Stratili sme citlivosť k vlastnému prostrediu, hovorí umelec Viktor Kopasz, ktorý 30 rokov fotografuje Latoricu
V pražskej galérii je výstava Viktora Kopasza. Dlhoročný fotografický projekt z oblasti Latorice predstaví na jeseň aj v rodnom Kráľovskom Chlmci a v Bratislave.
Rieka Latorica mu prirástla k srdcu. Viktor Kopasz ju začal fotiť ešte ako študent na konci 80. rokov.
Fotografie rieky spolu s textovými poznámkami zoskupuje najprv do skíc a denníkov a následne do kníh s pevnou väzbou, ktoré vlastnoručne zhotovuje.
„Knihy vytváram už tridsať rokov. S prvými som začínal v období, keď som navštevoval Školu umeleckého priemyslu v Košiciach. Dnes ich už mám vyše sedemdesiat a každá vyšla v jedinom exemplári,“ hovorí Viktor Kopasz.
Na aktuálnej výstave v pražskej galérii hunt kastner stál pred výzvou, ako takéto knihy interpretovať v priestore.
Do galérie priniesol objekty kužeľa, ale i fotografie hornín či schodísk. Samotná inštalácia je na prvý pohľad iná, než na akú sme u neho zvyknutí, je akási chladná, racionálna, no osobná rovina z nej nezmizla. Presne tak ako doteraz, aj v tomto prípade Viktor Kopasz upozorňuje na to, aké dôležité, ba nevyhnutné je budovať si vzťah k svojmu prostrediu. A tiež na to, aké je to náročné.
Milovaná Latorica
„Keď som prvých desať rokov fotil Kráľovský Chlmec a jeho okolitú prírodu, bolo to spôsobené aj tým, ako spolužiaci a kamaráti vnímali východné Slovensko. Dívali sa naň ako na exotickú krajinu,“ hovorí Viktor Kopasz. Aj preto vtedy fotografie z okolia rieky vlepil do albumu spoločne s komármi či so žabami, čím vytvoril „žijúci organizmus,“ ako album po rokoch nazýva.
Už roky má svoje zázemie v Prahe, no na východ Slovenska sa stále vracia. Najprv ho ťahali späť najmä dlhoročné kamarátstva, pocit domova a väzby, neskôr aj environmentálne otázky. Posledných trinásť rokov totiž fotí mikroflóru v okolí rieky.
„Tieto fotografie sú súčasťou projektu, v ktorom sa zaoberám vysychaním Latorice. Od roku 2007, čo tam chodievam, vyschla už 7-krát. Tam, kde teraz môžem bez problémov fotiť, sa kedysi nedalo ani hýbať, všade boli komáre, voda, močiare. Zaujímavé však je, že