Denník N

Ako zo mňa utečenci za týždeň spravili radikála

Videl som zvnútra dva utečenecké tábory na Sicílii, sledoval prvé kroky piatich stoviek ľudí na európskej pevnine a zmenilo mi to život.

[windowtext]

Prvýkrát som Musu uvidel v rade na cestoviny. Podávali sa z obrovského hrnca, Musa už bol takmer na rade, keď sa nám stretli pohľady a on sa naširoko usmial a impulzívne urobil ku mne gesto v zmysle: chceš najskôr ty?

Nestál som v rade. Nikdy predtým sme sa nevideli. Boli sme v utečeneckom tábore na Sicílii a celý jeho majetok pozostával z oblečenia, ktoré mal na sebe.

Musu pred pár dňami zachránila talianska pobrežná stráž z lode v Stredozemnom mori. Po obede som si k nemu prisadol na múrik pred táborom.

Má 16 rokov, pochádza z Gambie. Nepamätá si ani jedného z rodičov, zomreli, keď bol ešte veľmi malý. Vychovával ho strýko, ktorého považoval za otca. Hovorí so mnou po anglicky, ale nikdy nechodil do školy, od dvanástich rokov pásol strýkov dobytok. „Cez deň, v noci, každý deň, štyri roky,“ hovorí.

Na prahu dospelosti očakával, že s ostatnými súrodencami dostanú po malom kúsku pôdy, aby sa mohli začať sami živiť. „Zrazu mi strýko povedal, že ja nedostanem nič, lebo nie som jeho vlastný syn,“ hovorí Musa. „Chápete, štyri roky, každý deň. Keby som dostal aspoň jednu jedinú kravu. Ale on, že nič, lebo nie som jeho. Nemohol som zostať, musel som odísť,“ hovorí a jeho doteraz veselý výraz sa dramaticky mení, akoby sa smútok zo všetkej nespravodlivosti sveta stretol v jednom jeho pohľade. Bol by to jeden z miliónov podobných príbehov, ale vďaka tým dvom čiernym očiam upreným na mňa na sekundu chápem, čo by inak pre belocha bolo nemožné pochopiť: ako sa cíti Gambijčan, ktorý po rokoch otrockej práce zrazu stratí nádej, že raz bude mať vlastnú kravu.

Poďakujem sa, vyjdem na ulicu, sadnem si na schody a plačem.

Toto nebude objektívny text o probléme migrácie cudzincov do Európy, lebo taký sa po týždni strávenom na Sicílii rozhovormi tohto druhu nedá napísať.

Nebude to však ani text o tom, čo všetko Musovi robili v líbyjskom väzení a na ktorých všetkých miestach ho bili. Bude o tom, prečo sú migranti obrovskou hrozbou pre európsku civilizáciu – ak ich neprijmeme.

[/windowtext]

01
Loď Lekárov bez hraníc Bourbon Argos pristáva v sicílskej Auguste. Foto pre N – Andrea Scarfò

[windowtext]

Dve zradné slovíčka

Povedzme si niečo o ekonomickej migrácii. Musa je ekonomický migrant. Odišiel, pretože chcel mať šancu vlastniť raz kúsok poľa, ktorý mu nikto nebude môcť zobrať.

Aj 17-ročný Buba, ktorého som našiel v tom istom tábore, je ekonomický migrant. Pomáhal mame v Gambii pestovať rajčiny, ale susedia im zobrali pôdu. Jeho otec bol príliš starý, aby ich ubránil, on sám ešte príliš malý. Mama ho preto poslala do susedného Senegalu, kam ušla aj jeho sestra. Buba videl, že mnohí odtiaľ odchádzajú do Líbye, tak sa pridal. Po niekoľkých mesiacoch v Líbyi, bitkách, internačnom tábore sa mu podarilo prepašovať do člna smerujúceho do Talianska. Dve noci preplakal v podpalubí, nevidel, čo sa deje, dusil sa výparmi z nafty.

V tábore je spokojný, pretože Taliani mu zachránili život. Jeho snom je pracovať na stavbe, ale zobral by akúkoľvek prácu. Keby si zarobil toľko, aby sa mohol vrátiť do Gambie a kúpiť mame pôdu, ktorú by jej už nezobrali.

Ekonomický migrant je jazykové spojenie zákerné ako trebárs „preventívny chirurgický raketový úder“, lebo vyvoláva asociáciu, ktorá nás skôr vzďaľuje od pravdy, ako k nej približuje. Pod „ísť za lepším“ si totiž v strednej Európe predstavujeme niečo úplne iné ako túžbu mať raz v živote prácu, za ktorú dostanete zaplatené namiesto toho, aby vás len zbili.

„Ak niekto vo svojej krajine umiera, lebo nemá dosť jedla, tak je ekonomický migrant,“ hovorí Chiara Montaldo, ktorá je šéfkou misie Lekárov bez hraníc v sicílskom Pozzalle.

[/windowtext]

„Počúvať ich príbehy a pozerať na ich jazvy, to je vždy také, ako keby mi niekto vrazil päsťou do brucha a zastavil mi dýchanie.“ Peppe Cannella, Lekári za ľudské práva

[windowtext]

Romantické mestečko s dvoma obľúbenými plážami leží na juhovýchodnom cípe Talianska, a tak je jedným z prístavov, kam lode niekoľkokrát týždenne zvážajú migrantov pozbieraných z chatrných korábov v Stredozemnom mori.

