Denník N

Únik do Argíllie, z mesta von či ticho na notovej osnove

Július Koller: UniverzálnyFuturologickýOtáznik, 1978, pečiatková tlač na fotografii.
Július Koller: UniverzálnyFuturologickýOtáznik, 1978, pečiatková tlač na fotografii.

Reprezentatívna publikácia o zbierke Borisa Kršňáka je nielen jeho súkromnou výpoveďou, ale aj vzácnym dokumentom o slovenskom konceptuálnom umení.

Náhody prajú pripraveným, takto pomenoval Boris Kršňák úvodnú kapitolu výpravnej publikácie s názvom UME? NIE! o svojej zbierke slovenského konceptuálneho umenia. O náhodách sa hovorí aj všeličo nepekné, ale v prípade tohto známeho novinára, ktorého rozmanité umelecké aktivity dlhé roky najviac reprezentoval zvolenský festival Víkend atraktívneho divadla, tá náhoda, ktorá ho priviedla v polovici 80. rokov do bratislavského bytu Rudolfa Sikoru, bola začiatkom novej životnej etapy.

„Pri prezeraní Sikorovej tvorby som zbadal grafický list so siluetou zasneženého kopca a na snehu nastriekanými dvoma šípkami a nápisom Zvolen. To ma ako zvolenského lokálpatriota zaujalo a čoskoro som sa dozvedel, že je to súčasť jedného z najvýznamnejších Sikorových diel, cyklu fotografií Z mesta von,“ hovorí Kršňák. A prečo Zvolen? Nuž, odtiaľ pochádzala Sikorova manželka Eugénia a cyklus vznikol v čase, keď boli u jej rodičov.

Rudolf Sikora: Z mesta von I., 1970, fotografia.

Príťažlivosť myšlienky

Od záujmu o Sikorovo dielo viedla potom priama cesta k záujmu o konceptuálne umenie, ktoré v tom čase predstavovalo na Slovensko pomerne silný prúd neoficiálneho výtvarného umenia. Svoje očarenie konceptualizmom si Kršňák logicky vysvetľuje tým, že ako človeku pracujúcemu najmä so slovom mu bol bližší tento model umenia, v ktorom už nešlo o „podráždenie oka“, ale o príťažlivosť myšlienky, kde neraz dochádzalo až k opusteniu výtvarnej materializácie diela a jej nahradeniu textom, číslicami, nákresom a ďalšími formami.

Obálku knihy tvorí telegram Júliusa Kollera.

Boris Kršňák sa postupne zoznamoval s jednotlivými predstaviteľmi slovenského konceptu, viacerým zorganizoval výstavy a jeho byt sa pomaly zapĺňal dielami – či už darovanými, alebo kupovanými v rámci jeho finančných možností. Ako rád zdôrazňuje, on je príkladom, že aj nemajetný človek môže nielen zbierať umenie, ale aj vybudovať kvalitnú zbierku.

A jej dokladom je predmetná kniha z vydavateľstva Petrus, nazvaná podľa známeho konceptuálneho diela -telegramu Júliusa Kollera, ktorý tvorí aj obálku publikácie. A je možno malým zázrakom, že jej vydanie sa podarilo načasovať súčasne s momentálnou výstavou Kršňákovej zbierky v Alšovej juhočeskej galérii v Českých Budějoviciach.

Pravda, príbeh zbierky Artandconcept, čo je podtitul knihy, obsahoval nielen počiatočné zbieranie toho, čo sa mu páčilo (a bolo to aj české umenie), ale neskôr aj nevyhnutné triedenie a postupné zbavovanie sa diel s cieľom čistého vyprofilovania zbierky na reprezentatívnu kolekciu slovenského konceptuálneho umenia.

Miloš Laky, Ján Zavarský: Zem Slnko, z cyklu Súkromie, 1972, ofsetová tlač.

Súkromné portréty

„Výhodou zbierania súčasného, resp. nedávneho umenia je aj skutočnosť, že zberateľ sa väčšinou s autormi zoznámi aj osobne, ba neraz až spriatelí,“ hovorí Kršňák a ponúka svoje súkromné profily desiatky vybraných umelcov. K ich charakteristikám, k pohľadu trochu inému, „ako ponúkajú historici umenia“, pridáva aj jedno dielo každého tvorcu.

