nedeľa

Ako zo mňa utečenci za týždeň spravili radikála

Videl som zvnútra dva utečenecké tábory na Sicílii, sledoval prvé kroky piatich stoviek ľudí na európskej pevnine a zmenilo mi to život.

Prvýkrát som Musu uvidel v rade na cestoviny. Podávali sa z obrovského hrnca, Musa už bol takmer na rade, keď sa nám stretli pohľady a on sa naširoko usmial a impulzívne urobil ku mne gesto v zmysle: chceš najskôr ty?

Nestál som v rade. Nikdy predtým sme sa nevideli. Boli sme v utečeneckom tábore na Sicílii a celý jeho majetok pozostával z oblečenia, ktoré mal na sebe.

Musu pred pár dňami zachránila talianska pobrežná stráž z lode v Stredozemnom mori. Po obede som si k nemu prisadol na múrik pred táborom.

Má 16 rokov, pochádza z Gambie. Nepamätá si ani jedného z rodičov, zomreli, keď bol ešte veľmi malý. Vychovával ho strýko, ktorého považoval za otca. Hovorí so mnou po anglicky, ale nikdy nechodil do školy, od dvanástich rokov pásol strýkov dobytok. „Cez deň, v noci, každý deň, štyri roky,“ hovorí.

Na prahu dospelosti očakával, že s ostatnými súrodencami dostanú po malom kúsku pôdy, aby sa mohli začať sami živiť. „Zrazu mi strýko povedal, že ja nedostanem nič, lebo nie som jeho vlastný syn,“ hovorí Musa. „Chápete, štyri roky, každý deň. Keby som dostal aspoň jednu jedinú kravu. Ale on, že nič, lebo nie som jeho. Nemohol som zostať, musel som odísť,“ hovorí a jeho doteraz veselý výraz sa dramaticky mení, akoby sa smútok zo všetkej nespravodlivosti sveta stretol v jednom jeho pohľade. Bol by to jeden z miliónov podobných príbehov, ale vďaka tým dvom čiernym očiam upreným na mňa na sekundu chápem, čo by inak pre belocha bolo nemožné pochopiť: ako sa cíti Gambijčan, ktorý po rokoch otrockej práce zrazu stratí nádej, že raz bude mať vlastnú kravu.

Poďakujem sa, vyjdem na ulicu, sadnem si na schody a plačem.

Toto nebude objektívny text o probléme migrácie cudzincov do Európy, lebo taký sa po týždni strávenom na Sicílii rozhovormi tohto druhu nedá napísať.

Nebude to však ani text o tom, čo všetko Musovi robili v líbyjskom väzení a na ktorých všetkých miestach ho bili. Bude o tom, prečo sú migranti obrovskou hrozbou pre európsku civilizáciu – ak ich neprijmeme.

01
Loď Lekárov bez hraníc Bourbon Argos pristáva v sicílskej Auguste. Foto pre N - Andrea Scarfò

Dve zradné slovíčka

Povedzme si niečo o ekonomickej migrácii. Musa je ekonomický migrant. Odišiel, pretože chcel mať šancu vlastniť raz kúsok poľa, ktorý mu nikto nebude môcť zobrať.

Aj 17-ročný Buba, ktorého som našiel v tom istom tábore, je ekonomický migrant. Pomáhal mame v Gambii pestovať rajčiny, ale susedia im zobrali pôdu. Jeho otec bol príliš starý, aby ich ubránil, on sám ešte príliš malý. Mama ho preto poslala do susedného Senegalu, kam ušla aj jeho sestra. Buba videl, že mnohí odtiaľ odchádzajú do Líbye, tak sa pridal. Po niekoľkých mesiacoch v Líbyi, bitkách, internačnom tábore sa mu podarilo prepašovať do člna smerujúceho do Talianska. Dve noci preplakal v podpalubí, nevidel, čo sa deje, dusil sa výparmi z nafty.

V tábore je spokojný, pretože Taliani mu zachránili život. Jeho snom je pracovať na stavbe, ale zobral by akúkoľvek prácu. Keby si zarobil toľko, aby sa mohol vrátiť do Gambie a kúpiť mame pôdu, ktorú by jej už nezobrali.

