Denník N

Ad Trianon a otázky identity alebo sme skutočne všetci menšinou?

Foto - TASR
Foto – TASR

V Európskej únii sme menšinou všetci, ale v rovnakej pozícii z hľadiska rozvoja identity rozhodne nie sme.

Autor je právnik, odborník na ľudské a menšinové práva

Boris Zala vo svojom článku Trianon a otázky identity rozvíja zaujímavú koncepciu individuálnej identity. Nepopiera nerovnosť Maďarov na Slovensku z hľadiska zachovania ich kultúry, len to považuje za irelevantné v Európskej únii, kde máme všetci, Slováci aj Maďari, menšinové postavenie, a teda rovnaké možnosti na rozvoj svojej individuálnej identity.

Národnú identitu si však človek nerozvíja sám. Teoreticky by to možné bolo, niekto sa úprimne môže považovať za Apača či Eskimáka. K rozvoju národnej identity, ktorá je v našich končinách definovaná takmer výsostne jazykovo, však patria aj objektívne vonkajšie prejavy, a to najmä používanie jazyka, na čo potrebujeme ďalších jednotlivcov, ktorí tým istým jazykom hovoria (nielen na materinskej úrovni – človek môže byť členom viacerých jazykových komunít). Spolu vytvárame jazykovú komunitu, ktorá je trhom pre kultúrne tovary, zdrojom poskytovateľov a konzumentov služieb v danom jazyku a priestorom na interakcie najrôznejšieho druhu, relevantné pre používanie, a teda uchovanie a rozvoj jazyka.

Čím je táto komunita menšia, dekoncentrovanejšia a v asymetrickom postavení (napríklad v dôsledku obmedzujúcej jazykovej legislatívy), tým sú jej členovia v horšom postavení, čo sa týka zachovania ich kultúry.

Maďari na Slovensku sú v porovnaní so Slovákmi z tohto hľadiska v nerovnom postavení. Nerovnosť zachovanie jazyka na individuálnej úrovni neznemožňuje, len sťažuje: ja som bol Maďarom aj v Bratislave, aj v rôznych iných krajinách, kde som žil a pracoval, hoci by niekedy bolo výhodnejšie byť Slovákom či Američanom. Nerovnosť sa však výrazne prejaví na kolektívnej úrovni: niektorí členovia komunity to vzdajú, stanú sa súčasťou slovenskej väčšiny alebo k tomu vychovávajú svoje deti. Nie je na tom nič prirodzené či automatické: smer a tempo takejto asimilácie koreluje s asymetrickou pozíciou jazykových komunít. Asimilácia sťažuje zachovanie identity pre zvyšných členov, čo urýchľuje tempo asimilácie v začarovanom kruhu. Je to proces známy na celom svete a Slovensko nie je žiadnou výnimkou.

Pointa je takáto: z hľadiska zachovania mojej identity ako Maďara na Slovensku je pre mňa irelevantné, ako sa k tomu postaví štát. Z hľadiska zachovania identity Maďarov ako komunity to však irelevantné vôbec nie je. A to už obmedzuje aj moje možnosti využívať individuálne jazykové práva. Či chcem čítať noviny, študovať, alebo prednášať, poskytovať a konzumovať služby po maďarsky, môžem to urobiť len vtedy, keď mám s kým. Tým nie je povedané, že toto všetko sa dá chápať ako moje individuálne právo, hoci väčšina sa dá. Poukazujem len na mechanizmus, ktorým rôzne štátne politiky moje jazykové práva ovplyvňujú.

Podľa pána Zalu sa odstránenie tejto nerovnosti viaže na akési osobitné postavenie menšinových komunít, čo on považuje za mýtizáciu ich kolektívneho postavenia. Maďari však nepotrebujú a nežiadajú nič, čo iná komunita, väčšinová slovenská, už nemá. Prostriedky na zachovanie jej kultúry jej garantuje štát, podľa čoho má slovenský jazyk prednosť pred ostatnými, čo uplatňuje na úkor menšín.

Existencia Európskej únie tento vzťah nemení. Sme súčasťou väčšieho celku, ale nie sme v rovnakej pozícii. Prostriedky potrebné na rozvoj jazyka a kultúry sú takmer výlučne v kompetencii členských štátov. Niektoré ich využívajú na rozvoj viacerých kultúr na svojom území na báze rovnosti, iné na posilňovanie hegemónie väčšinovej komunity voči menšinovým na báze asymetrie. Slovensko je dobrým príkladom druhého prístupu.