Defilé diel ako HAPPSOC I. (Stano Filko, Alex Mlynárčik, Zita Kostrová), U.F.O.-NAUT Júliusa Kollera, spomínaný Sikorov cyklus Z mesta von, Vtáčik či Pilát Petra Bartoša, First Page for John Cage od Milana Adamčiaka, fotografia Vladimíra Havrillu But the Second Site of the Record, Filkov cyklus Transcendention, dreveno-železný objekt Mníchov Juraja Meliša, Lopúchy Michala Kerna z jeho cyklu Ateliér v prírode či vtipný i vážny kontrapunkt Silence na notovej osnove od Monogramistu T.D charakterizuje Boris Kršňák slovami: „Ide vždy o artefakt, ktorý mi je niečím najbližší, najvzácnejší, hoci nemusí byť objektívne hodnotený ako najdôležitejší.“

O Sikorovi, ktorý inicioval Kršňákov záujem o výtvarné umenie, a konceptuálne zvlášť, už bola reč, dôležité je však dodať, že pri tomto pamätnom začiatku zohral významnú úlohu Kršňákov švajčiarsky bratranec, známy kunsthistorik Dušan Brozman.

Súkromné profily, ako avizoval zberateľ a autor knihy, sú pohľadom priateľským, a tak sa v nich dozvedáme aj to, že Filko bol maximalistom, ktorý často rád provokoval, že Koller považoval všetko, čo robil, vrátane umývania zubov či kuchynského riadu, za umenie, alebo že Havrilla zničil stovky svojich diel, o ktorých si myslel, že nespĺňajú jeho kritériá krásy. Asi najkratší je príbeh priateľstva s Michalom Kernom, ktorý sa skončil predčasnou smrťou umelca spätého s prírodou, magickou kúriou na Liptove i s druhou ruskou avantgardou.

Vladimír Havrilla: Zamyslené dievča, 1981, fotografia.

Slovo odborníkov

„Najčistejší“ konceptualista Peter Bartoš je zasa podľa Kršňáka presvedčený, že u neho je aj tisíca kópia originálom, pretože konceptualista nepredáva umelecké dielo, ale ideu, kým Jurajovi Melišovi boli údajne už na vysokej škole antické sochy odporné pre svoju dokonalosť. Fakt, že Monogramista T.D je skvelý rozprávač, nie je novinkou, no ako vraví Kršňák, „keď si sadneme uňho v ateliéri, on aj hodinu bez prestávky rozpráva a ja len počúvam, a rád“.

V rozprávaní o Milanovi Adamčiakovi nechýba ani jeho takmer fatálny príbeh, keď sa len vďaka pomoci pár priateľov neocitol doslova na dlažbe. „Pritom asi od nikoho som sa nenaučil toľko ako od neho,“ píše Boris Kršňák o svojom sprievodcovi po svete vizuálnej poézie, grafických partitúr či dodekafónie. V poslednom z portrétov autor knihy priznáva, ako ťažko zvládal nevysvetlenú minulosť Alexa Mlynárčika, tvorcu vysnívanej Argíllie, ktorého mnohí nazývajú guru slovenského konceptu. A aj keď v Kršňákovej zbierke, samozrejme, niektoré mená absentujú, zdôrazňuje, že „Mlynárčik by mi v nej chýbal“.

Ako dokazujú aj tieto neraz z kontextu vytrhnuté úryvky profilov, ide predovšetkým o značne intímnu výpoveď zberateľa umenia o svojej vášni a jej objektoch, ale autor poskytol priestor aj odborníkom. Environmentálna estetika a idea ekologickej kultúry Petra Bartoša, všesvet a snaha dospieť k finálnemu algoritmu Stana Filka vrátane jeho spolupráce s Milošom Lakym a Jánom Zavarským na vytvorení bieleho priestoru v bielom priestore, vizuálne experimenty Vladimíra Havrillu („dôležité je sebapoznávanie a nie výroba umeleckých predmetov“) či pretrvávajúce posolstvo Michala Kerna, aby sme sa zastavili a uvedomili si svoje „tu a teraz“.

Tieto a mnohé ďalšie pojmy či problémy slovenského konceptu sú témami textov Miry Keratovej, Evy Filovej, Beaty Jablonskej, Daniely Čarnej, Dušana Brozmana, Petra Machajdíka a Jána Zavarského, vďaka ktorým publikácia – spolu so 130 stranami obrazovej prílohy – získala aj punc vzácneho dokumentu o slovenskom konceptuálnom umení.

Monogramista T.D: Krabička, 1972, fotozáznam z akcie.
Michal Kern: Vymedzenie priestoru, 1997, kresba.
Peter Bartoš: Veľká kvapka, 1970, objekt, maľba na preglejke.

Kultúra

Teraz najčítanejšie