Denník N

Otvorenosť nie je nepriateľom nezávislosti advokácie

Marián Kočner a Pavol Rusko so svojimi advokátmi. Foto - TASR
Marián Kočner a Pavol Rusko so svojimi advokátmi. Foto – TASR

Ad.: Asymetrická vojna o nezávislosť advokácie

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Autor je advokát

Komentár vyjadruje osobný názor svojho autora
a nie názory spoločnosti Dentons Europe LLP,
v ktorej autor pôsobí ako partner,
ani prezidentky Slovenskej republiky,
pre ktorú autor pôsobí ako poradca.

So záujmom som si prečítal komentár kolegov Zuzany Čížovej a Petra Štrpku nazvaný Asymetrická vojna o nezávislosť advokácie.

V prvom rade oceňujem rozhodnutie kolegov zastávajúcich v prebiehajúcom funkčnom období vedúce pozície v disciplinárnych orgánoch Slovenskej advokátskej komory (SAK) otvorene a verejne diskutovať o problémoch, ktorým naša profesia čelí. Odhalenia orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sa v posledných mesiacoch objavujú takmer na dennej báze, sa týkajú aj advokátov a majú vplyv na povesť celého nášho stavu. Je preto úplne legitímne a oprávnené, že fungovanie právnických profesií, advokáciu nevynímajúc, sa v posledných mesiacoch stalo predmetom zvýšeného záujmu verejnosti a jej volených zástupcov.

Úlohou členov advokátskeho stavu, ako aj našej stavovskej inštitúcie v takejto situácii nie je alibisticky mlčať, skrývať sa za formalistické právne poučky a hľadať dôvody, prečo sa nedá byť otvorenejší. Naopak, je našou úlohou aj povinnosťou hľadať cesty, akými sa dá proaktívne informovať a trpezlivo odpovedať na všetky otázky o tom, čo chceme urobiť pre to, aby sa systém vysluhovania spravodlivosti na Slovensku vyčistil od kriminálnych praktík, ktoré by nemohli fungovať bez súčinnosti (aj) niektorých advokátov.

Nezávislosť nerovná sa nezodpovednosť

Kolegom prisvedčujem v tom, že advokácia nezávislá od štátu je pre fungovanie právneho štátu nezastupiteľná. Problém je v tom, že nezanedbateľný počet členov nielen advokátskej, ale všetkých právnických profesií, často zastávajúcich aj významné funkcie, si svoju nezávislosť mylne stotožňuje s nezodpovednosťou a koná tak, akoby ich nezávislosť mala znamenať aj nezávislosť od ústavy, zákonov a elementárnych právnych a etických princípov.

Konkrétne v advokácii sa to prejavuje tak, že existuje nezanedbateľný počet advokátov „vybavovačov“, ktorí plnia funkciu prevodových pák korupčných schém a prostredníkov medzi dopytom a ponukou na (donedávna ešte prekvitajúcom) trhu justičnej korupcie. Následkom toho – bohužiaľ, ale celkom logicky – je, že v očiach verejnosti sa rozostruje, ba až stiera hranica medzi legálnym a etickým poskytovaním právnych služieb a spolupodieľaním sa advokátov na trestnej činnosti svojich klientov.

Čo sú prostriedky a čo je cieľ výkonu advokácie?

Kolegovia vo svojom texte poukazujú na princíp nezávislosti advokácie a povinnosť mlčanlivosti a zdržanlivosti vo vyjadrovaní ako na dôvody, pre ktoré údajne nie je zo strany SAK možné poskytovať informácie o uplatňovaní jej disciplinárnych právomocí voči jednotlivým advokátom v rozsahu, v akom by si to verejnosť predstavovala.

S touto argumentáciou si dovoľujem polemizovať, pretože je podľa mňa výsledkom nie úplne správneho pochopenia toho, čo sú prostriedky výkonu nášho povolania a čo je jeho cieľom.

