Ako dlho trvá, kým sa z budúcnosti stane minulosť?

Jaroslav Kyša by dnes mohol poľahky povedať, že na začiatku jeho úvah o aktuálnej výstave bola korona, ktorá zrazu zmenila vnímanie času na celom svete, ale nebolo to tak. Nebola by to pravda.

Dokonca je dnes na „ňu“ trochu nahnevaný, že mu berie tému, že dnes už takmer všetko vnímame a čítame vo svetle korony a meníme sa na filozofov života a času, ale s tým už nič neurobí. A ani nemusí. Jeho videoinštalácia v trnavskej synagóge funguje (a to nielen po technickej stránke, čo ešte vždy u nás nebýva štandardom).

Na čosi viac ako dvadsať minút vás vtiahne do pohyblivých obrazov, ktoré sa na troch veľkých obrazovkách na malý, takmer nepostrehnuteľný moment oddelia, aby sa neskôr zosynchronizovali a potom opäť oddelili. Hranice medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou sú tekuté.

Snaha vykročiť do nového územia

„Vždy ma fascinovala veda a fyzika a aj celý tento projekt sa odvíjal od jedného vedeckého článku, ktorý som si kdesi prečítal. Písalo sa v ňom o tom, ako dlho človek dokáže vnímať skutočnosť, prítomnosť, to, čo prebieha tu a teraz,“ hovorí Jaroslav Kyša.

Sú to iba tri sekundy. Raz, dva, tri. „V momente, keď dopoviete slovo, je to pre mozog už minulosť.“

Tu sa to teda začalo, no nie úplne. Tí, ktorí poznajú diela Jaroslava Kyšu, už vedia, že od neho takmer vždy môžu očakávať akýsi „hack“, ktorým narúša pohľad na nemenné, fyzikálne istoty sveta. Väčšinou to robí prostredníctvom objektov, ktoré zneisťujú diváka, pohrávajú sa s jeho pozornosťou a mentálnymi či fyzikálnymi istotami.

Aj teraz robí čosi podobné, no iným spôsobom. Jednak po prvýkrát využíva