Chiara je špecialistkou na infekčné choroby. Za desať rokov v neziskovke už pôsobila v utečeneckých táboroch v Číne, Indii, Kongu, na Ukrajine a naposledy liečila ebolu v Guinei. Tvrdí, že Sicília je jej najťažšia misia. Pre Lekárov bez hraníc, ktorí väčšinou pôsobia v najextrémnejších situáciách, uprostred vojen a najhorších epidémií, bolo rozhodnutie otvoriť misiu na Sicílii kontroverzné. Je priznaním, že vyspelá európska krajina nezvláda poskytovať ľuďom na svojom území v utečeneckých táboroch základný štandard zdravotnej starostlivosti a ľudskej dôstojnosti.

[/windowtext]

02
Ako prví vystupujú z lode chorí, po nich nasledujú ženy a deti. Foto pre N – Andrea Scarfò

[windowtext]

Utečenecká ruleta

Aby ste sa zaradili do skupiny absolútne najchudobnejších a najzraniteľnejších obyvateľov európskeho kontinentu, musíte mať veľakrát po sebe šťastie. Väčšinou najskôr pri úteku z domu, potom pri nebezpečnom prechode Saharou. Takmer určite pri prechode Líbyou uvrhnutou do anarchie, ktorú ovládajú náhodné miestne skupinky ozbrojencov. Keď vás bijú pri nastupovaní na loď, nesmiete spadnúť do vody, vášmu pašerákovi sa nesmie pokaziť satelitný telefón, ktorým privolá pobrežnú stráž, a vaša loď sa nesmie rozpadnúť skôr, než pomoc dorazí. Naposledy si pred dosiahnutím európskej pevniny hodíte pomyselnou kockou, keď niekto na veliteľstve námorných operácií rozhodne, kam vás privolaná loď zavezie.

Utečenecký tábor môže vyzerať ako ten, ktorý otvorilo v sicílskom Scicli združenie talianskych protestantských cirkví. Nenápadná budova v historickom centre mesta označená ako „kultúrne centrum“ má v suteréne učebne, kde sa vyučuje taliančina, na prízemí je jedáleň vyzdobená umeleckými projektmi detí, na ďalších poschodiach kuchyňa a spálne len pre pár desiatok migrantov, ktorým sa nepretržite venujú sociálni pracovníci.

Tu som našiel aj Musu a Bubu z úvodu tohto textu. Tu ma vo dverách ako prvá privítala scénka, ako sa čierni tínedžeri smiali a objímali s blonďavým päťročným synom jednej z talianskych zamestnankýň, ako keby práve vystúpili z nerealisticky presladeného videoklipu UNICEF-u.

Ale tábor môže vyzerať aj ako ten v inom sicílskom meste Mineo: 4000 ľudí natlačených do bývalých vojenských barakov, nekonečné čakania v radoch na jedlo alebo na lekárske vyšetrenie, organizované kriminálne gangy, prostitúcia. Môžete vyjsť pred bránu, ale je to zbytočné, lebo k najbližšej budove, ktorá nie je utečeneckým táborom, by ste museli kráčať 10 kilometrov. Na pohovor s komisiou, ktorá posúdi vašu žiadosť o azyl, nebudete čakať zákonom stanovené tri mesiace, ale v priemere rok. Na výsledok odvolania možno ďalší rok alebo dva. Počas toho obdobia nemáte doklady a nesmiete pracovať. Ak sa večer nevrátite včas späť, stávate sa navždy nelegálnym migrantom.

[/windowtext]

Foto pre N – Andrea Scarfò
Prvé inštrukcie pre migrantov na európskej pôde. Začína sa ich nový život pozostávajúci najmä z čakania. Foto pre N – Andrea Scarfò

[windowtext]

Čo z nich urobíme?

Pri debatách o tom, či budú pre Európu utečenci záťažou alebo prínosom, sa zvykneme zameriavať na to, kto sem prichádza, a ignorovať, čo my sami z týchto ľudí počas azylovej procedúry urobíme.

Predstavte si dvoch 20-ročných Slovákov, nazvime ich Fero a Ondrej, s podobným vzdelaním, bystrosťou a chuťou do života, ktorých zrazu premiestnite na Sicíliu. Fera zavriete na základňu v Mineu riadenú organizovaným zločinom a dva roky bude jeho jedinou zábavou možnosť stáť niekoľko hodín denne v rade na jedlo. Ak niekedy stretne Taliana, bude to takmer vždy policajt, ktorý bude dohliadať, či si Fero náhodou potajomky nehľadá prácu.

Ondrej sa dostane do Scicli, naučia ho po taliansky, s adaptáciou mu pomôže psychológ, s hľadaním práce sociálny pracovník a v malej komunite si bude môcť nájsť priateľov medzi ďalšími Slovákmi aj medzi miestnymi Talianmi. Ak by ste po troch rokoch stretli Fera, nebude ťažké vytvoriť si predstavu, že Slováci sú neprispôsobivý, od prírody lenivý a ťažko vzdelávateľný národ. A navyše si pestujú nepochopiteľnú nenávisť k Talianom.

