Denník N

Zločin a trest: čo povie slovenský novinár ukrajinskému a čo ukrajinský slovenskému

Fotografie dávno mŕtvych ľudí, cez ktorých robili prevody pozemkov – Mária Sorokáčová a na farebnej fotografii Andrej Minkanič s manželkou Annou. Foto N – archív
Fotografie dávno mŕtvych ľudí, cez ktorých robili prevody pozemkov – Mária Sorokáčová a na farebnej fotografii Andrej Minkanič s manželkou Annou. Foto N – archív

Ak považujete Ukrajinu za bezprávny štát, kde vládnu oligarchovia, kde starí ľudia dožívajú vo vymierajúcich dedinkách, je tento článok určený pre vás.

Stereotypy a myšlienkové schémy sú zákerné potvory. Zužujú naše vnímanie reality, ktoré je tak ochudobnené o prekvapujúce reálie a zistenia.

Porovnajme prácu investigatívneho novinára v dvoch mestách.

Od Kyjeva štyristo kilometrov smerom na východ vzdialené Sumy, pri hranici s Ruskom, majú asi 250-tisíc obyvateľov. Od Bratislavy päťsto kilometrov smerom na východ vzdialené Michalovce, pri hranici s Ukrajinou, majú necelých 40-tisíc obyvateľov. S ohľadom na fakt, že Ukrajina je asi osemkrát ľudnatejšia ako Slovensko, dáva porovnanie zmysel.

Výsledok? Riaditeľ skončil vo väzení

V januári 2009 aj nás postihla plynová kríza. Rusko „zastavilo kohútiky“ tranzitného plynovodu do Európy. Vyzeralo to vážne. Nasadol som do auta a s dvomi kolegami sme sa vybrali dvetisíc kilometrov do kompresorovej stanice za mestom Sumy. Rusko bolo na dohľad. Reku, či netušia, kedy bude opäť plyn.

Išli sme sto kilometrov z Kyjeva po rovinatej ceste bez jedinej zákruty. Depresívny pocit stroskotanca v oceáne. Ešteže nám Anatolij Ivanovič dal v Kyjeve mapu s vyznačením cieľa. Ale hľadaj kompresorovú stanicu v šírom poli.

Prechádzali sme malebnými mestečkami a dedinami. Namodro, nažlto či nazeleno natreté drevené domčeky a ploty, obchody plné tovaru, kvalitné cesty. Keď sme opustili diaľnicu, objavili sa dokonca aj zákruty.

Konečne sme sa ocitli v mestečku Sumy. Oproti univermagu je zastávka maršrutky (obľúbené dodávky, ktoré zastavia kdekoľvek), McDonald’s a cestovná kancelária Dubaj Travel s umelou palmou na chodníku. Hľadáme kompresorovú stanicu plynovodu. Tá leží v šírom poli za mestom. Pred vchodom stojí v ohrádke jedlička ovešaná rôznymi ozdobami vrátane pestrofarebných CD nosičov.

„Saša, zdes u meňa gosti iz BBC. Gaz u tebja tečot?“ vyceril zlaté zuby direktor Jahodin. Magická formulka, ktorú sme začali používať – „my druzja iz Slovakii i chočem pokupať nemnožko gaza“ -, zabrala všade. V telefóne sa ozval hlasný smiech. „Net. Hlubokyj nuľ,“ povedal direktor susednej kompresorovej stanice Hrebinka.

Večer sme v meste vyhľadali miestnych investigatívnych novinárov. V družnom rozhovore spomenuli okrem iného nedávny prípad, keď opísali korupčné správanie riaditeľa miestnej nemocnice. „A ako to dopadlo, zmenilo sa niečo?“ opýtal som sa. Kolegovia za zatvárili veľmi prekvapene: „Ako by to malo dopadnúť? Riaditeľ je predsa vo väzení.“

Výsledok? Riaditeľka je na slobode

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie