepotvrdzujú, stále viac výskumov silne naznačuje, že všetka táto ochrana robí deti mentálne krehšími. Neustále krúženie nad deťmi ich okráda o životaschopnosť a o to, čo psychológovia nazývajú sebaúčinnosťou, teda o presvedčenie, že dosiahnuť výsledok, aký chcú, sú schopné ony samé. Lenže tak to nie je, pretože sú zvyknuté fungovať ako prísne kontrolované predĺženie svojich rodičov a nie ako autonómne osoby.

Tento prístup pomôže dostať sa cez vysokú školu, ale nepomôže to pretĺcť sa životom. Nakoniec, život aj tak udrie deti palicou reality bez ohľadu na to, ako vytrvalo sa pred ňou dospelí usilujú deti ochrániť. Spôsobom, ako sa uistiť, že tento úder nebude fatálny, nie je, že sa rodičia postavia medzi deti a to, čo prichádza, ale že ich nechajú robiť hlúposti skôr. Detstvo by malo byť obdobím, keď je v poriadku spadnúť, pretože nablízku je niekto, kto môže určiť hranice, aby dieťa nerobilo príliš nebezpečné veci, a pomôže chybu napraviť.

Neviňme len rodičov

Keď som bola na turné so svojou knihou, prišla ku mne jedna stredoškoláčka a vysvetlila mi, že kým systém „veľká odvaha a občasný pád“ môže byť úžasný v teoretickej rovine, ona by si nemohla dovoliť takto riskovať, pretože je zaradená vo vzdelávacom programe International Baccalaureate, kde je známkovanie veľmi prísne. To dievča malo pätnásť. Ale keď si nemôžete dovoliť jedinú chybu v pätnástich, kedy bude ten správny čas na riziko? Keď budete vyberať náhrobný kameň?

Aj vtedy, keď si neuvedomujeme, čo robíme svojim deťom, zdá sa, že deti si to uvedomujú. Julie Lythcott-Haimsová v spomínanom článku uvádza, že sú stále úzkostlivejšie a deprimovanejšie a spoliehajú sa na chemickú pomoc, ktorá im pomáha vyrovnať sa so strachom.

Ale nemôžeme z toho viniť len rodičov, ktorí nad deťmi hliadkujú, aby zvládli svoje vlastné obavy, medzi ktoré patrí aj (úplne falošný) pocit, ktorý im prináša neustály prílev správ, že svet je pre deti extrémne nebezpečné miesto. A ich strach zo súčasnej ekonomiky, zo stále ťažších prekážok, ktoré ležia medzi strednou školou a stabilným, dobre plateným zamestnaním, im jednoducho nedovoľuje, aby dopriali svojim deťom slobodu neuspieť, dokonca ani vtedy, keď deti za vrtuľníkový dohľad platia tým, že si nevybudujú psychologickú odolnosť a charakter.

Odvrátená strana

Táto nekonečná kampaň za zaistenie šťastia a ekonomickej bezpečnosti detí má však aj odvrátenú stranu. Kým deťom zo strednej triedy je len málokedy dovolené neuspieť, deťom z ekonomicky znevýhodneného prostredia je len zriedkavo dovolené uspieť. Rodičia zo strednej triedy sa zúfalo derú za väčšími privilégiami alebo si ich chcú udržať. To ubližuje nielen ich deťom, ale tiež všetkým ostatným.

Hnutie za voľnejšie rodičovstvo (free-range parenting) je dobrým začiatkom, ako deťom pripraviť lepšie detstvo. Ale asi neuspeje, bez toho, že by sme sa nezamysleli nad množstvom iných trendov – právnou zodpovednosťou počnúc, hypertrofovaným vzdelávacím systémom končiac –, ktoré tento paralelný svet vytvorili.

© Bloomberg

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie