Denník N

Vyletel vták… ale bol to dron a veľmi špeciálna spomienka na Jara Filipa

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Fungovalo to na hlavnom pódiu s celou kapelou a s množstvom hostí, funguje to v komornej divadelnej verzii aj na betónovej ploche, keď hrajú len dvaja.

Tie pesničky majú pritom vyše štyridsať rokov, ale len vo štvrtok v noci si ich na webe pustil takmer dvojnásobok ľudí, ako býva na Pohode, keď je vypredaná.

Znamená to dve veci: tá hudba aj texty stále fungujú a možnosť zažiť najväčší slovenský hudobný festival osobne jeho návštevníkom veľmi chýba.

Hoci sa nezmenil termín ani organizátori, už v prvý deň bolo jasné, že to, čo sa tu práve deje, klasickú Pohodu len pripomína. Je to jej koronavírusová mutácia.

Ako leto na Kamčatke

Vopred viete, že takmer všetko má byť tento rok inak, ale aj tak vás ten pohľad zaskočí. Keď sa blížime k areálu, z diaľky nevidno žiadne pódiá ani stany. Všade ticho a prázdno, živšie je iba pri unimobunke s akreditáciami.

Pred nami nečaká nik, po pár sekundách máme na rukách pásky a esbéeskári nás púšťajú ďalej. Chýbajú aj obvyklé parkovacie zóny, auto odstavíme až pri letiskovej veži.

Festival sa má začať o pár hodín, ale vyzerá to, ako keby sa mal začať až o mesiac. Tráva nepokosená, po tradičnom festivalovom mestečku ani stopy, chýba aj Artist Village.

Stojí tu jedine niečo ako letný tábor, pár chatiek. Až tu sa objavia prvé skupinky ľudí. Festivalový tím, produkcia, filmári a niekoľko muzikantov. Nik sa nikam neponáhľa, vládne uvoľnená atmosféra, veľa vecí sa ešte rieši osobne, nie cez vysielačky.

S blížiacou sa ôsmou hodinou večer začína rásť napätie, ale stále sme na kilometre ďaleko od bežného tempa a stresov v zákulisí Pohody tesne pred jej otvorením. V otvorenom stane vedľa letiskovej veže sedí a postáva pár desiatok ľudí sledujúcich televízor. Medzi nimi sme aj my novinári.

Na obrazovke sa najskôr objaví záber na Trenčiansky hrad, ktorý vystrieda zvučka, a potom sa objaví záber na letiskovú dráhu pár stoviek metrov od nás.

Priamo na betóne sedia Dorota Nvotová a Milan Lasica, okolo nich sú traja kameramani a nad hlavami im bzučí dron. Začína sa otvárací koncert online festivalu Pohoda in the Air.

„Toto by mohla byť slovenská hymna,“ ozve sa v stane počas pesničky Bolo nás jedenásť. „Ale aj s My sme národ holubičí,“ okamžite reaguje Michal Kaščák.

Fotiť zblízka sa dá iba zvuková skúška, prioritu majú kamery internetového streamu. Nik im nesmie liezť do záberu, ani sa k nim priblížiť. Keď si pozeráme prvé koncertné fotky, ani ten najdlhší objektív nedokáže dobre zaostriť, navyše scéna skôr pripomína

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Festival Pohoda

Hudba

Milan Lasica

Kultúra

Teraz najčítanejšie