Zločin a trest: čo povie slovenský novinár ukrajinskému a čo ukrajinský slovenskému

Stereotypy a myšlienkové schémy sú zákerné potvory. Zužujú naše vnímanie reality, ktoré je tak ochudobnené o prekvapujúce reálie a zistenia.

Porovnajme prácu investigatívneho novinára v dvoch mestách.

Od Kyjeva štyristo kilometrov smerom na východ vzdialené Sumy, pri hranici s Ruskom, majú asi 250-tisíc obyvateľov. Od Bratislavy päťsto kilometrov smerom na východ vzdialené Michalovce, pri hranici s Ukrajinou, majú necelých 40-tisíc obyvateľov. S ohľadom na fakt, že Ukrajina je asi osemkrát ľudnatejšia ako Slovensko, dáva porovnanie zmysel.

Výsledok? Riaditeľ skončil vo väzení

V januári 2009 aj nás postihla plynová kríza. Rusko „zastavilo kohútiky“ tranzitného plynovodu do Európy. Vyzeralo to vážne. Nasadol som do auta a s dvomi kolegami sme sa vybrali dvetisíc kilometrov do kompresorovej stanice za mestom Sumy. Rusko bolo na dohľad. Reku, či netušia, kedy bude opäť plyn.

Išli sme sto kilometrov z Kyjeva po rovinatej ceste bez jedinej zákruty. Depresívny pocit stroskotanca v oceáne. Ešteže nám Anatolij Ivanovič dal v Kyjeve mapu s vyznačením cieľa. Ale hľadaj kompresorovú stanicu v šírom poli.

Prechádzali sme malebnými mestečkami a dedinami. Namodro, nažlto či nazeleno natreté drevené domčeky a ploty, obchody plné tovaru, kvalitné cesty. Keď sme opustili diaľnicu, objavili sa dokonca aj zákruty.

Konečne sme sa ocitli v mestečku Sumy. Oproti univermagu je zastávka maršrutky (obľúbené dodávky, ktoré zastavia kdekoľvek), McDonald’s a cestovná kancelária Dubaj Travel s umelou palmou na chodníku. Hľadáme kompresorovú stanicu plynovodu. Tá leží v šírom poli za mestom. Pred vchodom stojí v ohrádke jedlička ovešaná rôznymi ozdobami vrátane pestrofarebných CD nosičov.

„Saša, zdes u meňa gosti iz BBC. Gaz u tebja tečot?“ vyceril zlaté zuby direktor Jahodin. Magická formulka, ktorú sme začali používať – „my druzja iz Slovakii i chočem pokupať nemnožko gaza“ -, zabrala všade. V telefóne sa ozval hlasný smiech. „Net. Hlubokyj nuľ,“ povedal direktor susednej kompresorovej stanice Hrebinka.

Večer sme v meste vyhľadali miestnych investigatívnych novinárov. V družnom rozhovore spomenuli okrem iného nedávny prípad, keď opísali korupčné správanie riaditeľa miestnej nemocnice. „A ako to dopadlo, zmenilo sa niečo?“ opýtal som sa. Kolegovia za zatvárili veľmi prekvapene: „Ako by to malo dopadnúť? Riaditeľ je predsa vo väzení.“

Výsledok? Riaditeľka je na slobode

V máji 2019 mi zdroj z východu, ktorého meno nezverejním, oznámil šokujúce skutočnosti. Na katastri v Michalovciach sa diali morbídne prípady masívnych podvodov s prevodmi pôdy dávno mŕtvych ľudí, často „Amerikánov“, teda vysťahovalcov za prácou. Stovky vkladov a hektárov.

Prozaik a dramatik ukrajinského pôvodu Nikolaj Vasilijevič Gogoľ iste netušil, že 158 rokov po jeho smrti sa na Slovensku odohrá variácia jeho vrcholného diela Mŕtve duše. Iba dva príklady. Štefan Sorokáč zomrel v roku 1973 v Spojených štátoch, jeho rodák Andrej Minkanič v roku 1987 na Slovensku. Obaja pochádzali z obce Zbudza pri Michalovciach. V roku 2010 podpísali u notára zmluvy o prevode pôdy. A kataster ju prepísal na nových majiteľov.

„A to už ako? Mŕtvy vstal?“ pýta sa s úžasom a pobúrením Mária Sisáková, ktorá v Zbudzi dva roky vedie lesné spoločenstvo. Táto dôchodkyňa je prvá a doteraz jediná, ktorá vytrvalo upozorňuje na masívne podvody s pozemkami, aké rozsahom aj povahou zrejme nemajú u nás obdoby. Predbežne spísala zoznam 32 ľudí zo Zbudze, ktorých pôdu previedol kataster na nových majiteľov – všetci sú však po smrti. Najprv sa tak od roku 2010 zrejme dialo na základe sfalšovaných zmlúv, neskôr, od roku 2015, bez zmlúv.

17. novembra 2019 získala pani Sisáková za svoju statočnosť ocenenie Biela vrana. Gratulovala jej aj prezidentka Zuzana Čaputová.

13. júla 2020 zorganizoval občiansky aktivista Marek Boka v Michalovciach na tému podvodov na katastri verejnú diskusiu. Prišlo toľko divákov, že mnohí museli stáť. Hlavným hosťom bola pani Sisáková, druhým miestny poslanec Milan Kaplan a tretím ja.

V jednej chvíli som si predstavil, ako by som zareagoval, keby sa ma ukrajinský novinár opýtal: „A ako to dopadlo, zmenilo sa po roku niečo?“ Pravdivo by som mu musel odpovedať: „Ani nie. Riaditeľka katastra je naďalej vo funkcii, hlavný podozrivý behá na slobode a polícia ani len nevypočula Bielu vranu pani Sisákovú.“

Takže tak, medzi nami na východe.