Denník N

Pamätníky Trianonu sa stavajú tak, aby sa dali politicky zneužiť, hovorí historik umenia Csanda

Vizualizácia nového pomníka Trianonu v Budapešti, ktorý bude slávnostne odovzdaný 20. augusta
Vizualizácia nového pomníka Trianonu v Budapešti, ktorý bude slávnostne odovzdaný 20. augusta

Je v poriadku, ak sa Bratislava na pamätníku objaví ako Pozsony, toto mesto má aj maďarskú tradíciu. Severooravské či kysucké sídla s maďarskými názvami sú však neprijateľné, vraví Máté Csanda.

Vo svete prebieha debata o čistení verejného priestoru od sôch rasistických štátnikov a osobností. Kontroverznú symboliku majú aj pamätníky, ktoré pri príležitosti stého výročia podpísania Trianonskej zmluvy pribudli v Maďarsku aj na Slovensku. Z akej symboliky tieto pamätníky čerpajú a aké otázky otvárajú, vysvetľuje historik umenia a kurátor Máté Csanda. Rozhovor je prepisom maďarského podcastu Denníka N s názvom Pozsonyi podcast.


Máme na Slovensku sochy, ktoré by v 21. storočí už nemali čo hľadať vo verejnom priestore?

Určite áno. Otázkou však je, kto to má určiť a podľa akých estetických, umelecko-historických, ideologických noriem. Hneď by sme mali aj rozlíšiť, do akej miery sú miesta, kde sa sochy nachádzajú, vystavené verejnej pozornosti. Úplne iný prípad je socha postavená pred fasádou budovy Národnej rady alebo pomník v malej dedinke.

Rozhodujúce sú aj okolnosti postavenia monumentu, aj skutočnosť, či o ňom rozhodujú aktéri vysokej politiky často bez účasti občianskej spoločnosti alebo ide o konsenzuálne rozhodnutie lokálnej mikrokomunity. Nechcem však teraz vytvárať kategórie, pretože podstatou by malo byť práve to, aby pamätníky vznikali vždy za určitého konsenzu.

Vo svete sa tieto konsenzy momentálne prehodnocujú. Môžu sa začať sochy rúcať aj na Slovensku?

Asi narážate na to, čo sa deje v Spojených štátoch a v západnej Európe, na verejných priestranstvách v mestách ako Londýn alebo Brusel, teda na sčasti spontánne pokusy o obrazoborectvo. Práve nedávno som čítal, že aj na bustu Andreja Hlinku v Ružinove napísal niekto komentár „Roma lives matter“.

Nedávno som aj vo Viedni videl pamätník Karla Luegera (bývalý starosta Viedne a antisemita – pozn. red.) počmáraný červenými písmenami, medzitým nápis odstránili, ale texty stále pribúdajú – momentálne je socha dookola popísaná slovom Schande (hanba). Verejnosť na Slovensku sa však podľa mňa práve teraz do tejto komplikovanej problematiky nezapojí.

Prečo nie?

Má to svoje korene, ktoré idú hlboko. Najneskôr od konca druhej svetovej vojny, po páde nacistickej ríše a ideológie a po páde stalinistického režimu sa tradičný, starý typ pamätníka považuje za minulosť. Táto paradigma sa už opotrebovala a stratila svoju kredibilitu a to sa odráža aj v práci súčasných umelcov a umelkýň, ktorí premýšľajú a pracujú naozaj súčasne, kriticky a reflektovane.

Starý pamätník vidia ako principiálne vertikálny a maskulínne konotovaný, svojím spôsobom aj totemistický, zaseknutý v automonológu. Už pri vzniku sa predpokladá, že jeho obecenstvo je homogénne, a aj materiál takéhoto pamätníka je trvalý, afirmatívny, privlastňuje si miesto na verejnosti a hovorí jazykom symbolov a proklamácií.

Nemôžeme ani zďaleka povedať, že tieto sochy úplne zanikli, vidíme, že mnohým dokonca chýbajú a v Európe stále pribúdajú. Ale aspoň v umeleckých kruhoch existuje konsenzus, že na tieto staré pamätníky sa pozerá so silnou skepsou. Veľmi jednoducho povedané, súčasné umenie čerpá väčšinou práve z tejto skepsy. Všetci súčasní umelci sa vedome vyhýbajú šablónovitým riešeniam týchto sôch a aj celému tomuto formátu.