Cieľom výkonu advokátskeho povolania je prispievať k vysluhovaniu a presadzovaniu spravodlivosti ochraňovaním práv a záujmov našich klientov, ktorí vo svojich konkrétnych životných situáciách potrebujú právnu pomoc, a to v súlade so všetkými právnymi predpismi a etickými zásadami. Nezávislosť, mlčanlivosť a zdržanlivosť advokáta sú iba prostriedkami slúžiacimi na dosiahnutie tohto cieľa. Nie sú to výsady nás advokátov, ale práva a privilégiá našich klientov. Len voči nim a v ich záujme máme povinnosť byť nezávislí, mlčanliví a zdržanliví.

Tieto povinnosti teda existujú iba preto, aby sa na ne mohol spoľahnúť klient, ktorý potrebuje našu pomoc. Nemožno nimi odôvodňovať ochranu ktoréhokoľvek advokáta pred zodpovednosťou za jeho nezákonné alebo neetické konanie a pred primeraným informovaním verejnosti o tom, ako príslušné orgány postupujú v jeho disciplinárnej veci.

Ústavný princíp transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci

Výkon disciplinárnych právomocí vo všetkých fázach procesu – disciplinárne prípravné konanie, disciplinárna obžaloba a disciplinárne súdnictvo – je výkonom verejnej moci, ktorú zákonodarca zveril do rúk SAK a jej disciplinárnych orgánov. Z tohto dôvodu sa naň v plnom rozsahu vzťahuje princíp transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci, ktorý je podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 7/2017, PL. ÚS 4/2012 a ďalšie) jedným z princípov demokratického a právneho štátu. Keďže v tomto prípade ide o ústavný princíp, výklad a uplatňovanie zákona a predpisov SAK musí byť v súlade s týmto princípom.

Za nesúladné s týmto princípom, a preto neprípustné považujem rozširovanie povinnosti mlčanlivosti a zdržanlivosti, ktoré má konkrétny advokát výlučne voči svojmu konkrétnemu klientovi, takým spôsobom, že by mali brániť SAK ako stavovskej inštitúcii v primeranej miere informovať o výkone verejnej moci, ktorá jej bola zákonom zverená – o konaniach (a nekonaniach) jej disciplinárnych orgánov voči konkrétnym advokátom.

Advokát sa prezentuje predovšetkým výkonom svojho povolania a z tohto prameniacou reputáciou, ktorá je formovaná aj tým, či a za čo advokát je alebo bol disciplinárne stíhaný alebo potrestaný alebo naopak, prečo za nejaké svoje konanie spôsobilé vyvolať verejné pohoršenie stíhaný a potrestaný nebol.

Zásadne neverejný charakter disciplinárneho konania by preto nemal byť prezentovaný ako prekážka toho, aby SAK a jej disciplinárne orgány boli povinné informovať verejnosť o svojej činnosti (a nečinnosti) prinajmenšom v rovnakom rozsahu, v akom sú tak povinné robiť orgány činné v trestnom konaní vo veciach, ktorých súčasťou sú skutočnosti tvoriace zákonom chránené tajomstvá alebo utajované skutočnosti.

Neexistuje žiadne ustanovenie zákona či predpisu SAK, ktoré by SAK bránilo informovať verejnosť o akýchkoľvek podstatných záležitostiach týkajúcich sa konania alebo nekonania jej disciplinárnych orgánov vo veciach konkrétnych advokátov. Neexistuje ani žiaden dôvod na to, aby sa akýkoľvek advokát mohol voči SAK dovolávať povinnosti mlčanlivosti, pokiaľ ide o postup orgánov SAK vo veci, ktorá sa ho týka.

O to menej takýto dôvod existuje pri veciach, ktoré sú oprávneným predmetom verejného záujmu a ktoré majú nepriaznivý dosah na reputáciu celého advokátskeho stavu, pretože v týchto prípadoch sa už dostáva do hry aj potreba chrániť dobrú povesť advokácie ako celku a väčšiny advokátov, ktorí pri výkone svojho povolania nemajú problém s rešpektovaním zákona a profesionálnej etiky.

