Denník N

Nie je teológia ako teológia. Akú potrebuje Slovensko?

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Očakávať, že veriaci občania nechajú svoje hlboké presvedčenia doma na vešiaku alebo v kostolnej lavici, je nielen nerealistické, ale aj nespravodlivé a nedemokratické.

Autor je verejný teológ

Na otázku v názve článku ponúknem odpoveď hneď na začiatku: zodpovednú verejnú teológiu. Tento druh teológie je alternatívou voči typom teológií, ktoré Slovensko nepotrebuje, pretože mu nepomôžu a môžu mu aj uškodiť. Ide napríklad o niektoré politické teológie, ktoré sú v rozpore so základnými demokratickými princípmi, plytké teológie, ktoré sú v skutočnosti pokrstenými ideológiami, partajné teológie, ktoré sú slúžkami politickej agendy, alebo primitívne teológie, ktoré sú ľuďom na posmech.

Opomenúť nemožno ani rôzne „privátne“ teológie pestované na katedrách či v kláštoroch, ktorých hlavnou úlohou nie je prispievať k budovaniu dobrej spoločnosti. To je cieľom modelu verejnej teológie, ktorej vznik a rozvoj sa snažím podporovať. Neznamená to, že iné odbory teológie (biblická, dogmatická, historická atď.) považujem za menej hodnotné alebo dôležité. Naopak, pluralita teológií a rôzne typy teológov sú nielen pre akademický a cirkevný svet, ale – v rôznej miere – aj pre širšiu verejnosť obohatením, najmä ak ich sprevádza osobná integrita, odborná kompetentnosť a ochota počúvať.

Pred tým, ako sa bližšie pozrieme na žáner teológie, ktorú, myslím si, Slovensko obzvlášť potrebuje, je na mieste upozornenie: v publicistickom texte nie je možné odpovedať na množstvo potenciálnych otázok súvisiacich s relatívne novým konceptom a odborom „verejnej teológie“ (public theology). Pre čitateľov, ktorých zvedavosť bude stimulovaná, ale neuspokojená, odporúčam knižné zbierky Verejná teológia na Slovensku (2019) a Úvahy verejného teológa o viere, spoločnosti a politike (vyjde v 2021), v ktorých sa predmetom našej diskusie podrobnejšie zaoberám.

Otázka, akú teológiu potrebujeme, vychádza z predpokladu, že existuje druh teológie, ktorej prítomnosť je vo verejnom priestore žiaduca. Ak by niekto tvrdil, že Slovensko nepotrebuje žiadnu teológiu, pretože je sekulárnym štátom, svedčilo by to o protináboženskej zaujatosti, teologickom analfabetizme alebo demokratickom deficite. Isteže, demokratická krajina by sa nemala riadiť náboženskou doktrínou, to však neznamená, že zodpovedná verejná teológia v nej nemá svoje legitímne, neprivilegované miesto.

Jednou z úloh verejných teológov je pomôcť širšej verejnosti rozlišovať medzi teológiami, čo následne bude viesť k tomu, že aj mnohí sekulárni liberáli dokážu zmysluplne diferencovať, ktoré teológie treba vo verejnom priestore vítať, ktoré tolerovať a ktoré odmietať. Na Slovensku je väčšina občanov nábožensky veriacich a malo by byť aj v záujme sekulárnych liberálov, aby tieto osoby vstupovali do verejného priestoru zodpovedne. Ďalšou z úloh verejných teológov je, aby v tom veriacim (duchovným a laikom) pomohli.

Občas sa stretávame s názorom, že viera, teológia a náboženstvo patria do súkromnej sféry a vo verejnom priestore nemajú čo robiť. Avšak očakávať, že veriaci občania nechajú svoje hlboké presvedčenia doma na vešiaku alebo v kostolnej lavici, je nielen nerealistické, ale aj nespravodlivé a nedemokratické. Tu si treba pripomenúť, že existuje široká paleta liberálnych politických teórií a že napríklad „liberálny pluralizmus“, ktorý rozvíja William A. Galston, poskytuje dostatok priestoru pre náboženstvo vo verejnom živote a teologicky informované argumenty vo verejnej debate.

Navyše, žijeme v dobe, keď je ťažké vylučovať náboženstvo z verejného priestoru alebo cenzurovať náboženské myšlienky. Moderné technológie prispeli k demokratizácii verejného života – so všetkým dobrým a zlým, čo tento neusporiadaný proces prináša. Je v záujme zdravej demokratickej spoločnosti, aby bola zodpovedná verejná teológia súčasťou (aj) médií hlavného prúdu a bola tak posilnená jej legitimita v porovnaní s teológiami, ktoré neprispievajú k budovaniu pokojnej, spravodlivej a slobodnej spoločnosti.

Vráťme sa naspäť k dôležitej otázke, ktorý druh teológie môže byť pre demokratickú spoločnosť prospešný a ktorý, naopak, problematický. Tu by som chcel pre ilustráciu porovnať verejnú teológiu s politickou teológiou. Maľujem širokou stranou štetca, uvedomujúc si, že aj v rámci kategórie „verejná“ a „politická“ existujú rôzne typy teológií, ktoré sú odlišné, ale majú aj spoločné prieniky. Užitočné rozlíšenie ponúka Max L. Stackhouse, ktorý výraznou mierou prispel k rozvoju verejnej teológie ako akademickej disciplíny a ovplyvnil aj moje myslenie.