Často sa argumentuje tým, že historické osobnosti, ktorých sochy sa teraz ničia, nemôžeme hodnotiť podľa našich súčasných morálnych kategórií, ktoré sa od doby, keď tieto osobnosti žili, značne zmenili. Čo si o tom myslíte?

Umelci, ale aj teoretici, ktorí sa berú aspoň trochu vážne a majú pre tieto otázky cit, majú tento postoj: s pomníkmi by sme mali zaobchádzať opatrne, a to najmä s takými, ktoré zobrazujú konkrétne osobnosti. Teoretik James E. Young zaviedol pojem counter-monument.

Tento pojem je radikálnou kritikou všetkých tradičných pamätníkov, či figurálnych, alebo takých, ktoré komunikujú abstraktným jazykom. Mohli by sme ho preložiť ako protipamätník, hoci nejde o pamätník postavený proti niečomu, ale akýsi metapamätník, ktorý sa zaoberá východiskami samotných sôch a reflektuje nemožnosť dokonalého pamätníka.

Môžem sa tu vrátiť k pomníku Karla Luegera vo Viedni, v ktorého blízkosti bývam. Lueger bol primátorom Viedne koncom 19. a začiatkom 20. storočia a v tomto období prešla Viedeň veľkým rozvojom a stala sa modernou metropolou. Vieme však, že Lueger bol aj antisemita, čo aj verejne zdôrazňoval. Budapešť napríklad nazýval Judapešťou.

Keď som začal študovať na Viedenskej univerzite, časť Ringstrasse sa ešte volala po ňom, čo však zmenili práve pre jeho temnú stránku. V roku 2016 umiestnil magistrát na pomník s jeho sochou, ktorý postavili krátko po jeho smrti, tabuľku s poznámkou v nemčine a angličtine, v ktorej sa spomínajú jeho zásluhy, ale veľmi konkrétne a tvrdo sa poukazuje aj na jeho problematickosť. Podľa mňa riešením nie je zničenie sochy, ale práve umiestnenie takýchto komentárov. Komentáre môžu mať rôzne formy, ale majú byť výsledkom participatívnych procesov a konsenzov.

Niekedy je ťažké predstaviť si, že obrazoborci len umiestnia na sochy tabuľky a komentáre.

Preto musia sochy a ich stavitelia vždy počítať s tým, že sú vystavené činom verejnosti. Od chvíle, keď si socha vykrojí časť z verejného priestoru, musí znášať všetko, čo sa s tým spája, podobne ako je to napríklad u politikov. Na druhej strane napríklad Robert Musil píše, že nič nie je viac odsúdené na neviditeľnosť ako socha vystavená na verejnosti.

Akú rolu zohrávajú na Slovensku takéto pamätníky v slovensko-maďarských vzťahoch? Stalo sa napríklad, že v Štúrove postavili Štúrovu bustu aj napriek protestom miestnych, ale aj primátora. Alebo si spomeňme aj na sporné súsošie Cyrila a Metoda alebo sochu svätého Štefana v Komárne.

Ide, samozrejme, o nesmierne spolitizovanú tému. Tieto sochy z umeleckého hľadiska veľkú hodnotu nemajú. Ich cieľom je, aby si celoštátna alebo lokálna politická elita označkovala určité teritórium. Ak na to hľadíme skrz zmýšľanie súčasného umelca alebo teoretika, tak vidíme, že toto značkovanie je zaostalé, prežité a nešťastné. A vidíme, že pri týchto sochách už dávno nehovoríme o umeleckých hodnotách, ale o politicky motivovanom značkovaní teritória.

Je to teda kategória politických sôch.

Každá socha, objekt alebo inštalácia, ktorá sa exponuje na verejnom priestranstve a nárokuje si zotrvačnosť, je sama osebe silné politické posolstvo. Napríklad aj známy pomník Petera Eisenmana v Berlíne, ktorý bol venovaný európskym Židom zavraždeným počas holokaustu, je aj napriek svojmu purizmu absolútne politickou tvorbou.

