Denník N

Veci, slová a smrť alebo čo so sebou prináša vypratávanie bytu

Poľský spisovateľ Marcin Wicha napísal knihu o veciach. O opustených veciach, ktoré zostali v byte po smrti jeho rodičov. Jeho poetické fejtóny však nevznikli z pocitu prázdna a osamelosti, ale z naplneného života.

Keď sa pominie veľká voda, zostane po nej spúšť. Keď sa pominie človek, zostane po ňom pozostalosť. A ešte pozostalí. To sú tí, ktorí po smrti smútia, tí, ktorí uchovávajú pamäť na zosnulého a menia sa na akýsi spomienkový externý disk, ale aj tí, ktorí musia riešiť všetky tie neriešiteľné posmrtné dilemy. Čo si ponechať z tej obrovskej hromady kníh? Čo vyhodiť z tých užitočných i celkom zbytočných vecí, ktoré sa roky hromadili na pár desiatkach metrov štvorcových? Čo so všetkými tými nevyhnutnými vecami, ktoré zostali po smrti svojich majiteľov celkom opustené a odrazu zbytočné?

Keď sa do toho zahryzneme, cúvame v čase, postupne odkrývame geologické vrstvy životov našich blízkych a spolu s nimi trochu aj mladneme. Najmä o tom je knižka Věci, kterých jsem se nezbavil. O veciach a vecičkách. O spomienkach, ktoré udržiavajú mŕtvych pri živote.

Dizajnér, ktorý nemá rád dizajn

Grafický dizajnér, fejtonista a autor knižiek pre deti Marcin Wicha zaujal poľské publikum už v roku 2015 svojou prvou knižkou určenou dospelým čitateľom. V zbierke fejtónov o dizajne s prostým názvom Ako som prestal mať rád dizajn sa zamýšľa napríklad nad vlastnosťami urny, v ktorej pochovávajú popol jeho otca, nad tým, ako sa používajú či nadužívajú logá, ale aj o plagátoch, ktoré nás sprevádzajú dennodenne a na každom kroku.

O dva roky neskôr si získal aj odbornú porotu najväčšej poľskej literárnej ceny Nike (prevzal si jednak hlavnú cenu, ale aj cenu čitateľov), to však už s knižkou Věci, kterých jsem se nezbavil, ktorú v českom preklade Barbory Kolouchovej prinieslo vydavateľstvo Argo. Okrem toho Marcin Wicha pravidelne prispieva svojimi fejtónmi o obyčajných veciach do výborného poľského mesačníka Pismo, ktorý je akousi varšavskou obdobou New Yorkera.

À propos, fejtón. Táto krátka forma, ktorá je esenciou toho najlepšieho, čo ponúka spojenie literatúry, eseje a žurnalistiky, Wichovi mimoriadne svedčí. Potvrdzujú to aj jeho dve knižky, ktoré sú vlastne zbierkami fejtónov a čŕt zoskupených okolo ústrednej témy. V oboch knihách sa zaoberá vecami, vecičkami, drobnosťami každodennej potreby. No kým v prvej na ne hľadí očami profesionála a človeka od fachu, v tej druhej skúma najmä ich intímne rozmery a zároveň si overuje pevnosť svojich spomienok. Kto boli vlastne jeho rodičia? Kto bola matka? V akom svete to vyrastal? A aké nezmazateľné pečate mi rodičia vtisli na kožu?

Čo s tým všetkým?

Na začiatku je byt, z ktorého postupne vyprchal všetok život – najskôr zomrel otec, po ňom aj matka, zostal len prach. Syn teraz prichádza do ich príbytku s prozaickým cieľom – vypratať ho, uvoľniť miesto. Okolo neho je množstvo vecí a každá z nich má niekoľko rozmerov. Je tu jej javová stránka, dizajn, povedali by sme. No je tu aj jej príbeh. Ako sa otec s matkou počas niekoľkých mesiacov vypravovali do obchodu so starožitnosťami a obzerali si tam jednu konkrétnu lampu. Bola pridrahá, no obdivovali jej krásu, kvalitu jej prevedenia, skvelý textilný kábel. Až ju napokon kúpili. A teraz je tu – opustená. „Nezmizíme beze stopy,“ píše Marcin Wicha. „Až odsud odejdeme, zůstanou tu po nás věci, zaprášené barikády.“

Osobný rozmer Wichových fejtónov podčiarkuje jeho zdĺhavé prehrabávanie sa v knižkách po matke. Jej knižnica totiž nebola len lapačom prachu, bol to živý organizmus a knihy v nej boli skutočne čítané, niektoré opakovane. Napríklad Emma Jane Austenovej sa čítala vždy, keď sa o matku pokúšali smútky a trápenia – bola teda poriadne opotrebovaná.