„Keď vidíme migrantov prvýkrát, väčšinou sú skrátka šťastní, že sú nažive,“ hovorí Chiara z Lekárov bez hraníc. „Je hrozné vidieť tú premenu, keď s nimi hovoríme znova o tri mesiace. Sú v depresii, začína sa im vracať všetko, čo prežili, nemôžu pracovať, nemôžu vlastne robiť vôbec nič, len čakať.“

[/windowtext]

Foto pre N – Andrea Scarfò
Záchytný tábor v Pozzalle. Na snímke vľavo zamestnanci pripravujú pásky na ruky, ktorými budú migranti označení ešte na lodi. Prvých pár nocí budú spať všetci spolu v jedinej veľkej miestnosti na dlážke. Foto pre N – Andrea Scarfò

[windowtext]

Zahrajme sa na skrývačku

Paradoxom situácie v  táboroch je, že čím viac Taliansko potrebuje s utečencami pomôcť, tým menej je ochotné ukázať, prečo. Ak najväčší tábor v Mineu miestni označujú ako peklo, menší záchytný tábor priamo v prístave v Pozzalle je dôstojným predpeklím. Získať povolenie na vstup trvá tri dni, ak ste CNN a nakrútite len pár dojímavých príbehov o ľuďoch zachránených z mora, a šesť mesiacov, ak ste neziskovka kontrolujúca dodržiavanie práv migrantov.

Nám to s miestnym fotografom trvalo tri týždne a desiatky e-mailov a telefonátov. Vyvrcholením bola zábavná hra počas posledných pár dní, keď sa úrad tváril, že nám už-už povolenie vydá, a my sme sa tvárili, že nevieme, prečo ho ešte vydať nemôže. Nájsť totiž moment, keď sa tu úplne okato neporušujú zákony, nie je jednoduché. Povolenie sme dostali na presne určenú hodinu: o jednej hodine poobede, deň po tom, ako väčšinu migrantov rozviezli do ďalších táborov, a len hodinu pred tým, ako sem loď talianskeho námorníctva doviezla ďalších 267 migrantov.

„Aký najvyšší počet ľudí ste tu mali v minulosti?“ pýtam sa s predstieranou naivitou nášho sprievodcu. „Oficiálne 180,“ odpovedá bez mihnutia oka. Už roky platí, že každá loď dovezie v priemere 300 – 400 ľudí a maximálna kapacita sa nedodržiava takmer nikdy. Vie to starosta, vedia to lekári, vie to polícia, ale oficiálne to nevie nikto. Tábory spravujú súkromné firmy a zväčšiť kapacitu by stálo peniaze navyše.

[/windowtext]

Foto pre N – Andrea Scarfò
Tábor v Pozzalle – po stenách graffiti, detské kresby, jediné súkromie je v provizórnej ošetrovni. Foto pre N – Andrea Scarfò

[windowtext]

Prekročenie kapacity neznamená, že sa nedodržiava jedno z nezmyselných nariadení určených hygienikom kdesi v Bruseli. Znamená to, že 20-ročná žena zo Sýrie v noci spiac na zemi cíti na tvári dych vedľa ležiaceho muža z Eritrey a že ak prešla traumou a potrebuje pomoc psychológa, skôr ju prevezú do iného tábora, než sa dostane u psychológa na rad.

„Tak čo chcete vidieť?“ uškŕňa sa na nás miestny úradník, ktorý musel cestovať v horúčave 40 kilometrov, aby nad našou návštevou oficiálne dohliadal, ale vynahrádza si to potešením z toho, že tábor sa zaplní až tesne po našom odchode. Zvonka vyzerá ošarpaná budova ako anonymný sklad nábytku, vnútri si to rýchlo spresníte na sklad matracov. Hangár je rozdelený na dve časti len murovanou priečkou do výšky pliec. V ideálnom prípade oddeľuje aspoň mužov od žien, ale častejšie tých s kožnými chorobami od tých bez chorôb alebo Sýrčanov od ľudí zo subsaharskej Afriky.

Pre stovky ľudí je tu desať umývadiel, ešte menej záchodov. V menšej časti sú vojenské poschodové postele, vo väčšej len deky na zemi. Na stenách sú neumelé grafity a tu a tam nalepené detské výkresy: Milujem Pakistan – Milujem Taliansko. Ďakujem za život.

[/windowtext]

„Povedať: Berieme len sýrske rodiny, teda berieme len bohatých a tých chudobných necháme krajinám na juhu Európy, to je rasizmus.“ Lucia Borghi, Borderline Sicilia

[windowtext]

Na vybetónovanom dvore pobieha africké dievča a vešia na železný plot vypraté oblečenie. Nohavice aj tričko sú jej priveľké, zjavne darované, a tak si ich pri chôdzi pridržiava rukami. Vnútri čakajú na nových spolubývajúcich dve desiatky mužov, z diaľky nás po anglicky vždy prví zdravia.