Dôverné informácie, ktoré sú predmetom advokátskeho tajomstva a musia ostať utajené v záujme klientov, je pri aspoň minimálnej snahe možné bezpečne oddeliť a utajiť bez toho, aby to vo všeobecnosti bránilo zverejneniu primeraných informácií o konaní alebo nekonaní disciplinárnych orgánov SAK. Tieto informácie často ani nie sú z hľadiska účelu informovania podstatné.

Som presvedčený, že ak by SAK na tomto poli vyvinula aspoň promile takého úsilia, aké vyvinula v nedávnej minulosti napríklad na zavedenie a udržanie päťročnej koncipientskej praxe a následne na spochybňovanie jej opätovného skrátenia na tri roky, nemusela by dnes čeliť kritike, že zlyháva pri vyvodzovaní disciplinárnej zodpovednosti voči advokátom a ešte to aj pred verejnosťou tají.

Prípady nečinnosti sa pred súd nikdy nedostanú

Kolegovia ďalej argumentujú tým, že správne súdy v rámci prieskumu právoplatných rozhodnutí disciplinárnych senátov často rušia a vracajú veci disciplinárnym senátom pre prílišnú prísnosť uloženého disciplinárneho trestu. Z toho má vyplývať, že disciplinárne orgány SAK stíhajú disciplinárne previnenia dôrazne a disciplinárne senáty ich posudzujú (niekedy až príliš) prísne. S týmito skutočnosťami nepolemizujem. Pred súd (a tak aj na verejnosť) sa však týmto spôsobom dostanú iba tie prípady, v ktorých disciplinárny senát advokáta odsúdil a uložil mu disciplinárny trest, pretože právo obrátiť sa v disciplinárnej veci na súd má dnes len advokát, ktorý bol disciplinárne odsúdený.

Za väčší problém však považujem prípady, v ktorých bez primeraného a uspokojivého odôvodnenia k disciplinárnemu stíhaniu alebo odsúdeniu nedochádza napriek tomu, že konanie dotknutého advokáta je spôsobilé vzbudiť verejné pohoršenie a vrhá zlé svetlo na celý advokátsky stav. O skutočnom počte takýchto prípadov sa môžeme len domnievať, pretože sa nikdy nestanú predmetom verejného súdneho konania. Tieto prípady končia v Revíznej komisii SAK a verejnosť sa o nich zväčša ani nedozvie (ide o podobnú situáciu, ako keď sa po podaní trestného oznámenia trestné stíhanie ani nezačne alebo je zastavené v prípravnom konaní vyšetrovateľom alebo prokurátorom).

Z takýchto prípadov je verejne známy len zlomok tých najvykričanejších – napríklad (a) prípad advokáta (manžela vysoko postavenej sudkyne), ktorý listom zaslaným zo svojej advokátskej kancelárie vulgárne vynadal účastníkovi súdneho konania za to, že voči jeho manželke uplatnil námietku zaujatosti, alebo (b) prípad advokáta, ktorý nechal na seba previesť časť majetku svojho klienta a pomohol mu ochrániť tento majetok pred hroziacim a neskôr aj právoplatne uloženým trestom prepadnutia majetku.

V prvom prípade bolo nestíhanie daného advokáta odôvodnené v zásade tým, že išlo o aktivitu mimo výkonu advokácie, hoci advokát predmetnú zásielku zaslal z adresy svojej advokátskej kancelárie a povinnosť správať sa slušne a spôsobom neznižujúcim dôstojnosť advokátskeho stavu mal podľa zákona aj vo voľnom čase.

V druhom prípade som nezaznamenal, že by sa disciplinárne orgány SAK uvedeným konaním daného advokáta vôbec nejako zaoberali, a ak sa zaoberali, ako vo veci rozhodli a z akých dôvodov.