Ekonomický migrant je jazykové spojenie zákerné ako trebárs „preventívny chirurgický raketový úder“, lebo vyvoláva asociáciu, ktorá nás skôr vzďaľuje od pravdy, ako k nej približuje. Pod „ísť za lepším“ si totiž v strednej Európe predstavujeme niečo úplne iné ako túžbu mať raz v živote prácu, za ktorú dostanete zaplatené namiesto toho, aby vás len zbili.

„Ak niekto vo svojej krajine umiera, lebo nemá dosť jedla, tak je ekonomický migrant,“ hovorí Chiara Montaldo, ktorá je šéfkou misie Lekárov bez hraníc v sicílskom Pozzalle.

„Počúvať ich príbehy a pozerať na ich jazvy, to je vždy také, ako keby mi niekto vrazil päsťou do brucha a zastavil mi dýchanie.“ Peppe Cannella, Lekári za ľudské práva

Romantické mestečko s dvoma obľúbenými plážami leží na juhovýchodnom cípe Talianska, a tak je jedným z prístavov, kam lode niekoľkokrát týždenne zvážajú migrantov pozbieraných z chatrných korábov v Stredozemnom mori.

Chiara je špecialistkou na infekčné choroby. Za desať rokov v neziskovke už pôsobila v utečeneckých táboroch v Číne, Indii, Kongu, na Ukrajine a naposledy liečila ebolu v Guinei. Tvrdí, že Sicília je jej najťažšia misia. Pre Lekárov bez hraníc, ktorí väčšinou pôsobia v najextrémnejších situáciách, uprostred vojen a najhorších epidémií, bolo rozhodnutie otvoriť misiu na Sicílii kontroverzné. Je priznaním, že vyspelá európska krajina nezvláda poskytovať ľuďom na svojom území v utečeneckých táboroch základný štandard zdravotnej starostlivosti a ľudskej dôstojnosti.

02
Ako prví vystupujú z lode chorí, po nich nasledujú ženy a deti. Foto pre N - Andrea Scarfò

Utečenecká ruleta

Aby ste sa zaradili do skupiny absolútne najchudobnejších a najzraniteľnejších obyvateľov európskeho kontinentu, musíte mať veľakrát po sebe šťastie. Väčšinou najskôr pri úteku z domu, potom pri nebezpečnom prechode Saharou. Takmer určite pri prechode Líbyou uvrhnutou do anarchie, ktorú ovládajú náhodné miestne skupinky ozbrojencov. Keď vás bijú pri nastupovaní na loď, nesmiete spadnúť do vody, vášmu pašerákovi sa nesmie pokaziť satelitný telefón, ktorým privolá pobrežnú stráž, a vaša loď sa nesmie rozpadnúť skôr, než pomoc dorazí. Naposledy si pred dosiahnutím európskej pevniny hodíte pomyselnou kockou, keď niekto na veliteľstve námorných operácií rozhodne, kam vás privolaná loď zavezie.

Utečenecký tábor môže vyzerať ako ten, ktorý otvorilo v sicílskom Scicli združenie talianskych protestantských cirkví. Nenápadná budova v historickom centre mesta označená ako „kultúrne centrum“ má v suteréne učebne, kde sa vyučuje taliančina, na prízemí je jedáleň vyzdobená umeleckými projektmi detí, na ďalších poschodiach kuchyňa a spálne len pre pár desiatok migrantov, ktorým sa nepretržite venujú sociálni pracovníci.

Tu som našiel aj Musu a Bubu z úvodu tohto textu. Tu ma vo dverách ako prvá privítala scénka, ako sa čierni tínedžeri smiali a objímali s blonďavým päťročným synom jednej z talianskych zamestnankýň, ako keby práve vystúpili z nerealisticky presladeného videoklipu UNICEF-u.