Rôzne národnosti znášajú vstup do tohto prostredia rozlične, hovorí lekárka Chiara. Afričania sú v prvom momente šťastní, občas dokonca tancujú od radosti, že sú nažive. Sýrčania sú oveľa odmeranejší, sú zvyknutí na iný štandard a niekedy si pri prvom lekárskom vyšetrení pýtajú heslo na wi-fi. Vtedy sa veľmi hanbím za to, v akom prostredí ich tu vítame, hovorí Chiara.

Sestričky v ošetrovni tábora sa pýtam, či sa jej práca odlišuje od toho, keď robila v talianskej nemocnici. „Vidím tu veci, ktoré som predtým nevidela – mnoho strelných poranení, popáleniny, stopy mučenia,“ vraví. „Inak však choroby väčšinou nie sú vážne. Nie je to ťažké medicínsky. Je to ťažké ľudsky.“

[/windowtext]

Foto pre N – Andrea Scarfò
Zvoz migrantov zo Stredozemného mora tvorí dnes väčšinu náplne práce talianskeho námorníctva. Foto pre N – Andrea Scarfò

[windowtext]

A ebolu máte?

Povedzme si niečo o nákazlivých chorobách. Ak máte neurčitý pocit, že sa do Európy môže na lodiach dovliecť niečo nebezpečné, poviem vám, prečo: zrejme ste videli v televízii alebo novinách zábery, ako migranti vystupujú na breh v sprievode mužov kompletne zahalených do bielych protichemických oblekov, akoby práve vyskočili zo scény amerického katastrofického filmu.

Proti čomu sa títo ľudia chránia? Zďaleka najčastejším problémom, ktorý si sem migranti prinášajú, je svrab, kožná choroba, na ktorej je najhoršie jej meno. „Nám tu už rukami prešli stovky ľudí so svrabom a nikto z nás sa nenakazil, ale v nepravdepodobnom prípade, že by ste ho chytili, sa lieči tak ľahko, že je to vyslovene hlúpa choroba – stačí jedna sprcha a jedno natretie olejom,“ hovorí lekárka Chiara. Okrem svrabu sa vyskytujú aj ďalšie kožné choroby, všetky spojené s podmienkami, v akých migranti žili v líbyjských táboroch, žiadna z chorôb však nie je pre nás nebezpečná, hovoria sicílski lekári.

Druhú skupinu medicínskych problémov tvoria následky mučenia: pomliaždeniny, popáleniny, poškodené kĺby. „Približne deviati z desiatich migrantov, ktorí sa dostanú do Talianska, sú obeťami násilia, mučenia alebo zlého zaobchádzania,“ hovorí lekár Peppe Cannella pracujúci pre taliansku humanitárnu organizáciu Lekári za ľudské práva. „Z ľudí, ktorí prešli Líbyou, je to možno 99 percent.“ Za posledný rok sa situácia v Líbyi dramaticky zhoršila, zhodujú sa úplne všetci, ktorí s migrantmi prichádzajúcimi cez Stredozemné more pracujú. Buď vás unesú policajti a mučia vás vo väzení, alebo vás odvlečú iné ozbrojené skupiny. Ich členovia zvyknú telefonovať vašim príbuzným počas toho, ako vás práve bijú, aby bolo zreteľne počuť váš krik, hovorí Peppe.

Poslednou skupinou sú choroby, ktoré by sme mohli nazvať media doloris – vyskytujú sa viac v televíznych správach o migrantoch ako priamo u migrantov. Sú to napríklad ojedinelé prípady tuberkulózy alebo dokonca HIV, ich výskyt u migrantov je však len o málo vyšší ako v bežnej európskej populácii, hovorí Chiara, odborníčka na infekčné choroby. „Určite nie o toľko vyšší, aby mala vznikať akákoľvek panika.“

Keď otváram tému chorôb ako ebola, lekárka už len ťažko skrýva rozčúlenie nad tým, že sa znova našiel idiot, ktorý sa na ne dokáže opýtať. „Krajiny, kde je ebola, sú od Líbye vzdialené päťtisíc kilometrov cesty púšťou. Deťom na základných školách to ukazujem aj na mape. Prejsť túto cestu trvá väčšine ľudí najmenej tri mesiace. Potom musia prekonať Líbyu, a potom more. V medicíne nikdy nehovoríme nikdy, ale aby niekto túto vzdialenosť prešiel za tri týždne, čo je inkubačná lehota eboly, a prežil by chorobu až po vylodenie v Európe, sa mi zdá takmer nemožné. Rozhodne máte oveľa, oveľa väčšie riziko, že sa nakazíte ebolou na letisku v Ríme alebo Paríži ako v utečeneckom tábore,“ hovorí Chiara.

[/windowtext]

Foto pre N – Andrea Scarfò
Druhá lekárska prehliadka priamo na móle po vystúpení z lode. Foto pre N – Andrea Scarfò

[windowtext]

Vitajte

Je šesť hodín ráno a do nákladného prístavu v Auguste sa ležérnym tempom trúsia po jednom-dvoch zástupcovia nekonečne rozsiahlej štruktúry talianskej štátnej správy. Karabinieri. Polícia. Finančná polícia. Mestská polícia. Prístavná polícia. Protiteroristická polícia. Ministerstvo zdravotníctva. Červený kríž. Civilná obrana. Neziskovka Emergency a neziskovka Lekári bez hraníc. Sympózium uniforiem pôsobí impozantne, ale atmosféra je uvoľnená. Všetci postávame na betónovom móle obklopení prístavnými žeriavmi a bezstarostne debatujeme. Väčšina ľudí sa navzájom pozná, tento rituál tu prebieha niekoľkokrát do týždňa.

