Generačný faktor 

Autor je historik

Pri svojej profesionálnej deformácii som sa občas dostal k úvahám o generačnom faktore pri poznávaní dejín. Problém nevnímam ako nejaké pozitívum či negatívum, ale ako fakt, ktorý je vo vývoji dejepisectva a celej spoločnosti prirodzený a treba ho rešpektovať.

Každá nastupujúca generácia má svoje predstavy a ilúzie, ktoré sa viac či menej líšia od názorov jej predchodcov. Často tu však vidno tendenciu prerušovania kontinuity, na ktorej úkor sa preferujú aktuálne, aj keď spravidla oprávnené a potrebné požiadavky doby. Problém nastáva, ak sa paušálne odmietajú všetky predchádzajúce výsledky výskumu, čo je zapríčinené aj faktom, že slovenská spoločnosť prešla za ostatných sto rokov viacerými zásadnými politickými a štátoprávnymi zmenami.

Pravdaže, generačný problém je vždy prítomný aj vo verejnom, osobitne v politickom živote. Stále sa hovorí o potrebe generačnej obmeny jeho aktérov. Najčastejšie to počuť v predvolebnej agitácii od opozičných strán ašpirujúcich na vládnu moc alebo krátko po voľbách od neúspešných, respektíve neuspokojených politických subjektov, skupín či jednotlivcov, ktorí v rôznych oblastiach verejného života utrpeli politické a hlavne morálne fiasko. Vtedy prichádzajú sľuby o nutnej kritickej sebareflexii, čo sa vždy spája s príchodom novej generácie.

Tento privolávaný fetiš však málokedy funguje, spravidla sa mení na prázdnu frázu. Je pritom príznačné, že politici, ktorí ho najviac hlásajú, neprejavujú štipku kritickej sebareflexie a zodpovednosti za predchádzajúce udalosti a svoju dilemu obyčajne riešia založením nového politického subjektu. Sami seba pasujú za nielen vekovo, ale najmä názorovo novú garnitúru, ktorá prinesie požadované a také očakávané zmeny.

Pre bežného obyvateľa je to pomaly už únavná hra, ktorú mu ponúkajú nielen spomínaní porazení, respektíve neuspokojení, ale takisto aj noví, ešte neopozeraní politici. Je to akési perpetuum mobile s tými istými hercami, len v prezlečených kostýmoch. Výsledkom je, že občan je znova sklamaný a stráca záujem o veci verejné, čo vlastne vyhovuje väčšine politikov bez ohľadu na ich generačnú príslušnosť a názorovú orientáciu, hoci tvrdia opak.

Dobre to vidno pri súčasných i nedávnych plagiátorských kauzách. Politici, ktorých sa to týka, svojimi doslova drzými postojmi a trápnymi vyhláseniami ospravedlňujúcimi z morálneho hľadiska neobhájiteľné činy ukazujú buď vlastnú hlúposť a aroganciu, no vari ešte viac pohŕdanie spoluobčanmi.

To je azda ešte nebezpečnejšie a znepokojujúcejšie ako fakt, že podobní ľudia zastávajú vysoké štátne, politické a spoločenské funkcie a nevedia alebo nechcú pochopiť, že svojím konaním doma i v zahraničí hrubo poškodzujú úroveň slovenského školstva, nevraviac už o morálnom profile štátu, ktorý vraj oficiálne reprezentujú. Je to zahanbujúce a trápne!