A politickou tvorbou, samozrejme, v úplne inom registri, je aj strašný Kulichov Svätopluk na nádvorí Bratislavského hradu. Môžeme skúmať detaily tejto sochy, ale samotné gesto, že vrcholný politik krátko pred voľbami odovzdal na takom exponovanom mieste za sprievodu fanfár a pompy bronzovú sochu, je také retrográdne, že to nemôže byť znakom zdravej a dospelej demokracie.

Vizualizácia nového pomníka Trianonu v Budapešti, ktorý bude slávnostne odovzdaný 20. augusta
Vizualizácia nového pomníka Trianonu v Budapešti, ktorý bude slávnostne odovzdaný 20. augusta

Veľa sa dnes hovorí o novom pomníku Trianonu v Budapešti, ktorý má byť odovzdaný pri príležitosti sviatku svätého Štefana 20. augusta. Podľa viacerých názorov ide o pomník, ktorý je esteticky zaujímavý, no je sporné, že sa na ňom uvádzajú názvy všetkých miest a obcí historického Uhorska podľa zoznamu z roku 1913. Ide o zoznam, pri ktorého vzniku boli násilne pomaďarčené názvy viacerých obcí obývaných národnosťami, teda Slovákmi, Nemcami, Srbmi, Rumunmi a podobne. Ako hodnotíte tento pomník z umeleckého hľadiska a aké môže mať postavenie v spomínaní na Trianon?

Keď som bol vo februári v Budapešti, jarok vykopaný v strede ulice, ktorý tvorí os pamätníka, bol ešte zakrytý. Ale už jeho umiestnenie je symbolické, pretože sa nachádza na jednej z najprominentnejších a najvýraznejších ulíc v celom meste, na Alkotmány utca (Ulica ústavy – pozn. red.). Čo sa formy a motívu týka, tento pamätník je prijateľnejší než iné sochy s rovnakou témou, tvarovo je čistejší a súčasnejší ako väčšina regionálnych alebo aj budapeštianskych pamätníkov súvisiacich s metonymiou Trianonu, hoci aj v tomto prípade ide o pastiš – dielo je akási priemerná montáž viacerých pamätníkov z USA a západnej Európy.

Ak by som mal ako najväčšie dno v Maďarsku označiť jediný trianonský pamätník, tak je to ten z roku 2008 z mesta Balatonszabadi, ale nepodarených súsoší je množstvo: všetky bez výnimky spája ordinárnosť a príklon ku gýču. V roku 2013 napísal estetik Péter György, že pamätníky Trianonu sú patetickým vzorom historizujúceho smútku, pýchy, bolesti a obžaloby a že takéto súsošia v posledných rokoch doslova pohltili krajinu. Samozrejme, je dôležité rozlišovať, či za tým stojí malý kolektív, miestny starosta alebo ide o také centrálne miesto, ako je Kossuthovo námestie a ulica Alkotmány v Budapešti.

Pri novom budapeštianskom pamätníku ide o záujem vrcholových politikov. Tento pamätník môžeme v porovnaní s ostatnými aspoň na formálnej rovine označiť za vydarenejší, už len pre jeho purizmus, v ktorom sa nezrkadlí v Maďarsku všadeprítomná rétorika historickej pýchy a urazenosti. Ale vidno v ňom zažitý apel nad stratenou karpatskou hegemóniou.

Pamätník teda nie je vyslovene neestetický. Množstvo ľudí ho však kritizuje najmä preto, čo je na ňom zobrazené.

Na pamätníku sa objavujú mestá s maďarskými názvami slovenských sídiel podľa sčítania ľudu z roku 1913. V tom roku množstvo ľudí bez opýtania, dokonca často aj napriek ich odporu maďarizovali. Ide o oravské, turčianske či liptovské sídla a mestá, ktoré sa napriek tomuto faktu na pamätník dostali pod maďarizovaným názvom. Táto vláda preto vlastne postavila pamätník vlastnému šovinizmu.

Myslím, že je v poriadku, ak sa Bratislava na pamätníku objaví ako Pozsony, veď toto mesto má aj maďarskú tradíciu, ale severooravské alebo kysucké sídla s maďarskými názvami sú neprijateľné. Navyše, protestovala proti tomu aj budapeštianska akadémia vied a iné vedecké inštitúcie. Označiť slovenské mestá maďarským neologizmom je odsúdeniahodný aspekt tohto pamätníka a určite neslúži ku cti súčasnej vlády.

