Denník N

Zabudnuté dieťa v aute? Môže sa to stať každému

Prinášame americkú reportáž ocenenú v roku 2009 Pulitzerovou cenou. Je o rodičoch, ktorí v aute zabudli na svoje deti a tie v horúčave zomreli. Sú medzi nimi boháči i chudobní, extroverti aj introverti, zábudlivci aj perfekcionisti. Môže sa to stať každému.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V lete roku 2015 v Nitre zomrelo v rozhorúčenom aute dvojročné dievčatko, na ktoré zabudol jeho otec. V júni 2018 sa to zopakovalo v TrstenejAko sa môže stať, že rodič zabudne na tých, ktorých má chrániť? Reportér Gene Weingarten v roku 2009 napísal strhujúcu reportáž, v ktorej zhrnul stretnutia s rodičmi, čo túto najbolestnejšiu skúsenosť zažili.

Obžalovaný bol obrovský muž, mal viac ako 130 kíl, no ťažoba jeho smútku a hanby bola ešte väčšia. Hrbil sa na tvrdej drevenej stoličke, do ktorej sa ledva zmestil, ticho vzlykal do jednej vreckovky za druhou, noha mu nervózne kmitala pod stolom. Jeho skľúčená manželka sedela v prvom rade a neprítomne sa hrala s obrúčkou. Atmosféra v súdnej sieni bola ako na pohrebe. Svedkovia ticho opisovali udalosti, natoľko bolestivé, že mnohí z nich sa nechali uniesť emóciami. Keď zdravotná sestra z pohotovosti opisovala správanie obžalovaného po tom, čo ho priviezla polícia, rozplakala sa. Pamätala si, že bol stuhnutý, oči mal silno zatvorené, kýval sa dopredu a dozadu, uväznený v akýchsi nepredstaviteľných súkromných mukách. Trvalo večnosť, kým vôbec prehovoril, až keď si sestrička sadla k nemu a chytila ho za ruku, začal rozprávať. Povedal, že si neželá žiadne lieky na upokojenie, vraj si nezaslúži úľavu od bolesti. Chcel ju cítiť naplno a potom zomrieť.

Žaloba znela – zabitie. Nikto nespochybňoval žiadny z dôležitých faktov. Miles Harrison mal 49 rokov, bol to sympatický človek, usilovný podnikateľ a milujúci a svedomitý otec, až kým jedného letného dňa, pod ťarchou problémov v práci, riešil hovor za hovorom vo svojom mobile – zabudol vyložiť svojho syna Chasea v škôlke. Chlapček sa za deväť hodín, čo na horúcom júlovom slnku sedel pripútaný v autosedačke na firemnom parkovisku v meste Herndon, uvaril na smrť.

Bola to nevysvetliteľná, neospravedlniteľná chyba. Bol to však trestný čin? Túto otázku musel rozlúsknuť sudca.

Keď pojednávanie prerušili, Harrison sa neisto postavil, zamieril k východu súdnej siene a prvýkrát uvidel ľudí, ktorí sledovali jeho potupu. Veľký chlap sklopil pohľad. Zakolísal sa, potom ho niekto podoprel a on vydal zúfalý vzlyk: „Moje úbohé dieťa!“

Do sály práve na exkurziu vchádzala skupinka školákov. Ich učiteľ zjavne nečakal, že budú svedkom takejto situácie, a do pár minút vydesené deti vypoklonkoval von.

Súd trval tri dni. Celý ten čas v poslednom rade bok po boku proces sledovali dve ženy. Cestovali hodiny, aby sem prišli. Na rozdiel od väčšiny však nepatrili k rodine, kolegom či blízkym priateľom obžalovaného.

„… spodná časť jeho tela bola červená až červenofialová…“

Keď zaznel najotrasnejší detail z dôkazov, ktoré dal dokopy lekár, ženy sa k sebe pritisli.

„… zelené sfarbenie brucha… rozklad orgánov… to, čo nazývame zídenie kože… telo dosiahne teplotu 42 stupňov Celzia a nasleduje smrť.“

Mary – staršia a nižšia – sa zachvela. Lyn – mladšia, vyššia s vlasmi do ryšava – ju objala a chytili sa za ruky.

Keď sa súd skončil, Lyn Balfourová a Mary Parksová potichu odišli, nepútali žiadnu pozornosť. Nechceli tam byť, cítili to však ako svoju povinnosť: k obžalovanému a v podstatne komplikovanejšom zmysle aj k sebe.

Bolo to prinajmenšom nezvyčajné: traja ľudia na jednom mieste s rovnakou srdcervúcou históriou. Všetci traja náhodne zabili svoje dieťa. Nepochopiteľným, moderným spôsobom.

Strkať matke mŕtveho dieťaťa mikrofón pod nos len chvíľu potom, ako zistí, že jej dieťa umrelo, je hyenizmus najvyššieho stupňa, píše Veronika Pizano.

***

„Smrť hypertermiou“ je oficiálny termín. Keď sa to stane malým deťom, fakty sú často rovnaké: inak milujúci a pozorný rodič je jedného dňa zaneprázdnený alebo roztržitý, prípadne zmätený zmenou jeho či jej dennej rutiny, a tak… zabudne dieťa v aute. Stáva sa to po celých Spojených štátoch 15- až 25-krát za rok.

Pred dvomi desaťročiami sa to stávalo relatívne zriedkavo. Lenže začiatkom 90. rokov experti na bezpečnosť áut vyhlásili, že airbag na mieste spolujazdca môže zabiť dieťa. Odporučili, aby sa detské sedačky premiestnili do zadnej časti auta. A potom, pre ešte väčšiu bezpečnosť najmenších, upevnili sedačku tak, aby sa bábätko pozeralo dozadu. Keďže len málokto predvídal tragické dôsledky slabšieho dohľadu na dieťa… Kto ich môže viniť? Aký typ človeka zabudne na bábätko?

Bohatší áno, ukázalo sa. A chudobní, aj tí zo strednej triedy. Rodičia každého veku a národnosti zabúdajú. Stáva sa to tak mamám, ako aj otcom. Stáva sa to chronicky roztržitým aj fanaticky zorganizovaným, absolventom univerzít aj tým s najnižším vzdelaním. Za posledných desať rokov sa to stalo zubárovi. Poštárovi. Sociálnemu pracovníkovi. Policajtovi. Evanjelickému duchovnému. Študentovi rabínskej školy. Účtovníkovi. Vojakovi. Právnickému asistentovi. Elektrikárovi. Zástupcovi riaditeľa školy. Stavbárovi. Stalo sa to poradcovi pre duševné zdravie, univerzitnému profesorovi a kuchárovi z pizzerie. Stalo sa to detskému lekárovi. A stalo sa to raketovému vedcovi.

V roku 2008 sa to stalo trikrát v jeden deň, najhorší deň za najhorší rok vôbec pre tento fenomén, ktorý vôbec neopadáva.

Fakty sa máličko líšia v každom prípade, ale vždy je tam strašný moment, keď si rodič – on či ona – uvedomí, čo urobil. Často počas telefonátu od partnera alebo opatrovateľa. Nasleduje šprint k autu. Čo tam čaká, je najhoršia vec na svete. 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Svet

Teraz najčítanejšie