Prejdú dve hodiny, kým sa objaví na obzore loď Lekárov bez hraníc Bourbon Argos, na miesto v prístave ju vedie remorkér a malý motorový čln pobrežnej stráže.

Keď je už len pár metrov od brehu, cez sieť zakrývajúcu palubu sa prestrčí ruka a začne nám mávať. Inštinktívne odmávam naspäť. O chvíľu sa objaví aj tvár, a ďalšie tváre, desiatky, stovky. Stojíme s fotografom na okraji móla, polícia a lekári sa neponáhľajú a sú desiatky metrov za nami, a tak sme prví ľudia na európskej pevnine, ktorých pasažieri lode vidia. Upierajú na nás pohľady a v tom momente máme obaja vlhké oči.

Žeriav z lode položí na mólo mostík a na loď nastupujú hygienici zahalení do ochranných odevov s rúškami. Robia prvú zdravotnú kontrolu: dýchanie (tuberkulóza), sťažnosti na svrbenie kože (svrab). Podľa zistených problémov každého označia papierovým náramkom s číslom.

Prejde ďalšia hodina, kým prvý imigrant vystúpi z lode. Ženu, možno tridsiatničku, možno štyridsiatničku, z oboch strán podopierajú zdravotníci z lode, ledva kladie nohu pred nohu. Keď zostúpi z mostíka, okamžite vracia, ale neprestáva kráčať. Polhodinu je v lekárskom stane na móle, potom ju odváža sanitka. Lekári nás prosia, aby sme nepoužívali jej fotografie, pretože prešla „extrémnym násilím“, kým unikla z Líbye. Jej manžel tam zostal vo väzení. Zmazávame fotografie.

Začínajú vystupovať ďalšie ženy, po nich deti, po nich mladí muži. Pod mostíkom dostane každý do ruky pollitrovú fľašu s vodou a gumené topánky. O desať krokov ďalej meria lekár každému teplotu. Ďalších desať krokov a vstupujú do medicínskeho stanu, kde sa znova zisťuje anamnéza. Za stanom si sadajú do radov na rozpálený betón, usmerňujú ich policajti. Muž z UNHCR zisťuje národnosti: hláste sa, kto ste zo Somálska. Z Guiney. Z Mali. Z Nigérie. Z Gambie. Zo Senegalu.

Dve hodiny po zakotvení lode všetci odchádzajú do stanu priamo v prístave, kde strávia prvých pár nocí. Potom ich rozvezú do utečeneckých táborov, ktoré sa stanú domovom niektorých z nich na mnoho ďalších rokov. Pár desiatok skončí v pekle Minea. Jeden-dvaja možno v ľudskejšom Scicli.

Len o pár hodín neskôr sa nám od iného oblastného úradu podarí získať povolenie sledovať aj príchod ďalšej skupiny migrantov do 80 kilometrov vzdialeného Pozzalla. Rozdiel medzi dvoma udalosťami, ktoré by teoreticky mali vyzerať úplne rovnako, ukazuje, nakoľko nesystematický prístup k migrantom stále je.

Tentoraz k brehu prichádza nie loď s lekármi, ale korveta talianskeho námorníctva. Pasažieri nesedia v tieni, ale na palube priamo pod pražiacim slnkom, každý, kto je na lodi v ich blízkosti, má kompletný biologický oblek (na lodi Lekárov bez hraníc mal málokto vôbec rúško na ústach). Namiesto vody a topánok ich víta oveľa hustejší kordón policajtov a každého muža, čo má viac vrstiev oblečenia alebo tašku, prehľadajú. V jednom momente policajti schytia muža viditeľne staršieho ako ostatní a rýchlo ho vlečú do pripraveného auta – zrejme je podozrivý z pašovania ľudí. Pýtam sa prizerajúcich sa lekárov, ako sa dá pašerák v takom dave spoznať. Buď majú nahrávku jeho hlasu, ako telefonuje z lode, alebo mu našli predmet, ktorý ho prezradil, myslia si.

V tento deň na Sicíliu priplávala aj tretia loď, zakotvila v Palerme. Na jej palube bolo aj 12 tiel ľudí, ktorých Taliani už nestihli zachrániť. Z opačného konca ostrova k nej vyrážajú lekári, aby sa postarali o ľudí, ktorí niekoľko hodín plávali vo vode s mŕtvolami svojich priateľov.

[/windowtext]

Foto pre N – Andrea Scarfò
Migranti uskladnení na palube medzi raketami. Talianski námorníci si zvykajú na nové úlohy. Foto pre N – Andrea Scarfò

[windowtext]

Za otázku nič nedáte

Počas týždňa na Sicílii som sa trikrát vrátil do tábora v Scicli, hovoril s dvoma desiatkami lekárov, úradníkov, sociálnych pracovníkov, s bývalými utečencami žijúcimi v Taliansku už roky i ľuďmi, ktorí boli ešte pred 24 hodinami v podpalubí dreveného člna.