Wicha v sebe nezaprie človeka od remesla, a tak aj túto príležitosť využije na to, aby nám predstavil prierez vývinom knižného dizajnu v Poľsku od päťdesiatych rokov až po začiatok 21. storočia, no aj napriek tomu je výlet do matkinej knižnice predovšetkým intímnou cestou do matkinho súkromia, pod kožu. Napokon, mnohé sa o nej dozvedá až teraz – teraz, keď tu už nie je.

„A teď už nežije. Sedím v jejím bytě. Všechno zmizelo. Zůstaly pouze knihy.“ Je zvláštne, ako sa z toľkých užitočných a milovaných vecí stane šmahom ruky smetie. Aká tenká je tá hranica. A ako spolu s našimi telesnými schránkami zomierajú aj rekvizity, ktoré napĺňali naše životy.

Deti z holokaustu a deti z komunizmu

Napísať knihu o svojej rodine, o mŕtvych rodičoch – to nie je vôbec málo. Chce to odvahu i dostatok odhodlania. Táto knižka však nie je len osobná, ale prostredníctvom životov rodičov sa do textu dostávajú aj širšie súvislosti života. Toho v Poľsku. I toho vo svete.

Rodičia Marcina Wichu patrili do generácie, ktorá sa narodila po druhej svetovej vojne. Narodili sa TÝM. Teda tým, o ktorých sa nehovorí. Tým, čo prežili holokaust. Tieto deti boli často vychovávané k tomu, aby svoje židovstvo skrývali, prípadne sa o ňom preventívne nikdy ani nedozvedeli. Prirodzenou reakciou detí je revolta. Tak to bolo aj s rodičmi Marcina Wichu, ktorí sa o svojom pôvode rozhodli otvorene rozprávať.

S tým sa však spájali aj nepríjemnosti, ktoré mali poľskí Židia po roku 1968, keď sa v Poľsku rozbehla otrasná antisemitská kampaň. Tá zmenila životy mnohých Poliakov – niektorí sa rozhodli navždy odísť z krajiny, iní sa museli uspokojiť s podradnými zamestnaniami. Aj na tento „zlom v kariérach“ poukazuje Marcin Wicha a o holokauste v Poľsku hovorí ako o stále bolestivej a mokvajúcej rane, ktorá nebolí len toho, čo ju má na koži, ale paradoxne aj toho, čo do nej neustále udiera.

Wicha tvrdí, že jeho rodičia mentálne uviazli v šesťdesiatych rokoch a nikdy nedospeli. Pochopiteľne, každý rád ustrnie v rokoch svojej mladosti a odmietne uveriť plynúcemu času. Kniha Věci, kterých jsem se nezbavil je tak aj výletom do komunistického Poľska, teda do totality východoeurópskeho strihu, ktorá nie je cudzia ani nám. Wicha sa na základe rekvizít z rodičovského domu vracia do obdobia, v ktorom veľké dianie na politickom javisku a rúcanie nesmrteľného impéria prehlušovalo všetky problémy jeho detstva i dospievania.

Matka je matka

Kniha Marcina Wichu Věci, kterých jsem se nezbavil sa skladá z troch častí. Prvá hovorí o veciach v skriniach, o veciach v policiach, o veciach v hlbokých zásuvkách. A otvára ich príbehy. Druhá časť je o slovách, o tom, čo sa hovorilo, i o tom, čo zostávalo zamlčané. V tretej časti spoločne s autorom znova prežívame pomalú smrť jeho matky, jej neodvratné odchádzanie, teda to, čo predchádzalo potrebe vypratať byt. Je to smutný obraz posledného obdobia kedysi silnej ženy, ktorá sa pomaly míňa a už to nedokáže skrývať. Tragikomické situácie nás vovedú do pekného ľudského vzťahu medzi matkou a synom. Do vzťahu, v ktorom sú nedorozumenia celkom bežné a obojstranný pocit trápnosti sa dostavuje pomerne pravidelne.

No je tu aj zvláštne ľudské teplo – teda všetko, čo k takémuto vzťahu patrí. „Moje matka měla spustu chyb. Byla to takzvaná složitá osobnost. Byla komplikovaná jako doplňková úloha na jedničku s hvězdičkou. Nebo kris kros v sobotních novinách. Přátelé tvrdí, že říkala lidem pravdu do očí. Někdy ano, někdy ne. Jedno je však jisté: když chtěla něco říct, nikdo jí v tom nedokázal zabránit.“

Sledujeme rozhovor syna s matkou predávkovanou morfiom. Jeho zúfalú snahu o to, aby ju hospitalizovali. Boj s poštovou byrokraciou spojenou so smrťou, ako aj stopy matkinho dedičstva, jej povahové črty, ktoré syn začína badať aj sám na sebe. Smrť na konci Wichovej knižky je celkom bežná. Taká, ako v skutočnosti je. Zaznie aj celkom obyčajná veta, akých denne zaznejú stovky. Preletí cez uši. Odíde. Až kým sa neukáže, že bola jej posledná.

Kultúra

Teraz najčítanejšie