Peter Zeman alebo lovestory so slobodou
Kľúčoví redaktori Echa, ktorí sa postupne ocitli v nemilosti, naďalej pôsobili v rôznych opozične ladených prostrediach. V novembri 1989 i potom sa vari každý z nich vložil do politiky.
„Dodnes platí zákon, ktorý legalizoval predbežnú cenzúru. V apríli 1968 bola potom cenzúra zrušená, ale po vpáde vojsk bola v septembri 1968 opäť právne pripustená. Chceme, aby v našej spoločnosti boli odstránené základné právne prekážky slobodného pôsobenia hromadných oznamovacích prostriedkov.“
Takto uviedol 28. marca 1990 výsledok rokovania poslancov o vládnom návrhu novely zákona o periodickej tlači spoločný spravodajca výborov pre kultúru a výchovu, poslanec Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia. Novela zrušila cenzúru, umožnila vydávať periodiká aj československým právnickým osobám i občanom, zbavila zákon ideologického balastu a liberalizovala registračný systém. Vydavatelia už nemuseli uvádzať ideovo-politické zameranie periodika a odôvodňovať jeho spoločenskú potrebnosť, len deklarovali jeho obsahové zameranie.
„Konštatujeme,“ pokračoval spravodajca, „že všetky pripomienky výborov Federálneho zhromaždenia pre kultúru a výchovu, ako aj pripomienky Slovenskej národnej rady a Syndikátu novinárov boli akceptované a do návrhu zapracované.“ Pravda, novela nepokryla všetky problémy médií, zdôraznil, a preto treba pripraviť úplne nový tlačový zákon: „Požadujeme, aby k jeho tvorbe boli prizvané aj profesné novinárske organizácie, a to Syndikát novinárov Českej republiky a Slovenský syndikát novinárov.“ Keď sa aj poslankyňa Snemovne národov, spoločná spravodajkyňa ústavnoprávnych výborov, ktoré novelu tiež prerokovali, pripojila k spoločnej správe všetkých výborov, predsedajúci Jozef Stank oslovil plénum. Nik z prítomných 157 poslancov Snemovne ľudu a 121 poslancov Snemovne národov sa písomne neprihlásil do rozpravy, nik nepožiadal o slovo, nik neprišiel s pozmeňovacím návrhom k predloženému dokumentu. To v tých časoch nebolo celkom bežné.
Od vidím do nevidím alebo budovanie právneho štátu
Poslanci a poslankyne Snemovne ľudu i Snemovne národov na novele zákona pracovali usilovne – bolo treba zladiť názory pochádzajúce z federálnej vlády, z parlamentov i z novinárskych organizácií. Bolo to neraz úsilie, ktoré trvalo „od vidím do nevidím“, ako na pôsobenie vo federálnom parlamente v rokoch 1990 – 1992 mnohí spätne spomínajú. „My sme skrátka nastoľovali nový stav vecí v tomto priestore. Budovali sme odznova právny štát,” zhrnul svoje skúsenosti neskorší predseda Snemovne národov Federálneho zhromaždenia Milan Šútovec. Bola to doba nabitá očakávaniami. Navyše, v rokoch 1990 – 1992 sedeli v parlamentoch často kvalifikovanejší poslanci než v nasledujúcich tridsiatich rokoch.
Na tej istej spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov Federálneho zhromaždenia (konala sa v dňoch 27. až 29. marca 1990), prijali aj tri ďalšie zákony rozširujúce priestor demokracie: zákon o slobodnom združovaní občanov, zákon o zhromažďovacom práve a zákon o petičnom práve. Upravili tiež Občiansky zákonník tak, aby sa občan mohol brániť pred neoprávnenými zásahmi do práva na ochranu jeho osobnosti.
Československo, niekdajšia takmer dvadsať rokov opevnená bašta pookupačnej normalizácie, sa zo dňa na deň menilo. Sloboda médií bola jedným z pilierov nového poriadku. A tým spoločným spravodajcom Snemovne ľudu bol poslanec za Verejnosť proti násiliu Peter Zeman.