Kým v štátoch s dobrou praxou existujú jazykové zákony na zabezpečenie dostupnosti služieb v neväčšinových jazykoch, na Slovensku zákon nezabezpečuje takmer nič, používanie maďarčiny len v určitých oblastiach nezakazuje, čo je veľký rozdiel. Používať maďarčinu preto nie je právom občana, ale právom druhej strany – úradníka, policajta, lekára atď., ktorí nemajú žiadnu povinnosť po maďarsky vedieť. Ak ich klient, teda občan, chce hovoriť po slovensky, musia sa prispôsobiť. Ak si občan želá komunikáciu v maďarčine, je na nich (nie na občanovi), či vyhovejú.

O pokutách za komunikáciu v maďarčine počul asi každý, ale pán Zala určite, veď za ne v roku 2009 v Národnej rade hlasoval. Školská politika nereflektuje na menší počet a slabšiu koncentráciu maďarských žiakov, a preto nezabezpečí ani toľko študijných odborov v maďarčine, koľko by bolo z demografického hľadiska možné.

Jediným významom súčasného územnosprávneho členenia bolo regionálne prečísliť Maďarov, a tým im uprieť právo na efektívnu účasť na riešení verejných záležitostí, hoci aj za cenu hospodárskych škôd spôsobených aj Slovákom. Toto sú len vybrané príklady, ako slovenské zákonodarstvo obmedzuje namiesto toho, aby posilňovalo postavenie Maďarov, ktorí sú aj bez toho v slabšej demografickej pozícii. Ostatne, ak niekto pochybuje o tejto nerovnosti, stačí si predstaviť, ako by krajina vyzerala, ak by sa pozície zázrakom vymenili. Skutočne si niekto myslí, že by sa jeho postavenie ako Slováka nezhoršilo, ak by zrazu bol členom desaťpercentnej menšiny pri rovnakých zákonoch uprednostňujúcich väčšinu?

Podstatu prístupu Slovenska k menšinám vyjadril pán Zala veľmi dobre: Maďari sú rovní, ak hovoria po maďarsky aj po slovensky. Lenže to nie je rovnosť, ale asymetria v porovnaní so Slovákmi, ktorí majú oveľa širšie možnosti hovoriť len po slovensky. Nanútená jednostranná dvojjazyčnosť nie je prostriedkom na rozvoj kultúry. V pozícii, keď čoraz väčšia časť kultúrnych interakcií (chápaných veľmi široko, zahrňujúcich nielen čítanie časopisu alebo návštevu divadla, ale všetky činnosti s jazykovou dimenziou od rozhovoru so susedmi po návštevu lekára) sa dá absolvovať len po slovensky a priestor na používanie maďarčiny je čoraz užší, sa jazyk komunity zachovať nedá.

Únia nám všetkým otvorila obzory a poskytuje ďalšie úrovne identity, ktoré sa navzájom doplňujú a rozširujú, umožňujúc tak jednotlivcom obohatiť si nimi vlastnú individuálnu identitu podľa ich túžob a schopností. Nič to však nemení na procesoch na národnej úrovni, kde sú v súčasnosti národnostné politiky na Slovensku nastavené tak, že nevedú k rozšíreniu menšinových identít o slovenskú dimenziu, ale k ich nahrádzaniu.

Maďarská komunita na Slovensku existuje dovtedy, kým má možnosť rozvíjať svoju kultúrnu identitu vo svojom jazyku. To si vôbec neprotirečí so znalosťou slovenčiny – práve naopak, to je ten bonus, ktorý môžu Maďari z menšinového postavenia ťažiť. Považovať zachovanie jazyka za izoláciu a poprieť na to potrebné prostriedky nie je žiadny progresívny prístup, ale cesta k tej nacionalistickej asimilácii, ktorú podľa pána Zalu EÚ už prekonala. EÚ možno áno, no Slovensko rozhodne nie. Stačí sa pozrieť na národnostné trendy posledných desaťročí: od zamatovej revolúcie stratila maďarská komunita dvadsať percent svojich členov, 109-tisíc ľudí. Podľa sociologických štúdií väčšina tejto straty ide na vrub práve asimilácie na maďarsko-slovenskej osi.

Bez kultúrnych politík potrebných na zachovanie kultúry na báze rovnosti pre všetkých občanov Slovenska otázka neznie, či maďarská komunita na Slovensku bude alebo nebude otvorená, ale či vôbec bude. Z toho nevyplýva „právo“ na jej záchranu alebo špecifické kroky na zabezpečenie rovnosti, ale diskusia o „individuálnych právach“, o „izolácii“ menšiny či jej „diskriminácii“ (čo je oveľa užší pojem ako mnou používaná nerovnosť) sa míňa s problémom. Maďarská komunita sa svojej identity nezriekla, ale podmienky na jej zachovanie nemá. Je otázkou nastavenia štátnych politík, či ich dostane alebo nie.

Komentáre

Teraz najčítanejšie