„Poškodená strana nemá najmenšiu pochybnosť o vierohodnosti výpovede Marčeka. Marček sa priznal, že bol vykonávateľom vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, inkriminoval tak sám seba, pričom sa priznal k závažnejšej forme účasti na skutku, než za akú bol pôvodne obvinený. Vyšetrovatelia prvotne pracovali s verziou, že jeho účasť bola ohraničená na odvoz a dovoz v tom čase obvineného Tomáša Szabóa,“ uviedol Lipšic.
Hovorí, že je pravdou, že Marček opisoval priebeh skutku na mieste činu mierne odlišne, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, najmä zo záverov znalcov z odvetvia súdneho lekárstva a z odvetvia balistiky.
„Ako však uviedol na hlavnom pojednávaní znalec z odboru psychológia Máthé: ‚Významným činiteľom je citový chlad. V podstate bez nejakých prejavov emócií opísal obidva skutky. Napriek tomu, že sa vyjadril, že mu je ľúto toho, čoho sa dopustil, a ospravedlnil sa, toto nemá oporu vo výsledkoch psychodiagnostického vyšetrenia ani v tom jeho prejave navonok, tej expresii podania, teda celého toho diania.‘ Pamäťová stopa človeka je vtedy najvernejšia, pokiaľ je spojená s nejakou silnou emóciou. Čím je emócia intenzívnejšia, tým je pamäťová stopa silnejšia. Určite si všetci pamätáme výpoveď Miroslava Marčeka na hlavnom pojednávaní, kde veľmi chladnokrvne a plocho opisoval priebeh vrážd Jána a Martiny, ako aj Petra Molnára.“