Ako človek vyvrhnutý na Sicíliu priamo z nevábnych útrob slovenskej internetovej utečeneckej debaty som mal množstvo praktických otázok, pri ktorých ľudia krútili hlavami: biely muž, tvoje otázky sú pochopiteľné, ale hlúpe. Tak si ich rýchlo preleťme.

Chcú imigranti zneužívať náš sociálny systém?

V krajinách, odkiaľ prichádzajú, väčšinou neexistuje žiaden sociálny systém. Počas rozhovorov s ľuďmi, ktorí sú v Európe len krátko, som nenarazil na nikoho, komu by vôbec napadlo, že môže existovať spôsob, ako nepracovať a dostávať pritom peniaze. Je však šanca, že ak migrantov necháme v táboroch odkázaných na našu pomoc dostatočne dlho, dokážeme si ich pre myšlienku sociálnych dávok získať.

Nemali by sme mať na mori viac lodí, keď tam ľudia umierajú?

„Je to naša jediná práca,“ odpovedal mi taliansky námorník, s ktorým sme si dávali o desiatej večer hamburger, keď som sa ho pýtal, akú časť práce námorníctva dnes tvorí pomoc migrantom. „Skrátka čakáme tesne za hranicou líbyjských teritoriálnych vôd, kedy nás zavolajú.“ Odkedy sa začala námorná operácia Mare Nostrum, takmer žiadna loď sa už nedoplaví až do Európy – pašeráci väčšinou sami volajú a hlásia svoju polohu. Koľko ľudí dnes v mori umiera, nikto nevie, ale katastrofické obavy vyjadrované pri nahradení Mare Nostra operáciou Triton sa zrejme nevyplnili: námorníci sú skrátka zmierení, že keď sú ľudia v mori, je ich prácou ľudí vyťahovať.

Prečo utekajú práve k nám?

Väčšinou neutekajú k nám, absolútna väčšina utečencov na svete je v iných chudobných krajinách. Aj tí, čo sú u nás, často pôvodne utekali len do najbližšej bezpečnejšej krajiny, keď sa tam situácia zhoršila, utekali ďalej, a pri úteku z Líbye je často hrozné riziko na lodi stále najbezpečnejšou možnosťou, ako opustiť krajinu ktorýmkoľvek smerom. Menšina vie, kam v Európe chce ísť, pretože tam už majú známych alebo príbuzných. Iná menšina je tu dokonca nedobrovoľne, niekto ich skrátka naložil na loď, napríklad aby im nemusel platiť za prácu.

Kto sem vlastne ide?

Dve najväčšie skupiny sa od seba výrazne odlišujú. Z bombardovanej Sýrie utekajú ľudia, akí by utekali z Košíc, keby boli Košice niekoľko rokov bombardované: tí, ktorí majú v iných mestách známych, ku ktorým môžu ísť, a dosť peňazí na zaplatenie cesty. Väčšinou teda stredná trieda, vzdelaní rovnako ako priemerní Košičania. Zo subsaharskej Afriky utekajú väčšinou tí najchudobnejší, ich rodiny často predajú všetok majetok, aby mohli jedného muža poslať na sever s nádejou, že si nájde prácu a bude posielať peniaze rodine. Väčšina týchto ľudí chodila do školy len niekoľko rokov, niektorí vôbec. Veľmi často však ovládajú viacero jazykov, okrem miestnych dialektov najmä angličtinu či francúzštinu. Počas týždňa v Taliansku mi nikdy nemuseli Taliani prekladať, čo hovoria migranti, ale viackrát mi migranti prekladali z taliančiny do angličtiny, čo hovoria Sicílčania.

Môžu byť medzi migrantmi teroristi?

Zatiaľ sa to nestalo, a ak by nejaký cudzinec chcel spáchať teroristický útok v Európe, takmer určite by pre neho bolo bezpečnejšie a jednoduchšie kúpiť si víza a letenku, tak, ako státisíce iných cudzincov prichádzajúcich k nám, ako odovzdať svoj život do rúk militantného pašeráka, riskovať smrť alebo zmrzačenie na lodi, podrobiť sa po pristátí trom prísnym lekárskym prehliadkam, snímaniu odtlačkov prstov, pohovoru s políciou a snahe o jeho identifikáciu zástupcom jeho veľvyslanectva.

Chcú tu imigranti šíriť islam?

Asi tak veľmi, ako chcú migranti prichádzajúci do Prahy z Tvrdošína (91 percent katolíkov, o 4 percentá viac ako moslimov v Sýrii) šíriť kresťanstvo v Prahe.

Nebolo by lepšie pomáhať priamo v krajinách, odkiaľ migranti prichádzajú?

Bolo. Ak máte nápad, ako sa dá odstrániť chudoba v Afrike a vojny na Blízkom východe, a to skôr, ako sem zajtra dorazí ďalšia loď s utečencami, sem s ním.

Zoberú nám utečenci prácu?

Ako si všimol americký komik Louis C. K., ak vám vezme prácu niekto, kto nemá vo vašej krajine žiadne kontakty, nevie jazyk a je bez peňazí, tak ste tak či tak za veľa nestáli.

