Prázdna stolička pre Etienna

Etienne Cornevin vyštudoval na Sorbonne filozofiu, no rovnako mal rád výtvarné umenie. Skutočnosť, že témou jeho okolo 1200-stranovej (!) habilitačnej práce v roku 1989 na Université Paris Nanterre boli osobnosti a estetika súčasného umenia v Československu, príliš neprekvapuje, veď Cornevin žil v rokoch 1976 až 1988 na Slovensku.

Hoci tu pôsobil ako lektor francúzštiny, rýchlo sa skontaktoval so špičkou našej alternatívnej umeleckej scény a stal sa rešpektovanou osobou u vrcholných predstaviteľov slovenského a českého výtvarného života (Fila, Jankovič, Šimotová, Kolář, Chalupecký a ďalší). Okrem iného mal výrazný vplyv na vznik Skupiny A – R (Bočkayovci, Čarný, Fischer, Kordoš, Laubert, Meško, Minárik, Mudroch a Tóth), formujúcej sa v 70. a 80. rokoch na polooficiálnych výstavách, ktoré v priestoroch SAV organizoval František Mikloško.

Vo vtedajšom Československu zostal dlhšie, než pôvodne plánoval. „Mal som pocit, že najpôvodnejšie a najhĺbavejšie umenie vo svete sa rodí práve tu a nie vo Francúzsku, ani v Nemecku či USA. Oficiálne české a slovenské umenie vtedy pre Francúzov neexistovalo, no bohužiaľ, Francúzi ignorovali aj to neoficiálne. Boli presvedčení, že živé umenie v takých totalitných podmienkach nie je možné. Rozhodol som sa teda, že vytvorím o tom všetkom svedectvo,“ spomínal Cornevin.

Na Slovensko aj do Česka sa aj neskôr často vracal, svojím originálnym štýlom a jazykom (slovenským!) plným novotvarov napísal mnoho esejí, recenzií, katalógových textov a prekladov a nakrútil tiež sériu dokumentov o slovenských výtvarníkoch. Aj to bola súčasť trvalého svedectva o neoficiálnom umení v Československu, ktoré ho doživotne očarilo a o ktorom po návrate domov zorganizoval viacero výstav.

„Odvtedy sa však ignorancia Francúzov nezmenila,“ trpko konštatoval, „aj keď už nemajú tú teoretickú zámienku. Významná kolektívna výstava štyridsiatich českých a slovenských výtvarníkov v Paríži v roku 1990 i niektoré ďalšie individuálne expozície mali len malý ohlas. Nezvedavosť Francúzov si nedokážete predstaviť, sú to géniovia nezvedavosti.“

Na jednej z fotografií Skupiny A – R je aj prázdna stolička, rezervovaná práve pre Etienna, ktorý už v tom čase bol späť vo Francúzsku. Vždy mu patrila, on je navždy  spätý so vznikom a s existenciou tohto umeleckého spoločenstva (hoci sa intenzívne venoval aj mnohým ďalším výtvarníkom) a často sa na ňu symbolicky vracal svojimi rozmanitými aktivitami. Od roku 2016 však zostala prázdna navždy. Človek, ktorý sa rád označoval za liečiteľa kultúrnych chorôb, sa nedokázal vyliečiť z tej svojej. Ľudské choroby sú nekultúrne.

(Text je z pripravovanej knihy Liečiteľ kultúrnych chorôb – slovenský príbeh Etienna Cornevina. O niekoľko dní (26. 7.) si pripomenieme jeho nedožitú sedemdesiatku.)