Predstavte si, že tri roky denne počúvate, že je všetko nanič. Ako sa žije s večne nešťastnou osobou
Niektorí ľudia vidia svet ako slzavé údolie. Môže to byť ich nátura, ale aj signál duševnej poruchy. V každom prípade je takýto prístup pre ich okolie záťažou.
Rovesníčky Katarína a Lucia spolu vyrastali. Bývali na jednej ulici, boli aj v príbuzenskom vzťahu – ich otcovia boli bratanci a spájalo ich aj to, že obe mali podstatne starších súrodencov, ktorí sa s nimi nechceli príliš baviť. „Boli sme ako sestry. Chodili sme do jednej školy, hrávali sme sa na dvore u Luciinej babky, ktorá bola zároveň tetou môjho otca; boli sme spolu na prvej diskotéke, keď sme mali na strednej frajerov, zdôverovali sme sa jedna druhej,“ rozpráva Katarína.
Potom sa ich cesty rozdelili – Katarína zostala študovať na Slovensku, Luciu prijali na vysokú školu v Prahe. Už sa toľko nevídali. Lucia zostala v českej metropole, tam sa aj zasnúbila, ale neskôr zásnuby zrušila.
„Ja som v tom čase dostala prácu v Prahe, a keď sa to Lucia dozvedela, ponúkla mi ako podnájom izbu v jej byte. Jej mama k nám stále chodila a hovorila, aké je to výhodné. Že budem mať spolubývajúcu, ktorú poznám, že cena je skutočne výhodná, čo aj bola, a že Lucii to trochu pomôže s hypotékou a ešte ju aj rozveselím, lebo po tých zrušených zásnubách je akási bez života,“ opisuje Katarína.
Zdalo sa jej to ako dobré riešenie – nemienila strácať čas hľadaním bývania ani testovaním spolubývajúcich. V Prahe nikoho nepoznala, tak si myslela, že bude fajn mať tam niekoho známeho.
Všetko je hrozné
Hoci krátko príchode do Prahy mala Katarína pocit, že urobila výhodné rozhodnutie, pomerne rýchlo ju