Prečo sú tieto otázky ak nie hlúpe, tak možno nie tie úplne najsprávnejšie?

Austrálsky filozof a etik Peter Singer sa vo svojom slávnom texte čitateľov pýta: ak by ste išli okolo rybníka a topilo by sa v ňom dieťa, vytiahli by ste ho, aj keby ste si pri tom mali zničiť drahé šaty?

Ak odpovedáte kladne, je tu potom druhá otázka. Ako si sám pred sebou odôvodníte, že za cenu jedných vašich nových šiat by ste mohli ešte dnes zachrániť život jedného dieťaťa v Afrike, ale ešte ste to neurobili? Ste rasista a považujete život bieleho dieťaťa za hodnotnejší ako život Afričana? Alebo len nechcete o tom africkom dieťati vedieť, aby ste si takúto otázku nemuseli klásť?

Sú len dve témy, o ktorých mi sám začal rozprávať úplne každý, koho som na Sicílii spovedal: peklo v Líbyi a presvedčenie, že celý problém s migrantmi by bol riešiteľný, keby sa s nimi ľudia stretli osobne a nie o nich len čítali v novinách a na Facebooku.

„Ak sa nejaký politik snaží presvedčiť voličov, akí sú títo ľudia nebezpeční, pozývam ho k nám na návštevu, aby sa im pozrel do očí, tým tehotným ženám alebo ženám s dojčatami, a povedal – nie, my vás tu nechceme, musíte sa vrátiť,“ hovorí starosta Pozzalla Luigi Ammatuna.

[/windowtext]

„Mnohí migranti sú obeťami pašerákov ľudí. Presvedčia ich, že tu budú mať krásny život. Z niektorých regiónov je ich tu toľko, že to vyzerá, ako keby tam cesty do Európy niekto aktívne propagoval.“ Chiara Montaldo, Lekári bez hraníc

[windowtext]

Sedíme v nádhernej kancelárii s panoramatickým výhľadom na Stredozemné more a na prístav, ktorým už prešlo niekoľko desaťtisícov utečencov. Snažím sa z neho dostať aspoň trochu vyvážený príbeh o tom, či utečenecký tábor v meste nespôsobuje predsa len aj nejaké problémy, ale nedarí sa. „Raz, keď bolo v tábore asi 700 ľudí,“ hovorí starosta stále o tom istom tábore, ktorý má oficiálnu kapacitu 180 osôb, „kupoval som si v blízkej lekárni lieky, a keď som vyšiel von medzi množstvo postávajúcich migrantov, prišiel ku mne možno 75-ročný miestny. Čakal som, že bude nejaký problém, ale on len hovorí: Starosta, keď ich je tu toľko, nemali by sme postaviť viac lavičiek? Veď nemajú kde sedieť!“

„Na Sicílii ľudia s migrantmi žijú, a tak je to tu lepšie ako na severe (Talianska), lebo tu začínajú rozumieť, že nie všetci sú chudobní, nie všetci sú kriminálnici, teroristi, špinaví a chorí,“ opakuje znova Lucia Borghi z neziskovky Borderline Sicilia, ktorá monitoruje dodržiavanie práv migrantov.

„Predtým, ako tábor vznikol, miestni protestovali, báli sa zdravotných rizík, báli sa o svoju prácu,“ hovorí zasa Federica Brizi, starajúca sa o migrantov – tínedžerov v tábore v Scicli. „Dnes však už nie sú žiadne problémy. Vzali sme naše deti do miestnej školy, aby sa spoznali s rovesníkmi, mnohí sa stali priateľmi, a tak cez deti aj ich rodiny pochopili, že sú to len chlapci a dievčatá ako hociktoré ostatné.“

[/windowtext]

Foto pre N – Andrea Scarfò
Ako prví vystupujú z lode chorí, po nich nasledujú ženy a deti. Foto pre N – Andrea Scarfò

[windowtext]

Čo znamená prijať utečencov

Jedna z lekárok mi rozprávala o žene, ktorá vystúpila z lode v stave ťažkej psychózy, „povedali by ste, že blázon“. Previezli ju do nemocnice, ale ani lekári si s ňou nevedeli poradiť a chceli ju prepustiť. Lekárka pracujúca v tábore sa tomu snažila zabrániť a zohnala tlmočníka, ktorý konečne dokázal pochopiť, čo sa stalo: ešte pred dvoma týždňami bola žena zdravá, ale potom ju niekoľko dní vo väzení bili a znásilňovali a nakoniec naložili na loď. „Keď sme to vysvetlili ľudom v nemocnici, ich postoj sa zmenil a už hľadali spôsob, ako jej pomôcť. Kým nič nevedeli, tak sa len báli. Strach vychádza vždy z nevedomosti,“ hovorí lekárka.

Prijať utečencov neznamená dať ich pod strechu a dať im najesť. Možno v preplnenom rakúskom alebo gréckom tábore nemali ani strechu, ale to nie je ich hlavný problém – prežili už aj horšie veci a je riadna drzosť nazývať to dobročinnosťou, ak sme ochotní akurát ich u nás ustajniť.

