Denník N

Podmorský fotograf: Jediné uhryznutie mám od psa. Keď sa žralokovi pozeráte do očí, nezaútočí

Foto – Tomáš Kotouč
Foto – Tomáš Kotouč

Žraloky stretávajú pod hladinou toľko potápačov, že už si na ľudí zvykli, vraví český podmorský fotograf Tomáš Kotouč. Väčšina z nich sa však ľudí stále bojí a aj preto mávajú fotografi problém urobiť dobré fotky.

Kotouč v rozhovore pre český Deník N vraví aj to, s akým druhom žraloka sa zatiaľ neodvážil potápať bez klietky, kedy treba porušiť pravidlá a dotknúť sa žraloka a čo sa stalo, keď vytiahol návnadu na mieste, kde je kŕmenie zakázané.

Kedy ste videli svojho prvého žraloka?

Prvého som videl až po štyroch alebo piatich rokoch od svojho prvého potápania. Mal som tridsať a bolo to v roku 1997 pri šnorchlovaní s otcom na Galapágoch. A nebola to náhoda. Na Galapágoch je žralokov toľko, že to náhoda ani byť nemohla. Dúfal som a čakal naňho.

Pamätáte si ten pocit aj dnes?

Áno. Ten pocit bol úplne iný, než aký mám zo žralokov dnes. Vtedy bolo v médiách všeobecne málo informácií. V Česku tesne po revolúcii vyšla knižka Žraloky od Xaviera Manigueta. A tá knižka je pomerne strašidelná.

Je tam veľa fotiek ľudí roztrhaných žralokmi. Realita je trošku iná. Všetci, čo sme sa vtedy v deväťdesiatych rokoch potápali, sme boli nasýtení informáciami z tejto jednej knihy. Iná nebola. Žraloky som teda chcel vidieť, ale musím povedať, že som sa ich zároveň bál.

Na to si možno stačilo pozrieť Čeľuste od Stevena Spielberga.

To, že Čeľuste sú úplná hlúposť, sme my, čo máme radi more, vedeli hneď. Existuje veľa druhov žralokov. Keby som v roku 1997 videl pri šnorchlovaní žraloka bieleho, tak by som sa s prepáčením poondial. Vtedy to však boli malé žraloky, meter a pol.

Žiadnych sedem metrov a tri tony. Čo bola na Čeľustiach tá najväčšia hlúposť?

Zásadná hlúposť bola, že keby sme na otvorenom mori len tak stretli žraloka bieleho, šanca, že nás napadne, je veľmi malá. Najskôr by sme sa museli kúpať niekde, kde on loví tulene, ale to by zase na prvý pohľad videl, že my tulene nie sme. Inde sa tento žralok živí rybami a ako ryba nevyzeráme už vôbec… Okrem toho tento predátor je pri výbere potravy konzervatívny a vie, že tuleň je výborný, má veľa masti, čo on potrebuje…

Zatiaľ čo my mu chutíme hnusne?

On nevie, ako chutíme, nechce experimentovať. Stať sa to však samozrejme môže.

Znamená to, že keď už nás napadne, nezožerie nás?

Najviac napadnutí a uhryznutí žralokom sú takzvané testovacie

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Príroda, Svet

Teraz najčítanejšie