Dá sa tento pamätník vnímať v kontexte trendu, ktorý sa v posledných rokoch stal pre Budapešť typickým: že ju pretvárajú do jej medzivojnovej podoby? Týka sa to najmä Kossuthovho námestia a širšieho okolia. Mnoho ľudí tieto tendencie kritizuje, lebo tento trend sa často spája s oživením horthyovských symbolov.

Hovoriť o tomto jarku v zemi, teda pamätníku Trianonu, ktorý stál päť miliárd forintov z verejných zdrojov, nemá zmysel, ak pamätník nevnímame ako súčasť systematickej prestavby Kossuthovho námestia a jeho ideologického prerámcovania. Tento pamätník je akousi čerešničkou na celom tomto úsilí a všetko nasvedčuje tomu, že podobné ideologické prestavby sa dejú po celej krajine.

Na Kossuthovom námestí vidno, že ide o detailne premyslený systematický a konzekventný plán. Za počiatok týchto úsilí však považujem rok 2000, keď Viktor Orbán počas svojej prvej vlády dal previezť svätú korunu ako korunovačný klenot z národného múzea do ostrihomskej baziliky. Prevoz sprevádzal veľkolepý ceremoniál a korunu preplavili loďou. Už tento presun monarchistického symbolu je také silné posolstvo, že to ani netreba interpretovať. Napriek tomu je to gesto, ktoré veľkú časť maďarskej spoločnosti nechalo chladnou a množstvo ľudí dodnes nechápe, čo sa mu vlastne dá vyčítať. Pritom je to jasný dôkaz, že politika sa sakralizuje.

Čo to bude znamenať?

Všetko nasvedčuje tomu, akoby chceli námestie pretvoriť na obraz preambuly ústavy. Nehovoríme len o sochách, objektoch a replikách, ale aj o detailoch fasád a napríklad o tom, že z budovy niekdajšieho ministerstva spravodlivosti vysídlili etnologické múzeum, a všetko nasvedčuje tomu, že tu bude opäť sídliť vrcholová politika – vzali teda priestor verejnosti. Toto námestie je ako lakmusový papierik, vidno na ňom, ako sa do popredia dostáva medzivojnová kresťansko-národná konzervatívna historizujúca rola tých, ktorí plačú za stratenou ríšou a maďarskou hegemóniou.

Celé námestie sa neuveriteľným tempom znovubuduje do pôvodnej medzivojnovej podoby ako akási svätyňa. Inou témou je remeselné spracovanie tejto prestavby, napríklad reštaurácia sochy zobrazujúcej Gyulu Andrássyho na koni by mohla pokojne získať umelecké ocenenia, pretože ju dokázali obnoviť neuveriteľne veristicky, hoci socha sama osebe je patetická. Pôvodnú sochu zbúrali v roku 1945, jej prítomnosť teda opäť odkazuje na medzivojnové časy. A zdanlivo organicky zrekonštruované námestie je v skutočnosti výsledkom vládnej politiky.

Dávno nehovoríme o tom, že by kohokoľvek – napríklad sociológov, obyvateľov, historikov, estetikov, historikov umenia alebo občianske združenia – tvorcovia prizvali do takto významného projektu a spýtali sa ich, aký majú názor.

Je súčasťou tejto stratégie aj to, keď Viktor Orbán v deň pred maturitou z dejepisu na Facebooku zverejní glóbus, na ktorom svieti veľké Uhorsko?

Určite áno. V sochách a vo väčších zostavách sôch na symbolických priestoroch je vždy už od začiatku prítomný akýsi „priestor na hru a pohyb“, ktorý však nikdy nie jednoznačný. Pohyb v tomto priestore sa dá donekonečna vyhrocovať. Napríklad na zadnej strane súsošia Lajosa Kossutha z roku 1927, ktorý postavili za prítomnosti admirála Horthyho, je Petőfiho báseň.

