Keď vzhľad zabíja – nedôveryhodná tvár zhoršuje trest

Na všetky naše rozhodnutia, či si napríklad v tomto teple dáme orieškovú alebo višňovú zmrzlinu a či si oblečieme zelené alebo modré tričko, vplýva množstvo faktorov. Ich vplyv si vôbec neuvedomujeme.

Je to preto, lebo medzi našimi nevedomými a vedomými kognitívnymi procesmi leží neprekonateľná priepasť. Vždy pracujeme iba s obmedzeným súborom dát. Pripomína to príklad s ľadovcom, čo je z veľkej časti ukrytý pod morskou hladinou, nad ktorú vykúka iba jeho malý zlomok.

Podobné je to s kognitívnymi procesmi – k dispozícii máme len malú časť z nich, zvyšok je pre nás ukrytý. Že je značná časť kognitívnych procesov nevedomá, však neznamená, že by na naše rozhodnutia nemali vplyv. Ony ho majú, len si to neuvedomujeme.

Nie všetky rozhodnutia, ktoré robíme, sú také nevinné ako výber príchute zmrzliny. John Paul Wilson a Nicholas O. Rule z univerzity v Toronte v najnovšom výskume ukázali, že to, do akej miery vnímame tvár jedinca ako dôveryhodnú, ovplyvňuje našu voľbu udeliť mu alebo trest smrti, alebo miernejší trest v podobe doživotia. Výsledky publikoval tento mesiac časopis Psychological Science.

„Americký právny systém je postavený na myšlienke, že nehľadí na nič iné ako objektívne fakty… Samozrejme, že tento ideál nie vždy zodpovedá realite,“ povedali Wilson a Rule pre Psychological Science.

„Ukázali sme, že to, či vnímame tvár ako viac alebo menej dôveryhodnú, vplýva na tie rozhodnutia porôt a sudcov, ktoré by mali vynášať po maximálnom uvážení, a teda, či niekoho popraviť,“ dodali.

Autori si vybrali 371 väzňov, ktorí čakajú v oddelení väzňov odsúdených na smrť, a rovnaký počet ľudí, ktorí dostali trest doživotia. Vychádzali z dát štátu Florida, ktorý má databázu fotiek všetkých svojich väzňov, navyše ide o štát, ktorý trest smrti stále pravidelne vynáša. Minulý rok popravili na Floride osem ľudí, po Texase a Missouri, kde to bolo desať, ide o tretí najväčší počet, uvádza Death Penalty Information Center.

Štáty USA – trest smrti (červená), bez trestu smrti (svetlomodrá), moratórium (tmavomodrá). ZDROJ – Death Penalty Information Center.

Nedôveryhodná tvár dostane skôr trest smrti

Viac ako dve stovky dospelých Američanov hodnotili ich tváre na 8-stupňovej škále od „vôbec nedôveryhodný“ po „veľmi dôveryhodný“. Že ide o väzňov, netušili.

Ukázalo sa, že ľudí, ktorí dostali trest smrti, ohodnotili v priemere známkou 2,76, zatiaľ čo tých, ktorí dostali doživotie, priemernou známkou 2,87. To je rozdiel, ktorý nie je zásadný, ale je štatisticky významný.

Je však možné, prinajmenšom hypoteticky, že ľudia, ktorí sa dopúšťajú horších činov, budia skutočne menej dôvery. V ďalšom experimente sa preto autori pozreli na ľudí, ktorí boli odsúdení na smrť, ale dodatočne ich oslobodili, keď sa – hlavne vďaka testom DNA – ukázalo, že sú nevinní. Aj v tomto prípade hodnotili posudzovatelia týchto ľudí ako menej dôveryhodných. Inými slovami, skutočne sa zdá, že aj keď ste nevinní, ale máte nedôveryhodný „kukuč“, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že vás váš vzhľad pošle na elektrické kreslo.

Znamená to, že aj skutočnosť, či vnímame tvár ako viac či menej dôveryhodnú, sa premieta do takého závažného rozhodnutia, v ktorom sa doslova a do písmena rozhoduje o živote a smrti človeka. Netreba dodávať, že dôveryhodnosť tváre je úplne irelevantný faktor a sudcovia a poroty by tieto vplyvy nemali brať vôbec do úvahy.

Vyčerpaný sudca, kravata a oblek

Štúdia zapadá do širšieho výskumu sociálneho primingu, čiže tej oblasti psychológie, ktorá skúma nevedomý vplyv okolitých faktorov na naše správanie. V podobnom výskume z justičného prostredia zistili Shai Danzinger z Ben Gurion University of the Negev a jeho tím, že pravdepodobnosť udelenia podmienečného prepustenia sudcom sa ráno pohybovala okolo 65 percent, potom – smerom k obedu – klesla takmer na nulu, aby sa následne opätovne vrátila na hodnotu 65 percent. Prečo tie zmeny?

Autori zistili, že jediný faktor, ktorý fenomén vysvetľoval, bola prestávka. Rozhodovanie je náročný proces, ktorý takpovediac vysáva naše „mentálne zdroje“, po čase preto sudcovia skĺzli do akéhosi „automatického módu“ a podmienečné prepustenia začali zamietať. Keď zdroje po prestávke doplnili, automatický mód opustili a podmienečné prepustenia začali zase udeľovať.

Ako sa premieta vnímaná dôveryhodnosť osôb do našich rozhodnutí, skúmal aj starší experiment Monroea Lefkowitza a jeho tímu z roku 1955. Autori zistili, že ak bol figurant, ktorý zámerne prešiel na červenú na priechode pre chodcov, oblečený slušne – oblek, kravata, klobúk –, takže vzbudzoval dôveru, ľudia ho skôr nasledovali a porušili pravidlá cestnej premávky ako v prípade, že bol figurant len v špinavých nohaviciach a vyblednutom tričku.

Právny systém nie je dokonalý, pretože rozsudky vynášajú ľudia s nedokonalou mysľou. Zistenia, že vás na elektrické kreslo – na rozdiel od doživotia – môže poslať nedôveryhodná tvár, prípadne vyčerpaná porota, nás nútia zamyslieť sa nad tým, či inštitút trestu smrti radšej nezrušiť.

Dostupné z: doi: 10.1177/0956797615590992