Denník N

Zahraniční Maďari

Dvadsiaty prvý ročník najväčšieho stredoeurópskeho literárneho festivalu Mesiac autorského čítania, ktorý sa tradične koná v júli v Brne, Ostrave, Košiciach, Ľvove a vo Vroclavi, si tento rok pre koronakrízu naživo vychutnajú diváci len v oboch moravských mestách, kým Košice a Ľvov ho sledujú v online verzii. Hosťom festivalu je Maďarsko, z tridsiatky jeho účastníkov predstavujeme dnes Jánosa Lackfiho.

Maďarský človek bol v roku 1956 študentom a zastrelia ho tam na asfalte pred budovou rozhlasu, pokiaľ ho jeho milá nestrhne do podchodu. Nikdy neprekročí hranice so svojou láskou, ktorá ho obdarovala desiatimi deťmi a vernosťou až za hrob. Nikdy nebude členom riaditeľstva gigantického podniku na výrobu protéz. Jeho rozhegané americké auto, ktorým šiel na okázalú akciu pre členov riaditeľstva, by z hanby nikdy nepustili pred červený koberec elegantnej hotelovej budovy, aby keď vrátnik v uniforme zdvorilo otvorí dvere vozu, tieto sa s mohutným vŕzganím odtrhli.

Nikdy by nerozprával celé roky so smiechom, ako sa jeho manželka vo vlastnoručne ušitej večernej róbe elegantne vyhrabe z auta a nadnesene prehodí k lokajovi držiacemu hrdzavé dvere: „Nechajte to tak, o nič nejde!“

Maďarský človek ujde v roku 1956 za hranice, v Pensylvánii získa diplom, slúži v americkej armáde, v školách na okraji mesta učí pištoľou šermujúce deti emigrantov krásam anglického jazyka a literatúry. V suteréne svojho domu má svoju vlastnú ríšu, hrdlo si prelieva vynikajúcimi rumami, píše po anglicky básne o emigrácii, vydáva časopis s básňami iných emigrantov.

Niekedy jazdieva autom niekoľko sto kilometrov ráno do práce a popoludní potom domov. Vždy si so sebou vozí na uhasenie smädu fľašu koly, a aby sa vo veľkomestských zápchach nemusel s obrovskou stratou času prebíjať z kolóny von a hľadať toaletu, vyprázdnenú fľašu počas jazdy (s maďarskou vynaliezavosťou) opäť diskrétne naplní. Manželka sa mu za chrbtom sťažuje, pretože sexuálna uvoľnenosť amerických poetiek nie je viac než prázdna legenda, takže sa chodí ďalej vzdelávať „v materskom jazyku“ domov do Maďarska.

Maďarský človek je jadrovým fyzikom, ktorého omrzelo byť bádateľom doma, získa štipendium vo Francúzsku, neskôr tam zostane, miesto domácej rodiny založí inú, vytvorí pre bežného smrteľníka nepochopiteľne fungujúce, neviditeľné veci sledujúce merací prístroj, potom pendluje medzi jeho jednotlivými exemplármi od Tokia po Los Alamos, od Berlína po Grenoble. Rozčuľuje sa, že si priemerný tenista môže zo svojho platu postaviť zámok, kým významní vedci majú sotva na väčší domček.

Medzitým tamojší maďarský človek vysedával doma, nosil maďarské topánky a maďarské džínsy, keď dostal raz za niekoľko rokov pas, tiekli mu sliny, keď v Rakúsku videl, ako zahnívajúci kapitalizmus ponúka voňavé prášky na pranie, možnosti neobmedzeného nákupu banánov a televíziu hovoriacu siedmimi jazykmi. Keď bol šikovnejší, pustil sa do čenčovania, paktoval s colníkmi, spolčoval sa s príbuznými na Západe a naplnil zásoby svojho secondhandu úchvatným, skvelým použitým oblečením. Čakal na balíky od Maďarov, ktorí sa usadili v cudzine. Nikdy neprišlo všetko, čo do balíka dali, ale maďarský človek nevyhľadával problém, nakoniec i na pošte pracovali Maďari, žili, ako sa dalo.

Občas k nemu prišli na návštevu Maďari žijúci v tej či onej cudzej vlasti, priviezli mu žuvačky a tričko so Snoopym, čokoládu Lindt a single malt whisky, no a ducha slobody. Rozprávali mu, ako vyzerá jeho malá krajina pri pohľade zhora, a čo kde kazí socializmus. No a tiež i to, že ani kapitalizmus nie je samý med, i keď si človek môže z ponožiek s deväťdesiatimi farebnými odtieňmi vybrať nakoniec tie, ktoré tak či onak rovnako na ňom zosmradnú. Verejné školstvo produkuje len chabých absolventov, je tam príšerne drahá súkromná výuka, sociálne poistenie je katastrofa a odbory sú skorumpované.

Maďarský človek, keď sa mu druhý deň z hlavy odparilo opojenie z whisky, tomu príliš neveril. Veď to celé bolo také nepravdepodobné, ako keby bol kecal s Neilom Armstrongom o tom, aká je na Mesiaci zima, a že keď človeku spadne zapaľovač, nemôže sa poň zohnúť, a keď sa oneskorí, chlapci s kozmickou loďou naň nečakajú.

———————————————-
János Lackfi (1971). Básnik, prozaik, prekladateľ. Vyštudoval hungaristiku a francúzštinu v Budapešti. Otec šiestich detí. Veľkej obľube sa tešia jeho básne pre deti. V zbierke humorných esejí Akí sú Maďari? (z ktorej je táto ukážka) nastavuje zrkadlo svojim krajanom. Obľúbenosť tejto knihy dokazuje skutočnosť, že sa počas troch mesiacov predalo desaťtisíc jej výtlačkov.

Kultúra

Teraz najčítanejšie