Tajomníčka pre inklúziu na školstve: Povinná škôlka bude od januára, už to nemôžeme odkladať

Štátna tajomníčka Monika Filipová (SaS) prišla na ministerstvo školstva v marci a o týždeň nato jej na stole pristál list od Európskej komisie, ktorá Slovensku už 5 rokov hrozí žalobou za diskrimináciu rómskych detí pri vzdelávaní. So svojím tímom teraz pripravuje akčný plán s konkrétnymi krokmi v inklúzii na tento a budúci rok.

Ako však zvládlo ministerstvo počas koronakrízy vzdelávanie chudobných detí? V rozhovore sa dočítate aj:

• či sa ministerstvo pripravuje na druhú vlnu,
• či budú letné školy naozaj pomocou pre chudobné deti,
• či má minister Gröhling záujem o inklúziu,
• či sa maďarské a rómske deti budú učiť slovenčinu ako cudzí jazyk.

Ste štátnou tajomníčkou pre inklúziu, reformu financovania školstva a národnostné školstvo. Nie je toho veľa?

Je toho veľa, ale práve preto som do toho išla. Moja funkcia nie je len reprezentatívna, ale mám tri dôležité oblasti, ktoré by som mala zastrešiť a ukázať výsledky. Doteraz sa v nich veľa nespravilo. Pán minister ma oslovil s touto ponukou aj preto, lebo mám skúsenosti z ministerstva vnútra, čo sa priamo dotýka zjednocovania financovania všetkých škôl. Mám dôveru, že rozumiem obom stranám.

A čo ostatné oblasti?

Aj tie sa prirodzene stali súčasťou môjho portfólia. Národnostné školstvo preto, lebo ja sama som študovala na základnej škole s vyučovacím jazykom maďarským. A inkluzívne vzdelávanie som dostala aj preto, lebo mu potrebujeme konečne dať politickú podporu, keďže je to dlhodobo zanedbávaná oblasť.

Všetky tri sú oblasti, v ktorých tisícky rodičov a učiteľov dúfajú v zlepšenie. Ako ich presvedčíte, že sa všetkým trom venujete rovnako?

Samozrejme, nie je to len o mne, ale aj o tímovej práci. Pracujem na tom, aby som mala silné tímy a vedela sa spoľahnúť na tím lídrov. Zdedila som organizačné štruktúry na ministerstve, ktoré neboli úplne nastavené na tieto tri agendy. Mojou úlohu je bojovať za to, aby sme presadili zmeny – či už legislatívne, alebo finančné. Potrebná je aj propagácia týchto tém a správna komunikácia o nich. Často ide o extrémne citlivé oblasti a je potrebné vedieť ich verejnosti dobre vysvetliť a obhájiť.

Akých odborníkov máte v jednotlivých tímoch?

Na zjednotení financovania spolupracujú všetky útvary v rezorte. K tomu mám ešte aj útvar Štátnej školskej správy, na ktorom pracuje ekonómka, ktorá sa dlhodobo tejto téme venuje. Jediná sekcia, ktorú som zdedila, je sekcia národnostného školstva a inkluzívneho vzdelávania. Inklúzia je však iba v názve. O túto sekciu som sa mohla oprieť, aj keď personálne to už bolo trochu slabšie. Teraz máme generálnu riaditeľku, ktorá 19 rokov učila na gymnáziu s vyučovacím jazykom maďarským a témy sa chopila aktívne.

V rozhovore ste povedali, že aj keď nie ste odborníčkou na inklúziu, o túto oblasť ste ministra sama žiadali. Prečo?

Inklúzia súvisí aj s národnostným školstvom, je to o rovnakej šanci na vzdelávanie pre všetky deti. Pochádzam z menšín a viem, aké to je, keď sa človek možno necíti byť súčasťou väčšiny. Chcela som to mať sama v portfóliu, ak by to bolo znova len roztrieštené medzi viacero útvarov, nemusel by byť na to taký dôraz.

Predtým ste sa tejto oblasti nevenovali. Akých máte odborníkov v tíme pre inklúziu?

Keď som sem nastúpila, môj prvý krok bolo stretnutie s ľuďmi, ktorí sa venujú tejto oblasti. Spolupracujem s Tinou Gažovičovou, ktorá sa tejto oblasti dlho venuje, je to moja pravá ruka. Organizačne však zatiaľ u nás neexistuje útvar pre inkluzívne vzdelávanie. Ale pred pár týždňami som rokovala s ministrom financií Hegerom a potešilo ma, že aj pre neho je táto oblasť veľmi dôležitá. Myslí si, že akákoľvek investícia do tejto oblasti sa nám vráti ešte viac. Povedal, že podporí vznik sekcie inkluzívneho vzdelávania, a teraz pracujeme na jej vytvorení.

Zvládlo ministerstvo školstva zabezpečiť počas koronakrízy prístup k vzdelaniu pre deti z chudobného prostredia?

Bohužiaľ, prišli sme v strede toho celého. Určite by som uvítala, keby sme mali vopred pripravené opatrenia, o ktoré by sme sa opreli. To však nebolo. Jediné opatrenie bolo, že zamestnanci boli na home-officeoch, čo nám veľmi nepomohlo. Nasadli sme na vlak, priznávam však, že to bolo náročné. Dištančné vzdelávanie nie vždy fungovalo pre deti z chudobného prostredia, často nemali prístup k internetu a chýbal im aj osobný kontakt.

Zvládli ste to?