Ale tábor môže vyzerať aj ako ten v inom sicílskom meste Mineo: 4000 ľudí natlačených do bývalých vojenských barakov, nekonečné čakania v radoch na jedlo alebo na lekárske vyšetrenie, organizované kriminálne gangy, prostitúcia. Môžete vyjsť pred bránu, ale je to zbytočné, lebo k najbližšej budove, ktorá nie je utečeneckým táborom, by ste museli kráčať 10 kilometrov. Na pohovor s komisiou, ktorá posúdi vašu žiadosť o azyl, nebudete čakať zákonom stanovené tri mesiace, ale v priemere rok. Na výsledok odvolania možno ďalší rok alebo dva. Počas toho obdobia nemáte doklady a nesmiete pracovať. Ak sa večer nevrátite včas späť, stávate sa navždy nelegálnym migrantom.

Foto pre N – Andrea Scarfò
Prvé inštrukcie pre migrantov na európskej pôde. Začína sa ich nový život pozostávajúci najmä z čakania. Foto pre N – Andrea Scarfò

Čo z nich urobíme?

Pri debatách o tom, či budú pre Európu utečenci záťažou alebo prínosom, sa zvykneme zameriavať na to, kto sem prichádza, a ignorovať, čo my sami z týchto ľudí počas azylovej procedúry urobíme.

Predstavte si dvoch 20-ročných Slovákov, nazvime ich Fero a Ondrej, s podobným vzdelaním, bystrosťou a chuťou do života, ktorých zrazu premiestnite na Sicíliu. Fera zavriete na základňu v Mineu riadenú organizovaným zločinom a dva roky bude jeho jedinou zábavou možnosť stáť niekoľko hodín denne v rade na jedlo. Ak niekedy stretne Taliana, bude to takmer vždy policajt, ktorý bude dohliadať, či si Fero náhodou potajomky nehľadá prácu.

Ondrej sa dostane do Scicli, naučia ho po taliansky, s adaptáciou mu pomôže psychológ, s hľadaním práce sociálny pracovník a v malej komunite si bude môcť nájsť priateľov medzi ďalšími Slovákmi aj medzi miestnymi Talianmi. Ak by ste po troch rokoch stretli Fera, nebude ťažké vytvoriť si predstavu, že Slováci sú neprispôsobivý, od prírody lenivý a ťažko vzdelávateľný národ. A navyše si pestujú nepochopiteľnú nenávisť k Talianom.

„Keď vidíme migrantov prvýkrát, väčšinou sú skrátka šťastní, že sú nažive,“ hovorí Chiara z Lekárov bez hraníc. „Je hrozné vidieť tú premenu, keď s nimi hovoríme znova o tri mesiace. Sú v depresii, začína sa im vracať všetko, čo prežili, nemôžu pracovať, nemôžu vlastne robiť vôbec nič, len čakať.“

Foto pre N – Andrea Scarfò
Záchytný tábor v Pozzalle. Na snímke vľavo zamestnanci pripravujú pásky na ruky, ktorými budú migranti označení ešte na lodi. Prvých pár nocí budú spať všetci spolu v jedinej veľkej miestnosti na dlážke. Foto pre N – Andrea Scarfò

Zahrajme sa na skrývačku

Paradoxom situácie v  táboroch je, že čím viac Taliansko potrebuje s utečencami pomôcť, tým menej je ochotné ukázať, prečo. Ak najväčší tábor v Mineu miestni označujú ako peklo, menší záchytný tábor priamo v prístave v Pozzalle je dôstojným predpeklím. Získať povolenie na vstup trvá tri dni, ak ste CNN a nakrútite len pár dojímavých príbehov o ľuďoch zachránených z mora, a šesť mesiacov, ak ste neziskovka kontrolujúca dodržiavanie práv migrantov.

Nám to s miestnym fotografom trvalo tri týždne a desiatky e-mailov a telefonátov. Vyvrcholením bola zábavná hra počas posledných pár dní, keď sa úrad tváril, že nám už-už povolenie vydá, a my sme sa tvárili, že nevieme, prečo ho ešte vydať nemôže. Nájsť totiž moment, keď sa tu úplne okato neporušujú zákony,

Dnes je váš šťastný deň!

Tento článok je normálne zamknutý, ale vy si ho môžete prečítať zadarmo po overení vášho emailu. Nebojte sa, váš email nikdy nepredáme inej firme.

Alebo môžete