Prijať ich znamená správať sa, ako je zvykom v európskej kultúre, ktorá na nás kladie morálnu zodpovednosť za pomoc iným ľuďom, aj keď sme ich nešťastie my nespôsobili. Presne tak sa správame, aj keď vidíme topiace sa dieťa a máme na sebe nový oblek. Dieťa po vytiahnutí nenecháme ležať na brehu, ale privoláme lekára, a áno, ak sa mu utopili rodičia, tak si ho zoberieme aj domov, aj keď sme dnes pôvodne chceli ísť do divadla. Prijať utečencov znamená správať sa k nim tak, ako by sme sa správali k Slovákom v rovnakej situácii: vypočuť si, čo prežili, a spýtať sa ich, ako im môžeme pomôcť.

Ako holokaust

„Čo sa tu teraz deje, to nie je migrácia, to je exodus. Je to ako nový holokaust, ľudia umierajú doma, umierajú po ceste v púšti, umierajú v Líbyi. Musíme tých ľudí zachrániť,“ hovorí naliehavým hlasom psychiater Peppe Cannella z Lekárov za ľudské práva. Drží ma pritom za obe ramená, akoby už nevedel, ako má viac zdôrazniť, že aspoň túto jednu vec musím pochopiť. „Keď sa však tých ľudí, čo prešli hroznými vecami, dotknete, strávite s nimi čas, keď ich spoznáte, srdce každého jedného človeka začne búchať súcitom.“

Peppeho angličtina je slabá, a tak nám tlmočí jeho kolega Angelo Kiros Abraha, ktorý sem pred štyrmi rokmi sám prišiel ako utečenec z Eritrey. „Keď týchto ľudí spoznáte, spoznáte ich bolesť a pochopíte krásu príbehov každého jedného z nich, krásu ich kultúr, dosť sa od nich sami naučíte,“ pokračuje Peppe.

„Kedysi, keď som mal vo fľaši už len na dne trochu vody, vyhodil som ju, dnes už by som to neurobil – naučil som sa od migrantov, že všetko má svoje využitie a nič sa nemá vyhadzovať,“ hovorí. „Možno je naša európska kultúra na rázcestí, možno naše zameranie len na produktivitu a profit má naraziť na zrkadlo, ktoré nám a našim hodnotám oni so svojimi príbehmi nastavia. Možno je to začiatok novej Európy. Možno práve to, čo nám títo ľudia prinášajú, najviac potrebujeme,“ vraví psychiater.

[/windowtext]

Foto pre N – Andrea Scarfò
O pár minút sa im začne nový život. Foto pre N – Andrea Scarfò

[windowtext]

Ohrozenie je skutočné

V tomto texte nie je veľa dojímavých príbehov o tom, ako utečenci prekonávali strašné nástrahy krutého osudu. Prvý dôvod je, že je ťažké spovedať trebárs dve štrnásťročné dievčatá z Nigérie, ktoré vravia, že ich rodičia nemali žiadne peniaze a za cestu teda neplatili, ale „niektorí ľudia im pomohli“ a v ich očiach čítate len pohŕdavé: nikdy nemôžeš pochopiť, čo som zažila. Dokonca to nie je len ťažké, ale aj nezodpovedné: dievčatá potrebujú psychológa na niekoľko rokov, nie novinára na 20 minút.

Druhý dôvod je, že keď máte emóciu, ešte to neznamená, že máte pravdu. Že je ťažké pokojne počúvať niečí životný príbeh, neznamená, že má hneď dostať azyl. Najprekvapujúcejším momentom z ôsmich dní na Sicílii však neboli návaly negatívnych emócií, ale tie nečakané pozitívne.

Môj fotograf Andrea býva pár kilometrov od prístavu a fotografoval už desiatky pristátí migrantov pre mnohé svetové agentúry. Keď však spolu sledujeme vyloďovanie migrantov z lode Lekárov bez hraníc, ktoré má zvláštne dôstojné čaro, v očiach má slzy a niekoľkokrát mi potom ďakuje, že niečo také mohol vidieť.

Čo je také dojímavé na tom, keď na vás zvedavo a s nádejou pozerá dvesto ľudí z lode? To, čo cítim, je hrdosť, a hanbím sa za to, lebo ja som tým ľuďom nijako nepomohol. Ale aj tak som hrdý, lebo som súčasťou civilizácie, ktorá ich vytiahla z mora, a oni sa teraz z tváre každého belocha snažia vyčítať, aký bude ich úplne nový život, čo sa o pár sekúnd začne.

Na Sicílii som sa stal radikálom, lebo ak mi teraz niekto začne hovoriť o problémoch s migrantmi, budem mu ja rozprávať o Musovi a budem pri tom zvyšovať hlas a možno ho aj držať za plece ako Peppe, keď mi zúfalo rozprával o ľuďoch, čo po stovkách umierajú v púšti. Odteraz budem radikálom, lebo myslím, že európsku civilizáciu treba ubrániť za každú cenu a že ak neubránime našu schopnosť empatie a ochotu pozrieť sa ľuďom vystupujúcim z lodí do očí, tak nič iné z našej civilizácie už nemá žiadnu cenu.

Ak chcete akokoľvek pomôcť utečencom, ktorí nájdu domov na Slovensku, prihláste sa na ktopomoze.sk

[/windowtext]

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie