Srebrenica 25 rokov po genocíde: desivejšie miesto povojnová Európa nepozná
11. júla 1995 vstúpili jednotky bosnianskosrbského generála Ratka Mladića do Srebrenice ako bezpečnej zóny OSN.
Našli tam asi 30-tisíc vystrašených ľudí moslimského vierovyznania. Do objektívu svojho osobného kameramana sa generál chvastal, že to „vyčistí od Turkov“. Stáročné mýty ožili.
„Alah vám nepomôže, Mladić áno,“ povedal ženám, deťom a starcom, keď im ponúkal nápoje, cukríky a čokolády. Naťahovali ruky spoza plota.
Medzitým mu vystrašení vojaci ľahko vyzbrojeného, asi 300-členného holandského kontingentu OSN pomáhali všetkých – okrem mužov a starších chlapcov – naložiť do autobusov. Tie ich odviezli do bezpečia. Do Záhrebu napokon odleteli aj modré prilby a barety OSN. Tešili sa, že žijú, tancovali v bare pri pive a tvrdili, že netušili, čomu napomáhali. Sú to lži a je to dodnes trauma Holandska.
Mužov, otcov, bratov či priateľov tých žien medzitým Srbi nakladali na autá. Odvážali ich na popravu do škôl, iných budov či lesov v okolí. Bezbranných ľudí strieľali do zátylku, podobne ako Sovieti poľských dôstojníkov v Katynskom lese.
Najhoršie slovíčko je „približne“.