Toto súsošie práve nedávno obnovili. Štyri Petőfiho verše nie sú nápadné, sotva ich vidieť, ale môžu vo svojej rétorike a krvavej bojovej nálade kedykoľvek, ak si to budú žiadať okolnosti, niekomu poslúžiť. Dajú sa ľahko oprášiť a pripomenúť. Kossuthovo námestie je v podstate javisko. A je to javisko, ktoré je veľmi premyslene organizované. Kulisy a rekvizity na ňom majú svoje presné miesto. Sú to kulisy, ktoré môžu využívať politici podľa situácie, kedykoľvek sa im to hodí.

Pri príležitosti výročia Trianonskej zmluvy vznikli aj iné pamätníky v Maďarsku i na Slovensku. Najvýraznejším je azda gombasecký pamätník na Gemeri. Je to v podstate vlajkový stožiar, pod ktorý do oceľovej kapsuly umiestnili hrsť zeme z každej časti Slovenska s maďarským obyvateľstvom. K akej symbolike sa tento pamätník hlási?

Ak sa naň pozriem kurátorským okom, svojou formou, motivikou a systémom referencií a vlastne každým detailom reprodukuje a rozširuje symboliku iredentistického vlajkového stožiara, ktorý postavili v roku 1928 na zenite horthyovského režimu na Námestí slobody v Budapešti. Aj tento stožiar bol neďaleko Kossuthovho námestia. Táto pôvodná vlajka viala niekoľko metrov od štyroch alegorických sôch zobrazujúcich odtrhnuté uhorské územia, medzi nimi bol, samozrejme, aj Felvidék.

Aj k tomuto najmonumentálnejšiemu iredentistickému stožiaru priniesli za hrsť zeme z každej časti zašlej ríše a z historicky významných území víťazných bojísk. Túto zem zmiešali a vložili do kapsuly pod stožiar do podstavca, nad ktorým stál veľký turul. Maďarská vlajka potom na stožiari viala spustená na pol žrde s tým, že raz, keď sa niektoré územie získa späť, vlajku na týždeň vytiahnu na vrchol. Aj ju vytiahli po Viedenskej arbitráži. A neviem, či je to úmysel alebo náhoda, ale objekt postavený v strede areálu Gombaseckého letného tábora sa hlási k tomuto systému symbolov.

Aká vlajka veje na gemerskom stožiari?

Už päť rokov existuje takzvaná vlajka Felvidéku, hoci málokto o nej vie. Ktosi svojpomocne zmontoval dokopy vlajku Rákociovcov a Tököliovcov do akéhosi vizuálneho kompromisu. A na monumente veje práve táto vlajka. Snaha je zrejmá, ide o analógiu so sikulskou zástavou, ktorá vyviera z túžby po tom, aby aj Felvidék mal vlastný symbol.

Pravdaže, o slove Felvidék by sa dalo pohádať, ale ak sa na to pozrieme ako na topografický a kultúrny celok, nápad mať vlajku v podstate nemusí byť a priori zlý. Ja osobne však túto vlajku považujem za problematickú najmä preto, že nevznikla ako konsenzus odborníkov – napríklad historikov, učiteľov, občanov alebo umelcov. Nebola o tom žiadna vyzretá intelektuálna debata v médiách, žiadna polemika ani diskusia. Vlajka len vznikla.

Sú takéto stožiare rozšírené v Karpatskej kotline? Koľko ich môže byť?

Presné číslo nemám. Za socializmu boli takéto pamätníky sankcionované a neprijateľné, hoci sa stalo, že podložie medzivojnového stožiara v značne okresanej podobe zachránili alebo ponechali na mieste. Gombasecký objekt nevznikol vo vákuu, za uplynulých dvadsať rokov v Maďarsku a okolitých krajinách vzniklo množstvo stožiarov, ktoré svojou ikonografiou pripomínajú pôvodný horthyovský pamätník. Podobnou kategóriou je bezpočet sôch turula. Dnes je to silná tradícia.

Je to pritom dosť izolovaná tradícia. Slovenská spoločnosť napríklad sotva vie o tom, že niekde na Gemeri stojí takýto pamätník.