Sú to pritom práve takéto prípady, o ktorých sa píše a hovorí a ktoré ovplyvňujú to, ako verejnosť vníma advokátsky stav, jeho predstaviteľov i jeho členov. Keď nezvládneme uspokojivo sa vyrovnať čo len s jedným takýmto prípadom, nevyžehlíme to tým, že razantne odstíhame a potrestáme desiatky advokátov za nezaplatenie poplatkov SAK, za nevyúčtovanie výdavkov klientovi alebo za nedodržanie nejakej lehoty.

Úvahy o úplnom alebo čiastočnom presune výkonu disciplinárneho súdnictva nad advokátmi na nezávislý a nestranný najvyšší správny súd ma preto vyrušujú oveľa menej než nečinnosť (respektíve neinformovanie) disciplinárnych orgánov SAK vo veciach, aké som príkladom uviedol vyššie.

Ako minimum by bolo vhodné umožniť iniciovať súdny prieskum rozhodnutia disciplinárneho senátu nielen disciplinárne odsúdenému, ale aj strane disciplinárnej obžaloby. Zároveň považujem za potrebné pre zachovanie nezávislosti advokácie, aby právomoc disciplinárnej obžaloby ostala v rukách SAK, ktorá by túto právomoc mala uplatňovať zodpovedne tak, aby nedávala nikomu dôvod uvažovať nad jej odobratím a zverením niekomu inému. Na to nie je potrebný žiadny zázrak, stačí ochota presvedčivo a otvorene zdôvodňovať svoje rozhodnutia a postupy, obzvlášť v prípadoch, v ktorých disciplinárna zodpovednosť nie je vyvodená.

Zdržanlivosť nesmie byť selektívna

Rozumiem argumentom kolegov vo veci zdržanlivosti SAK vo vyjadrovaní stanovísk na témy, ktoré sú predmetom verejného záujmu. Na to, aby zdržanlivosť bola uveriteľná, však nemôže byť selektívna, ale musí sa uplatňovať konzistentne. Týmto argumentom by preto bolo rozumieť oveľa viac, ak by rovnakú mieru zdržanlivosti, akú dosiaľ uplatňovala pri informovaní o výkone disciplinárnych právomocí, uplatnila SAK napríklad pred ostatnými prezidentskými voľbami namiesto zasahovania do kampane zverejnením stanoviska k hypotetickej a neexistujúcej situácii a navyše na základe nesprávneho právneho predpisu.

Nebojme sa väčšej otvorenosti

Väčšia komunikačná a informačná otvorenosť SAK ako stavovskej inštitúcie reprezentujúcej celý advokátsky stav nemôže byť na ujmu nezávislosti advokácie. Treba poctivo rozlišovať medzi povinnosťou, ktorú má konkrétny advokát voči svojmu klientovi (zachovať mlčanlivosť), a povinnosťou, ktoré má stavovská inštitúcia voči spoločnosti a voči systému vysluhovania spravodlivosti, ktorého je advokácia súčasťou (zabezpečiť transparentnosť a verejnú kontrolovateľnosť výkonu zákonom zverenej verejnej moci).

Tam, kde by tieto povinnosti mohli na seba naraziť, nemožno automaticky uprednostniť prvú pred druhou, ale je potrebné vynaložiť aspoň trochu snahy na identifikáciu toho, čo v záujme klienta musí ostať utajené, a zverejnenie toho ostatného. Nikto od SAK nežiada, aby svojím postupom nahrádzala štátne orgány činné v trestnom konaní. Verejná požiadavka na SAK smeruje len k tomu, aby aktívne využívala všetky svoje možnosti na primerané informovanie o výkone verejnej moci, ktorú má zákonom zverenú, a aby primerane a presvedčivo zdôvodňovala rozhodnutia svojich orgánov vo veciach, ktoré v očiach verejnosti kompromitujú povesť advokátskeho stavu. Ako člen SAK takúto požiadavku podporujem.

Komentáre

Teraz najčítanejšie