Verejná teológia sa zameriava na celú spoločnosť a neredukuje svoj záujem na politiku a vládnutie. Do verejnej diskusie obvykle prináša to, čo Duncan B. Forrester a niektorí ďalší myslitelia označujú ako „teologické fragmenty“. Jej ciele sú z hľadiska grandióznych budovateľských vízií skromné. Prístup je dialogický, hoci v závislosti od situácie môže byť aj apologetický, polemický či prorocký. Pravdepodobne najvýznamnejším verejným teológom 20. storočia je Reinhold Niebuhr, ktorého čitatelia Denníka N už poznajú napríklad z článku Prežije demokracia na Slovensku?

Problémom niektorých politických teológií je prílišné spájanie teológie a politiky v rámci totálneho systému, ktorého aplikácia môže podkopať nosné piliere dobrej spoločnosti. Hrozí nebezpečenstvo, že náboženstvo sa stane nástrojom štátnej moci a štát presadzovateľom náboženských ideí. Jedným z najvýznamnejších a najkontroverznejších politických teológov je Carl Schmitt, ktorého teológia podporovala ideológiu nacizmu. Politickými teológmi sú aj Johann Baptist Metz či Jürgen Moltmann, ktorí patria medzi vážených teológov.

Termín „verejný teológ“ používam v širšom i užšom význame. V prvom ide o verejne angažovaného teológa, ktorý oslovuje (a v mojom ponímaní tiež slúži) rôzne typy verejnosti: cirkevnú, akademickú, politickú i širšiu verejnosť. V druhom ide o osobu, ktorá nielen verejnú teológiu praktizuje, ale dokáže o nej aj kompetentne teoretizovať a následne ju obhajovať. V zahraničí je termín občas používaný aj elastickejšie.

Medzi kresťanských verejných teológov patria Dietrich Bonhoeffer (Nemecko, evanjelik), Martin Luther King (USA, baptista), Abraham Kuyper (Holandsko, kalvín), Richard John Neuhaus (USA, katolík) či Desmond Tutu (Južná Afrika, anglikán). Z trochu skoršieho obdobia môžeme tiež spomenúť Jonathana Edwardsa (USA, kongregacionalista) alebo Johna Wesleyho (Anglicko, metodista), ktorí boli podobne ako mnohí ďalší verejnými teológmi predtým, ako sa pojem a koncept stali zaužívanými.

Pre väčšinu čitateľov sú život a dielo zmienených teológov z pochopiteľných dôvodov vzdialené. Máme však to šťastie, že aj z „Československa“ vzišla osoba, ktorá je učebnicovým príkladom praktizovania verejnej teológie. S konkrétnymi názormi Tomáša Halíka môžeme súhlasiť alebo nesúhlasiť, nič to však nemení na skutočnosti, že jeho život a dielo sú studnicou výskumného materiálu a hlbokej inšpirácie pre každého, kto sa zaujíma o verejnú teológiu. A sú tiež darom pre celú spoločnosť.

Z perspektívy rozvoja verejnej teológie v strednej Európe je potešujúce, že Tomáš Halík v ostatných rokoch o predmetnej disciplíne premýšľa, o čom sa zmieňuje aj vo svojej autobiografii To že byl život? Z podzemní církve do labyrintu svobody (2018). Pre moju vlastnú prácu je povzbudzujúce, že nositeľ Templetonovej ceny za rok 2014 uvádza, že som ho „podnítil k novému způsobu sebareflexe“, čo ukazuje nielen na jeho intelektuálnu otvorenosť, ale aj na vysvetľujúcu silu a sľubný potenciál konceptu verejnej teológie.

Počiatky explicitnej verejnej teológie siahajú do roku 1974, keď Martin E. Marty z Chicagskej univerzity prvýkrát použil tento pojem v analytickom článku o Reinholdovi Niebuhrovi. Odvtedy boli publikované – najmä v anglickom jazyku – tucty kníh a stovky článkov zaoberajúcich sa verejnou teológiou alebo niektorým z jej aspektov. Od roku 2007 má verejná teológia aj svoj prestížny medzinárodný časopis, čo prispieva k jej ďalšiemu rozvoju.

Verejná teológia dokáže informovane odpovedať na otázky týkajúce sa úlohy náboženstva v demokratickej spoločnosti, miesta náboženských argumentov v politickej debate, potreby etiky vo verejnom živote, vzťahu štátu a cirkví, stretnutia viery a kultúry, požiadaviek učeníctva a občianstva a pod. Verejní teológovia – v závislosti od svojej kvalifikácie a záujmov – sa vyjadrujú k rôznym otázkam spoločenského a politického života a robia to spôsobom, ktorý je erudovaný, zrozumiteľný a podnetný aj pre osoby z mimocirkevného prostredia.

Rozvoj verejnej teológie na Slovensku urýchli, ak pri niektorej z teologických fakúlt – alebo ako nezávislá inštitúcia – vznikne rešpektované centrum verejnej teológie (na presnom názve momentálne nezáleží). Inšpiráciu je dnes možné nájsť nielen v Spojených štátoch amerických, ale vo viacerých krajinách takmer na každom kontinente. Bolo by to prínosom nielen pre akademickú komunitu a cirkevné spoločenstvá, ale aj pre celú spoločnosť.

Cirkvi na Slovensku

Komentáre

Teraz najčítanejšie