Skúšam si predstaviť, že som slovenským nacionalistickým politikom a objavím gombasecký stožiar. Bola by to pre mňa rana na smeč. Keby sme vedeli alebo možno len chceli premýšľať v jazyku symbolov a dešifrovať ich, tak ani nepotrebujeme veľkú dávku nadinterpretácie, aby sme takéto pamätníky mohli vnímať aj ako výzvy do boja, minimálne čo sa týka kultúrnej politiky.

Keby sme si východ všímali a nepremýšľali v schémach na východe nič nie je a stožiar by bol súčasťou aj slovenského diskurzu, šlo by minimálne o výbušnú tému. A bolo by smutné, keby sa zistilo, z akých ideologických tradícií vzišla symbolika tohto stožiara.

Pritom si nemyslím, že postaviť pamätník Trianonu je zlý nápad, ak je to pre lokálnu komunitu ľudí dôležité. Dokonca by sa dalo prežiť aj premýšľanie v etnických rámcoch a to, že toto premýšľanie by dostalo tvar v nejakom klasickom pamätníku. Pre mňa je však bolestivé a dosť symptomatické pre našu komunitu to, že sme v lete roku 2020 dokázali s týmto prísť.

Hovorím v množnom čísle, lebo aj ja sa cítim byť súčasťou komunity Maďarov na Slovensku. Gombasecký tábor je exponované miesto, je v poriadku, ak tam naša komunita chce mať pamätník. Znepokojujúce je najmä to, že po viac ako sto rokoch sme sa vrátili k takýmto schémam. Znepokojuje ma, že vzťah medzi národom a rodnou zemou je takto sakralizovaný, esencializovaný a naturalizovaný. Myslím si, že s týmito symbolmi treba narábať veľmi opatrne, je to riskantné, lebo v minulosti už viedli na veľmi škaredé cesty.

Máme za tým hľadať zámer?

Nechcem tvrdiť, že zo strany ľudí, ktorí pamätník postavili, šlo o zlý zámer. Ani zďaleka. Pamätník v takejto forme pravdepodobne vznikol z povrchnosti, z toho, že máme isté zažité schémy a tvorcovia tvorili na prvú. Na toto sme si zvykli, takto premýšľame. Prešlo 120 rokov a hŕstka šikovných, agilných a progresívnych mladých súčasníkov v roku 2020 dokázala oprášiť práve tieto staromódne schémy.

Pritom hneď teraz by som mohol vymenovať pol tucta maďarských umelcov a umelkýň zo Slovenska, ktorí by dokázali spraviť omnoho vrstevnatejší, cizelovanejší a citlivejší pamätník bez symboliky, ktorá je nebezpečne blízko k etnickým národným konceptom. Dokonca tak, že by ho aj slovenskí obyvatelia v okolí dokázali prijať za svoj.

Tento pamätník má ešte našťastie pomerne ďaleko od etnocentrických ideológií, ale symbolika koreňa a rodnej zeme, s ktorou sa v pamätníku pracuje, je už dosť blízko k vstupu do temnejších ideologických symbolík a stačí, ak sa raz toto sakralizované miesto poškodí vandalmi, bude to znamenať rovno poškvrnenie posvätenej ritualizovanej maďarskej zeme. A to už sme v predizbe etnocentrických ideológií.

Máté Csanda (1986)

Foto – archív M. C.

Vyrastal v Bratislave, po ukončení gymnázia študoval na Akadémii umenia v Düsseldorfe (Kunstakademie Düsseldorf), neskôr na Vysokej škole výtvarných umení v Kasseli (Kunsthochschule Kassel). Od roku 2009 študoval na Viedenskej univerzite odbor dejiny umenia. Od marca 2020 je doktorandom a odborným asistentom Inštitútu dejín umenia na Viedenskej univerzite (Universität Wien). Na Slovensku má za sebou niekoľko kurátorských projektov (naposledy sa spolupodieľal na výstave Eriky Szőkeovej v bratislavskej Galérii Medium). Publikuje prevažne v maďarčine. V súčasnosti sa venuje najmä spoločensky angažovaným a subverzívnym umeleckým praktikám, ktoré kriticky reflektujú rôzne politické mýty, ideologémy, stuhnuté naratívy politiky pamäti, dispozitívy moci, a to hlavne v kontexte (etnického) nacionalizmu novodobých maďarských dejín.

Pozsonyi podcast

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie